Ivam Jefremov - Hadie srdce

Tuaregovia sú muzikálny národ a Tiressuen, ktorý prvý raz zisťoval, že na svete jestvuje takáto hudba, zabudol na všetko.

Tuareg trochu posmešne očakával európsky achal, myslel si, že Európanom sú nedostupné výplody rozprávkovej fantázie, rozšírené medzi saharskými kočovníkmi, ale teraz bol ohromený, koril sa pred ruskou hudbou.

Všetko bolo zvláštne na tomto prekvapujúcom predstavení — aj veľkolepé scény plesov na kráľovskom dvore, aj skvelé dekorácie, ktoré robili z rozprávky skutočnosť. Ale Tuareg bol samé ucho a oko, nevládal odtrhnúť pohľad od dievčat-labutí a ich kráľovnej. Tiressuen videl predtým v Bu-Saade slávne tanečnice z kmeňa Uled-Nail z Hôr lásky — devy, o ktorých sa hovorí v celej Afrike, že majú oči ako ohnivé muchy, nohy gazely a driek pohyblivejší a rýchlejší, než jazyk chameleóna. Brušný tanec bol prejavom vytrvalosti a pružnosti, obdivuhodnej pohyblivosti všetkých svalov tela, vyjadroval prudké, temer zúrivé citové záchvevy a bolo to tiež veľkolepé umenie. Ale Tuareg si nevedel predstaviť, že tanečné umenie možno doviesť do takej dokonalosti. Štíhle dievčenské telá tisícami vypracovaných pohybov vyjadrovali všetky odtienky citov, ktoré len človek môže prežívať. Aj keby nepočul hudbu, aj tak by porozumel deju. Tiressuen videl, že krása ľudského tela môže byť práve taká čistá a jasná ako biele mramorové umelecké dielo, čo videl v paláci — múzeu. Vlastne nie, nie tak: môže byť sto ráz krajšia, pretože tu je sám život s nevyčerpateľným bohatstvom pohybov a premenlivých tvarov!

Hudba a tanec splývali dovedna… Tiahly a smutný spev huslí letel vozvýš ako lúč osamelej hviezdy a biela dievčina-labuť sa tiež vznášala za ním, omámená prebúdzajúcou sa láskou a žiaľom nad tým, že jej zakázaná vášeň sa nemôže naplniť…

Hlahol hudby, priezračné svetlo nad nočným jazerom aj biele dievčatá-vtáky splývali v takú istú krištáľovú striebornobielu harmóniu ako čudesná sieň v paláci so zvláštnymi obrazmi, ako samo zasnežené severné mesto na širokej zamrznutej rieke.

Tanec čiernej labute sprevádzala iná hudba, tiež melodická, ale hlbšia a drsnejšia, a kde-tu zaznievali v nej výstražné zlovestné tóny ostrej disonancie. Dokonalé telo dievčaťa, obtiahnuté čiernym zamatom, sa prehýbalo, privolávajúc temné city, čo prenikali aj vo výsmešnej a víťazoslávnej hudbe, jasajúcej nad vydarenou lžou… Rytmicky stenala a zúfalo sa trepotala melódia stratenej nádeje a osudovosti, ľahké akordy huslí vyjadrovali spevavé ponosy dievčat-labutí, čo sa skláňali pred osudom v belasom mesačnom svite…

A znovuzrodenie pôvodnej lásky v tom istom hviezdnom rozlete spievajúcich huslí, končiace víťazstvom nad temnými disonanciami klamu a násilia…

Tiressuen bol dojatý nevídanou hudobnou slávnosťou. Krištáľovočistú hudbu sprevádzal práve taký dokonalý tanec ako brúsený drahokam. V rytmicky sa meniacich pózach kráľovnej labutí videl Tuareg litery tajomného tifanaru, ktoré mu veštili mimoriadny osud, plný prekvapení. Nešlo mu do hlavy, že dievčatá-labute sú obyčajné smrteľníčky, a nie čarodejnice alebo hurisky, zoslané z neba do severnej krajiny. Sprievodcovia ubezpečovali Tuarega, že tanečnice sa líšia od všetkých ostatných ľudí jedine tým, že sa dlho — od piatich rokov — učia tancovať.

Tiressuen poprosil, aby mu ukázali jedno z tých dievčat, a keby to bolo možné, náramne rád by videl samu kráľovnú labutí. Sprievodcovia sa poradili a sľúbili, že ju požiadajú o to zajtra, ale nie teraz, po ťažkom predstavení. Tiressuen im pripomenul, že zajtra sa končí jeho pobyt v Rusku. Ale mladí ľudia ho neoklamali. Tuarega pozvali na výlet do parku na ostrovoch a sama kráľovná labutí privolila zúčastniť sa na tomto výlete. Tiressuen bol prekvapený, keď videl pred sebou drobné plavovlasé dievča, také prosté a skromné, že na prvý pohľad nemohol v ňom nájsť nič spoločného so včerajšou čarodejkou tanca a krásy. Sivý hrubý kabát, prepásaný širokým opaskom, veselá detská čiapočka na hustých plavých ostrihaných vlasoch, veľké, trochu zádumčivé sivé oči… Len nezvyčajná elegancia a ľahkosť pohybov, akási neustála sústredenosť mohla prezradiť vnímavému zraku, že má pred sebou veľkú umelkyňu. Vnútorný oheň, čo povýšil dievča na kráľovnú labutí, akoby stále vyžaroval a prezrádzal dlhé roky fyzického aj duchovného tréningu, striedmosť v jedle a pôžitkoch — to, čo bolo blízke a pochopiteľné aj Tuaregovi.

Auto sa šinulo popri nedozernej snehovej pláni — ako mu potom povedali, bolo to zamrznuté more — popod košaté borovice s červenofialkastou kôrou. Potom šli pešo po chodníčkoch, vyšliapaných v snehu, a dostali sa do hája ozrutných striebristobielych stromov. Všade, kde len oko dovidelo, stáli snehobiele kmene, zdobené čiernymi čiarami. Tenké čierne vetvičky na vrchu boli bez listov. Listy opadali cez dlhé, drsné a studené ročné obdobie…

Zrazu sa roztrhla clona ťažkých mrakov a vykuklo veľmi jasné belasé nebo. Slnko zapálilo milióny trblietavých iskierok na vysokom, vetrom nedotknutom snehu.

— Dívajte sa, dívajte sa! — zvolala kráľovná labutí, a keď sa Tiressuen obrátil, porozumel cudzej melodickej reči. Dievča ukazovalo dohora.

Zľadovatené biele stromy sa začínali topiť. Vysoko, pod jasným belasým nebom, sa ich vetvy prepletali ako strieborná priadza, posiata perlami. Na hybkých konárikoch viseli kvapky vody a žiarili v slnci ako diamanty.

Trblietavá sieť z diamantov, perál a striebra pod nekonečne belasým nebom zrazu zhasla. Obloha, tmavšia ako zem, sa znova zatiahla a nízko spustila. Zeleň ihličnatých kužeľovitých stromčekov úplne očernela. Prízračné pásy holých kríkov bežali v dlhých radoch do diaľky. Veľké jagavé vločky pomaly padali, krúžili v tichom povetrí a dýchali pokojom, aký je na Sahare nemysliteľný.

Ale ešte jasnejšie ako diamantová priadza, ktorú vyčaril mráz, zažiarili sivé, jasné dievčenské oči, upreté na Tiressuena. Snehové chumáče sa jej ukladali v ligotavom venci na vlasy, čo vykúkali spod čiapky, topili sa na končekoch dlhých mihalníc, na červenej krivke perí.

Zrumenená tvár dýchala sviežou zvláštnou vôňou topiaceho sa snehu a vlasy, presýtené mrazivým vzduchom, vydávali teplú vôňu života. A Tuareg, ktorý sa kochal v tejto cudzej a náramne ďalekej dievčine, vycítil kontrast medzi chladnou zimnou krásou, utkanou z nehmotného svetla, a medzi ľudskou živou nádherou. Teraz Tiressuen pochopil všetko. Chladná krajina bez slnka, zasypaná snehom a skovaná mrazom, rodila práve takých živých, náruživých ľudí, prekypujúcich túžbou po kráse aj schopných túto krásu vytvárať, skrášľovať si život, ako plamenná suchá zem na juhu. Acharchellenova dcéra mala pravdu, keď jej túžby leteli za El-Issej-Efom do Ruska. Ťažko sa žilo Rusom v takejto drsnej krajine, ale oni neušli pred svojím údelom, ako neušli ani predkovia Tuaregov. Zocelili si telo i dušu v mrazivej bielobe severu, tak ako Tuaregovia v plamennej černi saharských vrchov a pustatín. Preto teda duša ruského človeka hľadí hlbšie do prírody a cíti bohatšie ako duša Európana, preto teda El-Issej-Ef tak dobre chápal kočovníkov púšte a oni zas jeho!

Štyri dni v Rusku preleteli ako okamih, no predsa sa mu podarilo precítiť, pochopiť krajinu srdcom, a nie rozumom, tak, ako mu to radila Afaneor. Vrátil sa ako zvestovateľ pravdy Acharchellenovej dcéry!

Tiressuen sa odmlčal a zapálil si cigaretu, znova prežíval všetko, čo sa mu vrezalo do bystrej pamäti. Afaneor ticho ležala pri Tiressuenových nohách, kým jej nepohladil rozstrapatené vlasy. Dievčina pozrela naňho svojimi ohnivými očami a nesmelo sa spýtala: