Ivam Jefremov - Hadie srdce

Profesor nadvihol hlavu, ťažkú ako z olova, a mechanicky, zo zvyku sa poobzeral, hoci neočakával nič nové od zunovanej krajiny. Zrazu sa archeológ strhol a prešiel si rukou po tvári, či sa mu nesníva. Obďaleč od auta, na plochom dne výmoľa, zavalenom čiernymi skalami, rástla nízka akácia. A za ňou presvitalo čosi vysoké biele… Že by? Áno, bola to biela ťava. Velikánske zviera sa blížilo k táboru a nieslo postavu, zahalenú do známeho tmavého rúcha. Kožené kapsy, zdobené ornamentmi, viseli zo striebrom vybíjaného sedla, ktoré malo hlavu v podobe kríža. Pri ľavom boku ťavy bola pripevnená puška, obrátená hlavňou dolu.

Profesorovi tak stislo hrdlo, že nevládal vykríknuť. Archeológ skočil na nohy. Biela ťava bola už celkom blízko. Nikdy by si archeológ nebol pomyslel, že Tuareg na ťave je taký vysokánsky. Vznešená postava rytiera púšte sa naklonila z vysokej ťavy. On je to, Tiressuen!

Archeológovi zaľahol do ucha taký hrozný výkrik, že sa až zatackal: to sa prebudil asistent a zbadal Tuarega. Jeho druhovia, ktorí ešte ležali, spustili rev ako svorka ľudožrútov. Všetci utekali oproti Tuaregovi, ktorý sklonil ťavu na kolená a pomaly, zrejme strašne unavený, zliezol zo sedla. Na nemú otázku cestovateľov si Tiressuen siahol do záhrenia a podával na dlani dve malé ozubené kolieska, zakrútené do mastného papiera. Augustovi sa z úst vydral vzlyk. Schytil kolieska, potriasol Tuaregovi rukou a bez slova letel k autu. Za ním sa rozbehol jeho verný pomocník Pierre. V momente bola kapota otvorená a obidvaja boli už pod autom.

Tiressuen sa unavene povystieral, sadol si pod striešku a zapálil si nepostrádateľnú cigaretu. Akoby ani nebolo bývalo vážneho nešťastia, akoby ani nebolo bývalo šiestich ťažkých dní, plných obáv a nebezpečenstiev. Tuareg, ako vždy, čakal, kým sa ho spýtajú.

— Čerpadlo-5? — profesor ukázal na východ.

— Áno.

— Ako si došiel, bolo to ťažké?

— Áno. Veľa slnka. Ponáhľal som sa!

— Si ustatý?

— Áno.

— A odkiaľ máš ťavu?

— Šli sme zo stanice autom do kočovného tábora istého známeho. Odtiaľ som si ju požičal.

Archeológ sa ďalej nevypytoval a navrhol Tiressuenovi, aby si oddýchol. O hodinu Auguste a Pierre len tak prestupovali na mieste od netrpezlivosti, aby mohli čím skôr naštartovať auto, ale profesor pohoršeným gestom zmaril ich pokus. Sprievodca sa zobudil, len keď sa slnce skláňalo k obzoru. A v tej istej chvíli zahučal motor, akoby bol tiež precitol z dlhého spánku. Všetci, včítane profesora, začali chytro baliť tábor a Tiressuen dlho pil teplý čaj a zajedal ho figami, ktoré si ulamoval z celej hrče, čo mal v sedlovej kapse. Strkal ich podľa obyčaje pod rúško na tvári, aby mu nebolo vidieť ústa. Francúzi sa priblížili k zvieraťu, ktoré ich zachránilo, chceli ho pohladkať, ale zrazu cúvli: ťava vydávala odporný zápach. Tiressuen zbadal, akí zarazení sú jeho spoločníci.

— Keď ťava dlho kráča po horúčave a nepije, veľmi smrdí! Musel som ísť vo dne, lebo som vedel, koľko máte vody.

Profesor a iste aj ostatní členovia výpravy boli by Tiressuena najradšej vyobjímali a vrúcne sa mu poďakovali za záchranu, za ťažkú, pre Európana nemysliteľnú cestu. Ale Tuareg spokojne sedel, akoby sa nič nebolo stalo. Archeológ bol pred ním v rozpakoch, ktoré ho nútili k zdržanlivosti.

— A čo s ťavou, Tiressuen? — pristúpil k sprievodcovi šofér.

— Ozaj, celkom som zabudol! Čo urobíme s ťavou? — spamätal sa profesor.

— Napojte zviera, dajte mi do zásoby vody a pohnite sa, — odvetil Tuareg.

Auto pomaly obchádzalo každučičký výmoľ, až vyšlo na plošinu a zabočilo na východ po vlastných stopách. Auguste šiel mimoriadne opatrne, rozhodnutý neriskovať nič, kým sa nedostanú z tohto klepca a nenaplnia vodné nádrže. Zhora ešte raz videli bielu ťavu a maličkú postavu Tuarega, ktorý si ľahol za skalu do chládku, aby tam vyčkal, kým príde noc. Tiressuen bol zrejme do krajnosti vyčerpaný a jeho európski spoločníci mali znova výčitky svedomia, že sa tak ponáhľajú. Ale po všetkom, čo prežili, nevedeli si predstaviť, že by mali tu ostať čo len hodinu. A Tuareg… čože, preňho je púšť domovom. Ich ženy chodia na návštevu ku kamarátkam aj vyše dvesto-tristo kilometrov a pre mužov nie je nič mimoriadne stráviť niekoľko dní na ceste len preto, aby sa dopočuli novinku. To je všetko pravda, no so spokojným svedomím by odchádzali, keby sa toto bolo stalo niekde inde, nie v Tanezrufte.

Ale auto zbehlo za hrebeň, prekliate miesto zmizlo z dohľadu a Európania sa už netrápili o sprievodcu, čo ostal za nimi. Napokon, Čerpadlo-5, kde ho majú počkať, nie je pre rýchlonohú ťavu tak ďaleko!

— Prosím, aby ste ma okamžite spojili s ministerstvom, generál!

— Dosť už, profesor, neviem, či stojí za to rozčuľovať sa toľko kvôli voľajakému Tuaregovi s jeho bláznivými požiadavkami!

— Pochopte, že ja a celá moja výprava vďačíme tomuto vôbec nie „voľajakému“, ale skvelému človeku za svoje životy!

— On iba splnil svoju povinnosť!

— Ja tiež len plním svoju. Je to pre mňa otázka cti. Vy, vojaci, máte vlastné meradlá na česť, a my, vedci, tiež vlastné. Dosť hanba, že sprievodca už tretí týždeň čaká na vybavenie takej maličkosti. Poneviera sa tu kdesi okolo Tamanrassetu. Ešte šťastie, že sú Tuaregovia trpezliví — neotravuje ma. Keby to bol našinec, Francúz…

Generál sa zamračil.

— Nie je to nijaká maličkosť, profesor. Pochopte predsa, vedieme nepopulárnu vojnu v Alžírsku, takmer s príbuznými Tiressuena…

— Povedzme, že Arabi a Tuaregovia… Ostatne, čo vám budem vykladať…

— Je tu ešte jedna okolnosť, o ktorej neviete. Ale na čestné slovo, profesor! Nikomu, za nijakých okolností!

Zvedavý vedec prikývol na súhlas.

— V Strednej Sahare sa plánujú pokusy s našou, francúzskou atómovou bombou! Chápete, ako sa skomplikuje situácia, len čo sa tajomstvo prezradí? A že sa prezradí, to je isté! A my pošleme Tuarega do sovietskeho Ruska!

— Pokus… tu… na Sahare! — Archeológ bol ohúrený a stratil všetku dôstojnosť, znovunadobudnutú po návrate z Tanezruftu. — Vy tu budete robiť pokusy!

— Do čerta, kde inde by sme našli také vhodné podmienky? Tak vidíte, teraz ste sa sám presvedčili! Ešte pohárik, profesor?

Archeológ mlčky vypil aperitív, ktorý mu hostiteľ podával, potom si zapálil a rázne sa vystrel v kresle.

— Ja predsa len trvám na svojom, môj generál!

— Nedbám, vystríhal som vás, môj profesor! — usmial sa generál kyslo, — telefonoval som veliteľovi južných území generálneho gubernátorstva, direktorovi Služby pre saharské záležitosti a armádu, ale…

— Krkolomný titul, — uškrnul sa profesor, — a samozrejme, odmietol?

— Áno.

— Čo sa dá robiť, poslednou nádejou je teda Paríž!

Profesor sa vrátil do svojej komfortnej hotelovej izby taký namrzený, že generálova tvrdohlavosť ani nestála za to. Na leštenom stole ležali kúsky starej keramiky zo zrúcanín v Tanezrufte. Archeológ zamyslene zodvihol ťažký kúsok dvetisícpäťstoročného výrobku, aby sa už ktovie koľký raz pokochal v náleze, a predstavoval si senzačnú správu v tlači. Ale čudná vec, úspešný výsledok výpravy, ktorá sa im stala bezmála osudnou, akosi vybledol. Archeológ neprežíval niekdajšiu neskalenú radosť bádateľa, čo objavil pre svet niečo nové. Teraz sa mu zdalo, že Tuaregova cesta do Ruska je preňho akosi dôležitejšia než objavy, vytiahnuté zo zabudnutia v hlbokej púšti. Vedec, zaujatý vlastnými pocitmi, vystrel sa v kresle a zapálil si cigaretu. Možno je to v tom, že podvedomá vďaka voči Tiressuenovi je po skúškach, ktoré prežil, ešte silnejšia? Nie, to nie je ono! Ani to, že človek vedy, ktorý si vytýčil za životný cieľ objavovať a obhajovať pravdu, mal nekompromisnejšie svedomie, než politikár a vojak. Generál sa usiloval hrať na jeho vlasteneckú strunu. On je synom Francúzska a miluje ho nemenej ako tento panovačný generál! Lenže naňho, na mysliaceho človeka a k tomu ešte historika kultúry, neplatí lacná demagógia, vyplývajúca z vojenských potrieb, nafúkané slová o poslaní Európana, ktorý vraj prináša kultúru divošským domorodcom. Druhá štvrtina dvadsiateho storočia jasne ukázala ľudstvu, že toto je živná pôda pre fašizmus. A tu ešte tá bomba — chystá sa veľké otrávenie Sahary! V takomto prípade osud kočovníkov, beztak tragický, bude proste hrozný!.. Do čerta s týmito myšlienkami! Ak niekomu môže pomôcť, tak Tiressuenovi, ale nie všetkým Tuaregom! Ani Tibbuom, ani západným Berberom, ani Arabom na severe. On je iba archeológ, a nie politik, ani finančník, ani vojak… Aha, už to má! Aj on mal od detstva sen, ktorý nosil v srdci, rozprávkovú krajinu detských kníh, potom z románov a filmov a neskôr aj z hľadiska prísne vedeckého záujmu — severnú Afriku. Rodáka z departementu Nord nezadržateľne ťahala táto čarovná krajina, ktorá sa mu — čo tajiť — marila omnoho krajšou, ako ju uvidel v skutočnosti, keď sa dostal sem ako tridsaťpäťročný… Možno preto, že už nebol mladý a vyslúžil si od života poriadnu dávku únavy a skepticizmu? Ale Tuareg je mladý a tiež sa usiluje dostať do krajiny svojich snov. Hlúposť, že podľahol propagande voľajakých záhadných komunistov v strede Sahary! Aj keď ešte slabo pozná Tuaregov, je to očividný nezmysel. Možno má Tiressuen milú s práve takou neskrotnou fantáziou? Rozpráva mu o tajomných krajinách severu a o najtajomnejšej pre Saharu — o ďalekom a studenom Rusku… Prosí ho, aby ta šiel… Je ochotná zniesť aj rozlúčku, aj nebezpečenstvá, aj dlhé čakanie… Všetko je možné a on pomôže Tiressuenovi nielen preto, že mu dal sľub, nielen z vďačnosti za záchranu, ale predovšetkým ako človek, ktorý vie, čo je to sen!