Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Je veľmi neskoro. Zajtra pôjdeme k ichaggarenom tvojho kmeňa. Cesta je dlhá a dozvieš sa všetko, čo som videl!

Ťavy sa dostali z údolia a pustili sa po dlhom hrebeni nad morom vysokých dún. Ostré, zohnuté vrchovce piesočnatých kopcov, zaplavené slnkom, boli ako tisíce krivých šablí z ligotavého zlata, rozhádzaných po rovine. Horúci vietor zmierňoval trochu páľavu slnečných lúčov, čo sa liali na zem ako prúdy ohňa. Ťavy nerady bežia tesne vedľa seba. Tiressuen musel kričať, aby Afaneor počula jeho ďalšie rozprávanie. Za hvízdania púšťového vetra rozprával o mladom priateľovi z ruského mesta. Ten mu nedával dotieravé otázky, s akými dorážali naňho francúzski novinári. Chránil Tiressuena pred prílišnou zvedavosťou, ktorú vyvolávalo jeho rúcho, a usiloval sa mu len čím viac ukázať.

Tuareg si zapamätal návštevu vo veľkom závode, kde ľudia v zaolejovaných kombinézach šikovne rozkazovali záhadným strojom. Kovový prach sa im zažral do tváre aj do rúk, takže všetci vyzerali černejší ako ostatní príslušníci ruského národa. Tam, kde tavili oceľ, videla sa Tuaregovi práca hodnou pekelných duchov. Ale neboli to zlí duchovia, lež prívetiví ľudia, ktorí vítali Tiressuena tak proste a úprimne, že mal pocit, akoby ich dávno poznal.

Tiressuen si zapamätal aj obrovský palác, plný obrazov. Tuareg dlho chodil po nekonečných vysokých sieňach, ovešaných obrazmi od dlážky až po povalu. Obrazy si boli navzájom podobné, tmavými, matnými farbami zobrazovali v obrovských rozmeroch ľudí, ktovie prečo nahých, nepekných, s vetchými a mľandravými telami. Títo ľudia sa alebo vraždili, alebo sa ponížene váľali v prachu pred ukrutnými vladármi, alebo sa objedali neuveriteľným množstvom jedla. Na obrazoch bolo často zobrazené len jedno — odporné kopy zabitých zvierat, hnusných rýb a veľkých pavúkov, ovocie a chlieb…

Prekvapený Tiressuen žiadal, aby odtiaľto čím skôr odišli, ale mladík sa len veselo smial a viedol ho ďalej. Šli cez mramorové schodište, krásne ako v raji, pomedzi vysoké stĺpy z ružového a prísne sivého lešteného kameňa. Videl izby, celé obložené tmavým drevom alebo plastickými ozdobami z prekrásneho modrozeleného kameňa, rámovaného zlatom (ako povedal jeho spoločník-študent, bol to bronz). Zázračné, krásne biele sochy nahých žien stáli a ležali v galériách a Tiressuenovi sa zdalo, že sú vymodelované zo stuhnutého hmlistého svetla, čo sa leje zo šedivého neba cez ozrutné obloky, celé zasklené…

A keď Tiressuen prišiel do sály celkom v úzadí rozprávkovej budovy, načisto sa zmieril s palácom severného mesta. Biele leštené steny, zdobené striebornou farbou, vyzerali ako z perál. Vysoko sa vypínali oblé klenby, z ktorých viseli trblietavé lustre s tisícami brúsených kryštálikov a hrali všetkými farbami. Ligotala sa hladká podlaha zo sivých a bielych mramorových kruhov. Vo výklenkoch napravo aj naľavo kvapkala priezračná voda z mramorových mušlí, upevnených na stenách. Vo všetkých stenách boli zapravené veľké zrkadlá nie s obyčajným mŕtvym leskom, ale bledé, hrajúce trochu do siva — takýto lesk má iba pravé striebro. Vysoké okná viedli na širokú rieku. Ľad a sneh a svetlo oblohy za oknom bolo v súlade so striebornobielou, krištáľovozrkadlovou a mramorovou sieňou. Bol to taký nevýslovné nádherný pohľad, že Tuareg dlho stál bez slova, až sa jeho sprievodca znepokojil. Tiressuen cítil, že cez túto sieň prvý raz prenikol k duši severnej krajiny. Tuareg pochopil neznámych staviteľov a ich veľkú lásku k tomu priezračnému svetu perleťového, bezslnečného svetla, chladu a takej dokonalej čistoty, že sa zdala nadzemskou…

Afaneor vykríkla od nadšenia a Tiressuen sa vrátil do skutočnosti. Doďaleka sa rozprestierala pred nimi zlatohnedá púšť a na nej svietili dve oslepujúce škvrny vyschnutých slaných jazierok.

— Aha, naše meraja, — zvolala dievčina, — vyžarujú práve také prudké svetlo, ako vydáva slnce našej krajiny! A ich krása a sila nám je preto pochopiteľná…

— U nás je svetlo príliš nepokojné. Nedá ti hlboko a dlho rozmýšľať, sústrediť sa, cítiť, ani dýchať. Tu človek rozmýšľa, spieva, zbiera múdrosť a šťastie po nociach, ale tam, na severe, to robia vo dne a majú viacej času na prácu aj myšlienky…

— A preto dosiahli aj vyššiu múdrosť a umenie ako my! — doložila Afaneor.

Tiressuen zastavil svoju ťavu.

— Tu musíme odbočiť na východ, — ukázal na horský výbežok v diaľke, jeden zo severných výbežkov Tefedestu, zahalený v opare horúceho vzduchu, čo neuveriteľne skresľoval jeho tvary.

— Tadiaľ vedie autostráda, — pokračoval Tuareg, — cez tú prejdeme v noci. Teraz si nájdeme skrýšu, kým nepopustí poludňajšia horúčosť. Pôjdeme napravo a zostúpime do aukeru…

Afaneor ležala na hrubom prikrývadle z ťavej srsti a počúvala Tiressuenove slová, podfarbené stonmi, vzdychmi a praskotom, čo pripomínal plieskanie biča. To kamene pukali od horúceho slnka — bol to žalostný chór mŕtvej hmoty, reptajúci proti neúprosnému rozkladu.

Tiressuen ďalej rozprával o Rusku. Sila ľudskej pamäti víťazila nad prírodou a unášala Afaneor tisíce a tisíce kilometrov, do krajiny, ktorú prvý raz navštívil človek Sahary.

V deň, keď bol Tiressuen v striebornej sieni — na tretí, predposledný deň jeho pobytu, pridali sa k Tuaregovmu sprievodcovi ešte traja mladí ľudia. Zaviedli ho večer na achal — hudobnú slávnosť v osobitnom chráme, ktorý bol práve taký obrovský ako všetko, s čím sa Tiressuen stretal v Leninovom meste. Tisíce ľudí sa zúčastnili na zhromaždení, ale iba ako diváci. Na achaloch v Rusku spievajú a tancujú starostlivo vyškolení a mimoriadne nadaní ľudia, ktorí žijú z peňazí, čo zaplatia diváci, aby sa mohli zúčastniť na hudobnej slávnosti.

Za Tiressuena zaplatili jeho sprievodcovia a usadili ho do akejsi bielej klietky, oddelenej od celej sály stienkou, obtiahnutou červeným plyšom. Sprievodcovia vysvetlili Tuaregovi, že to, čo sa tu zhromaždilo, nie je ani zďaleka celé mesto, iba slabá tisícina jeho dospelých obyvateľov. Množstvo ľudí vyvolávalo u Tiressuena ohromenie, zmiešané so strachom. Keby zhromaždili všetkých dospelých členov kmeňa Kel-Ahaggar, zmestili by sa do tejto bielej siene, vyzdobenej vyrezávanými zlatými ozdobami a červeným plyšom…

Sprievodca začal Tiressuenovi vysvetľovať obsah predstavenia — rozprávku o dievčatách, ktoré zlý čarodejník premenil na labute a potom ich vyslobodila láska junáka ku kráľovnej labutí. Tuareg porozumel z výkladu, že labute sú veľké biele vtáky, podobné husiam, lenže vznešenejšie a krajšie. Tiressuen veľa ráz počul a videl divé husi, letiace ponad západnú časť Sahary.

Zhaslo svetlo. Stočlenný orchester začal hrať na akýchsi silne a krásne zvučiacich nástrojoch a hudba uchvátila Tuarega. Zahrmeli strieborné trúby a bolo to ako zvučné volanie. Za nimi sa rozľahli clivé a vzrušujúce hlasy, volajúce do nekonečnej diaľky, celkom ako keby sa lúčili letiace husi. Hlasy slabli a boli čoraz melodickejšie, teraz pripomínali Tiressuenovi tajomné a čarovné zvuky, čo pre niektorých ľudí znamenajú, že udrela ich smrteľná hodina — spev pieskov pred prudkou víchricou. Počul ho aj Tiressuen, toto hlaholivé kvílenie strieborných trúb, ukolembávajúce a prinášajúce zdanie, že človek je stratený. Ale tu ho mohutné trúby unášali ako na krídlach, srdce zmieralo v očakávaní čohosi krásneho a vzrušujúceho. Husle sa k nim zborovo pridali a teraz bola hudba ako búrka prudkých citov, hľadania a nepokoja…