Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

Prišla noc. Udalov nemohol spať. Rozhodol sa, že sa trochu prejde. Ulica bola jasne osvetlená, ale prázdna. Prešiel cez námestie so zvláštnym pamätníkom a zabočil do širokej ulice s obchodmi. V neosvetlených výkladných skriniach stáli v radoch veci, ktoré sa predávali vo vnútri. Nikto sa ani nepokúsil pekne ich upraviť.

Zrazu Udalov začul šuchot pneumatík. Spoza rohu sa vynoril zvláštny sprievod.

Tvorilo ho dvadsať dodávok, ktoré Udalovovi pripomínali katafalky, lebo na každom bola priesvitná rakva. Na niektorom aj dve a v každej ležal človek. Bol to veľmi zvláštny pohreb. Zúčastňovali sa na ňom len vodiči áut. Nijaký príbuzný, nijaký priateľ nevyprevádzal svojich blízkych na poslednej ceste.

Kornelijovo citlivé srdce sa zachvelo. Musel niečo urobiť. Odtrhol zo záhonu pri pamätníku niekoľko kvetov, dobehol sprievod, prešiel okolo katafalkov a na každú rakvu položil kvet. Vodiči naňho poškuľovali, ale nebránili mu prejaviť účasť.

Keď vyzdobil rakvy kvetmi, prešiel na koniec sprievodu a kráčal za ním so sklonenou hlavou, akoby zastupoval smútiacich príbuzných. Sprievod sa pohyboval pomaly. Udalov sa pripojil na koniec a rozmýšľal o zvláštnych zvykoch, s ktorými sa stretol tak ďaleko od vlasti. Potom si pomyslel, že možno na planéte zúri epidémia, preto nestačia pochovať mŕtvych, ako sa patrí. Ale prečo mu to nikto nepovedal? Možno preto nikto nechce lietať do kozmu. A možno privilegované vrstvy miestneho obyvateľstva hľadajú voľnú planétu, aby sa vyhli nákaze. Prvý katafalk sa zastavil pred obrovskou sivou budovou. V suteréne bolo otvorené okno, z ktorého sa lialo teplé žlté svetlo. Katafalk sa obrátil, plošina sa zdvihla ako na vyklápačke. Rakva skĺzla dovnútra a zmizla v pivnici.

Udalov si len vzdychol. Po prvom katafalku nasledoval druhý, tretí. Tváre vodičov boli nezúčastnené, akoby vozili zemiaky. Udalov sa už-už chcel ozvať, ale ovládol sa. Musí sa prispôsobiť a správať sa slušne, ako sa na cudzinca patrí. Radšej sa zajtra porozpráva s Gne-com, a on mu to vysvetlí. Ale napokon ho premohla zvedavosť. Povedal si, že sa nedopustí ničoho zlého, ak nazrie do sivej budovy a zistí, či je to krematórium, alebo nie.

Počkal, kým posledný katafalk zhodil do pivnice svoj náklad. Keď sa presvedčil, že ho nikto nevidí, opatrne obišiel budovu, hľadal vchod. Našiel dvere. Boli otvorené a nikto ich nestrážil. Vošiel dnu a vydal sa po širokej, matne osvetlenej chodbe. Natrafil na muža v bielom plášti, ktorý kráčal oproti nemu, už si aj pripravil odpoveď na otázku, ako sa sem dostal, ale muž mu vôbec nevenoval pozornosť. Preto keď stretol za zákrutou ďalšieho muža, cítil sa už smelšie. Ale tento si ho všimol.

— Čo je to za neporiadok? — spýtal sa ho. — Prečo nemáte plášť? To je hrubé zanedbanie sterility.

— Prepáčte, — povedal Udalov. — Dostal som sa sem náhodou. Viete, šiel som, a tu zbadám dvere…

— Tu nenechávame nič na náhodu, — odsekol muž a roztvoril skriňu. Vytiahol z nej biely plášť a podal ho Udalovovi. Poslušne si ho obliekol, ale bol mu veľký, preto si musel vykasať rukávy. Muž netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu.

— No prosím, prezliekol som sa. A ďalej čo? — povedal Udalov.

— Ďalej? Ďalej sa bude pracovať. A vy ste si čo mysleli? — Schmatol Udalova za ruku a vliekol ho za sebou. Udalov sa nevzpieral, cupkal za ním, úplne zmätený.

Prešli asi sto krokov a ocitli sa v obrovskej sále. Bola tam mrazivá zima, v oslepujúcom ľadovom svetle lámp pod stropom sa im naskytol hrozný obraz. Pozdĺž stien stáli v niekoľkých radoch rakvy, jedna ako druhá.

— Och! — užasol Udalov. — Necháte ich takto?

— A čo by sme s nimi mali robiť? — prísne sa spýtal jeho sprievodca.

— Viete o inom spôsobe odkladania? Po transportnom páse, ktorý prechádzal cez celú sálu, sa pomaly pohybovala rakva.

— Tak berte ju! — okríkol ho muž.

— Bojím sa, — povedal Udalov.

— Už len to nám chýbalo!

Udalov musel odniesť studenú a strašne ťažkú rakvu na policu. Celú noc pracoval bez oddychu. Väčšinou robil pri transportnom páse vo veľkej sále, nosil, ukladal, premiestňoval rakvy, až nad ránom sa odtiaľ konečne vymotal, ale tak sa bál, že sa ani nespýtal na zvláštne zvyky tejto planéty.

Vydržal do konca smeny rozhodnutý, že sa podrobne po vypytuje Gneca 18.

Na úsvite siréna oznámila koniec smeny. Udalov, ktorý sa už trocha prispôsobil tamojším zvykom, zavesil biely plášť do skrine a ponáhľal sa do hotela. Vyšlo slnko, vonku bolo teplo a trúsili sa prví chodci. Keď Udalov dobiehal k hotelu, stretol ďalší dlhý pohrebný sprievod. Okrem neho mu však nikto nevenoval ani najmenšiu pozornosť.

Len čo si Udalov oblečený ľahol do postele, vtrhol do izby Gnec 18.

— Všetko je hotové! — zvolal. — Za jednu noc sme pripravili kozmickú loď.

— Ja nikam neletím, — odsekol Udalov.

— Ako to? Prečo? Čo sa stalo? Ako môžeš porušiť slovo?

— Veľmi rád by som ho dodržal. Ale vieš, kde som strávil noc?

— Nemám ani tušenia. Udalov mu stručne porozprával o svojom nočnom dobrodružstve.

— Je to moja vina, — zosmutnel Gnec 18. — Zasial som do tvojho srdca nedôveru, lebo som ti hneď všetko nechcel povedať. Predpokladal som, že počas letu bude na to dosť času. Ale prisahám ti, nie je v tom nijaké tajomstvo a už vôbec nie rakvy.

— No ja som ich videl na vlastné oči, — zvolal Udalov.

— Je to názorný príklad toho, že na cudzej planéte človek nemôže veriť vlastným očiam. V skutočnosti je všetko naopak. Naša planéta prakticky zvíťazila nad smrťou. Sme planétou, kde vládne život.

Ale po tomto optimistickom vyhlásení si Gnec 18 smutne vzdychol. Potom pokračoval: — My sme skôr ako vy na Zemi nastúpili cestu vedeckého pokroku a stále ňou kráčame. Zvíťazili sme nad chorobami a na minimum obmedzili nehody. Odhalili sme tajomstvo starnutia a dlhého života. Naši ľudia teraz žijú tak dlho, ako uznajú za vhodné. Najmenej dvesto rokov.

— To je naozaj veľký úspech, — súhlasil Udalov.

— Len jediné sme neobjavili, lety do vesmíru. Ako si sa už mohol presvedčiť, sme typickí domasedi a náš vzťah k vesmíru je bojazlivý a nedôverčivý. Vy pozemšťania ste skôr začali s výskumom vesmíru. My sme sa spamätali len teraz, keď sme si uvedomili, že naša planéta je strašne preľudnená. Bez ohľadu na všetky naše objavy musíme z roka na rok zmenšovať plochu bytov, ba aj znižovať stropy, čo je pre civilizovaného človeka neznesiteľné.

— Naozaj neznesiteľné, — súhlasil Udalov a pozrel na nízky strop hotelovej izby.

— Obrovské rady vystávajú pred knižnicami aj pred štadiónmi, hoci sme už boli nútení zvýšiť aj počet mužstiev v prvej ťukbalovej lige na tisíc osemstodvadsať.

— Aká je to hra? — začudoval sa Udalov. — Nepoznám ju.

— Ťažko vám to vysvetlím, lebo každá planéta má svoje hry. V ťukbale sa stretnú dve skupiny hráčov, ktoré dostanú jeden okrúhly predmet. Cieľom hry je dokotúľať predmet do protivníkovej siete.

— Rukami alebo nohami? — zaujímal sa Udalov.

— Ale choď, len nohami. Ak sa niekto dotkne okrúhleho predmetu rukou, dostane trest.

— Podobá sa to na náš futbal, — rozmýšľal Udalov nahlas. — Aké je ihrisko? A hráčov je koľko?

— Vidíš, v tom je ďalšia tragédia. Ešte nedávno hrali ťukbalisti na ihrisku dlhom sto metrov. Ale za súčasného preľudnenia sme museli desať ráz zmenšiť ihrisko a počet hráčov znížiť z desiatich na troch. Iste chápeš, že naši ťukbaloví fanúšikovia sú najnešťastnejší ľudia vo vesmíre.