Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Sú veľmi krásne?

— Kto?

— Dievčatá-labute a ona… ich kráľovná?

Tuareg sa zasmial.

— Sú veľmi krásne. Aj v živote aj na javisku. Také krásne, že je to skoro neuveriteľné. Ale moju čiernu, slnkom prežiarenú Afaneor by som nevymenil ani za všetky. Ty jediná si moje slnce, také plamenné, ako je nad mojou a tvojou zemou. Ty si moja vyvolená a si teda najkrajšia zo všetkých žien na svete, aj keď ich je veľmi mnoho a sú veľmi rozličné. Ale ja ľúbim teba a život budem zdieľať len s tebou!

Noc bola tmavá a bez vetra ako tam, na ďalekom severe. Lenže vzduch nad púšťou bol priezračný ako tmavé svetlo a večne bezoblačné nebo približovalo hviezdy k zemi, takže zem akoby splývala s nekonečnom. Kedysi veľmi dávno sa starí Egypťania klaňali nekonečnému priestoru, nazývali ho Pašt, a všetko pohlcujúcemu času, ktorý volali Šebek. Púšť stelesňovala obidve božstvá. Súčasní obyvatelia Sahary nevedeli o tom, ale práve tak ako starí Egypťania cítili svoju spätosť s nekonečným priestorom a časom, ich pohľad aj myseľ letela ďaleko do nočnej púšte…

Biela a žltá ťava odpočívali po dlhom behu, pomaly vystupovali na široký výbežok Tefedestu.

— Dnes je noc studeného ohňa! — zvolala Afaneor a prešla rukou po šiji svojej ťave, ktorej zasvietilo v srsti množstvo belasých iskier.

Elektrické noci nie sú na jar v saharských horách zriedkavosťou. Čím vyššie vystupovali jazdci na vrch, tým hojnejšie sa sypali iskry zo srsti zvierat aj z ich vlastného rúcha. Tiressuen zastavil ťavu, odhrnul si rúško z hlavy a načúval. V diaľke, na ceste, ktorú práve prešli, narastalo pravidelné dunenie. Blížilo sa rozmazané svetlo reflektorov. Dievča chcelo zostúpiť a pohnúť ťavu, aby si kľakla, ale Tuareg ju zadržal.

— Sú oslepení vlastným svetlom!

Dolu, spoza zákruty, vynorilo sa prvé auto. Dlhé, na šiestich vysokých kolesách, s nízkym pancierovým trupom, odlišovalo sa od svojich mierumilovných bratov, ako sa odlišuje krokodíl od užitočného vola. Čosi vyzývavo zlé a tupé bolo v jeho plochej prednej časti s rozsvietenými reflektormi, uloženými ďaleko od seba, a s obrysovými svetlami. Pancierové auto sa krútilo na kľukatej ceste, reflektory šibali napravo a naľavo, akoby za niekým sliedili. A vzápätí sa vynorili jedno za druhým ďalšie také isté krokodílovité pancierové autá, tak isto sa hádzali zboka nabok a uháňali na juh v kúdoloch prachu, pozláteného od svetla reflektorov. Duto, dotieravo a spurne revali motory, zreteľne vržďal štrk pod širokými pneumatikami, výhražné trčali dopredu hlavne guľometov a rýchlopalných diel. Sila Západu, neskrotná a neľútostná, ťahala sa cez púšť ako oceľový pás. Afaneor naplašene pozrela na Tiressuena a stŕpla. Belasý studený plameň zachvátil Tuarega od hlavy po päty, prúdil po ťave, horel vysokým plameňom v ušiach a nozdrách ťavy. Tuaregova bronzová tvár v ráme belasého svetla vyzerala ako odliata zo železa, črty nadobudli neľudskú ostrosť a tvrdosť. Tiressuen vycítil pohľad dievčaťa a položil jej silnú ruku na lakeť, ktorý odtiahla. Afaneor vzhliadla naňho a pochopila, že aj ona je zaplavená takým istým belasým ohňom.

„Nebojíš sa?“ bez slov, iba pohľadom sa jej spýtal Tuareg.

„Nie!“ odvetila tak isto Afaneor.

Dvaja jazdci na ťavách, vysokých ako veže, stáli medzi čiernymi skalami, nad pancierovými autami, čo sa v rade plazili hlboko pod nimi.

Prečo sa zaujímame o budúcnosť? Či azda preto, lebo sa chceme rozmýšľaním o tom, čo bude, odpútať od životnej reality, vyhnúť sa skutočným, existujúcim problémom? I. Jefremov napísal v jednej zo svojich poviedok ( Návšteva z hviezd ), že „vedec síce nemôže byť nepriateľom skutočnosti, ale tiež nemôže žiť iba súčasnosti… bez súčasnosti bude fantasta, bez budúcnosti obmedzenec…“ Myslím, že to neplatí len o vedcovi, ale o dnešnom človeku socialistickej spoločnosti vôbec. Veď či celý náš život nie je naozaj namierený na budúcnosť? Či v tom, ako húževnato a úspešne spĺňa ľud svoje hospodárske plány, nie je skvele vyjadrený jeho vrelý vzťah ku komunistickej budúcnosti? Iba egoisti a individualisti myslia len a len na prítomnosť.

V každej chvíli našej činorodej práce vzniká zárodok nového, čo sa v plnom rozkvete objaví môžbyt o niekoľko desaťročí i neskôr a čo často nestihneme ani postrehnúť. A tu nám podávajú pomocnú ruku spisovatelia, autori vedecko-fantastickej literatúry, a snažia sa nám budúci svet, ktorý sa rodí už dnes, priblížiť aspoň natoľko, nakoľko ho vidia oni v svojich predstavách. Niektorým sa to darí viac, iným menej, jedni sa dôsledne opierajú o vedecké poznatky, pokúšajú sa rozvinúť mnohé vedecké hypotézy, prípadne dovidieť až za ne, druhí (a to sa pestuje predovšetkým v západnej literatúre) vychádzajú vo svojich prácach z „čistej fantázie“ a dopúšťajú sa — niekedy aj úmyselne — logických chýb v oblasti rozvoja vedy a techniky, nehovoriac vôbec o pesimistických záveroch pri hodnotení vývoja ľudskej spoločnosti. Ak tí prví okrem umeleckých a emocionálnych zážitkov podporujú u ľudí túžbu vedieť a poznať čoraz viac, zamýšľať sa nad úlohou vedy vo vývoji ľudstva — zdá sa, že v tomto smere Jefremovove práce môžu byt cenným kritériom, i keď, pravda, nie absolútnym — ti druhí tento záujem zneužívajú.

Takých ľudí, ako je Ivan Antonovič Jefremov, v ktorých by sa spájal vedec i umelec, nateraz nie je veľa, hádam by sa dalo aj povedať, že sú ešte výnimkou. No čím ďalej, tým menej nás bude prekvapovať, ak počujeme, že vedec píše vedecko-fantastické romány a poviedky. Nielen preto, že v budúcnosti čaká človeka viacero povolaní, medzi ktorými iste u mnohých nebude chýbať literárna činnosť, ale hlavne preto, že veda a umenie majú veľa spoločného. Keď nič iné, nuž aspoň to, že obe načierajú do hlbokej studne poznania a obohacujú náš myšlienkový svet o nove objavy.

Jefremov je aktívny, známy sovietsky vedec. Jeho odbor — paleontológia — má veľa spoločného s archeológiou, geológiou, biológiou a je veľmi dôležitý pre pochopenie vývoja života na Zemi, pretože skúma vyhynutý svet živočíšnych a rastlinných organizmov. A práve tieto svoje bohaté znalosti zo spomenutých i mnohých ďalších vedeckých odvetví, ako aj zážitky z rôznych vedeckých expedícií uplatňuje ako umelec vo vedecko-fantastických poviedkach a románoch, dotýkajúcich sa dneška a najmä ďalekej budúcnosti, ktorými sa za posledné roky stal známy nielen v Sovietskom sväze, ale aj ďaleko za hranicami vlasti.

Za najlepšie jeho dielo sa pokladá všeobecne — a právom — román Hmlovina v Andromede . Pokúsil sa v ňom načrtnúť obraz vzdialenej budúcnosti Zeme a ľudstva, ktoré prekonalo vlastnú spoločenskú rozpoltenosť na dva tábory, rozdrobenosť na malé a jazykovo oddelené útvary a hranice slnečnej sústavy, podmaňuje si nové vesmírne diaľavy a snaží sa oslobodiť spod nadvlády časopriestoru. Nazdávam sa, že sa nikomu dosiaľ nepodarilo v takej šírke a hĺbke poodhaliť nielen budúcu vedu a techniku, ale aj spoločnosť a človeka ako Jefremovovi práve v tomto románe. Ale aj ostatné jeho práce, či sú to poviedky s uplatnením poznatkov a zážitkov z oblasti paleontológie — Tiene minulosti, Návštevníci z hviezd , oceánografie — Stretnutie nad Tuscarorou, Posledná plachta, Atol Fakaofo , geológie — Mesačná hora, Hvezdáreň Nur a Dešt, Jazero horských duchov, Biely roh, Havrania jurta , astronautiky — Hadie srdce , histórie (najmä Afriky) — Afaneor, Acharchellenova dcéra , román Na okraji Oikumeny a i. prezrádzajú okrem širokej škály vedomostí jasnú ideovosť, historické a dialektické ponímanie javov a oddanosť tým najpokrokovejším ideám. A tak touto zbierkou poviedok slovenská prekladová literatúra spláca aspoň čiastočne dlh jednému z najvýznamnejších súčasných predstaviteľov vedecko-fantastickej tvorby.