Kir Bulyčov: Zajatci asteroidu

Ale darček nestihol kúpiť. Keď kráčal okolo radu kresiel, v ktorých sedeli tranzitní cestujúci, zazdalo sa mu, že vidí známu tvár. Kde ju len videl? V zotavovni alebo v práci? Vtom si uvedomil, aké nezmyselné sú jeho úvahy. Ako sa mohol človek zo zotavovne dostať na druhý koniec galaxie?

— Chcete autogram? — spýtala sa ho jednoducho oblečená žena, keď si všimla jeho uprený pohľad.

— Už to mám! — zvolal Udalov. — Vy ste Kavalija Čuch. Len pred pár dňami som vás videl v televízii.

— Nemohli ste ma vidieť, — povedala vynikajúca speváčka. — Už tri mesiace nevystupujem.

— A čo sa vám stalo?

— Nech sa páči, prisadnite si, — povedala Kavalija a usmiala sa čarovným, ale unaveným úsmevom. — Odkiaľ pochádzate?

— Zo Zeme.

— Žiaľ, tam som nebola. Ani som o takej planéte nepočula. Viete, mám tvorivú krízu. Prestala som spievať. Áno, viem, že som výborná, že mi tlieskajú, posielajú mi kvety. Ale naozajstnú lásku k svojmu umeniu necítim.

— Chápem, — povedal Udalov. — To sa umelcom stáva. Aj u nás sa to volá tvorivá kríza. Ale nemáte pravdu, všetci vás spomínajú a vážia si vás. Kavalija Čuch smutne pokrútila hlavou.

— Neutešujte ma, milý neznámy, — povedala. — Nepresvedčíte ma, lebo vaše slová pochádzajú z dobroty vášho srdca, a nie zo skutočného stavu vecí.

— Presvedčím vás! — zvolal Udalov.

— Veľmi dobre viem, ako vás vyliečiť z melanchólie. Počúvajte, nedávno som sa dostal na jednu planétu v sektore 5689- a. Všetci obyvatelia tejto planéty vrátane starcov a detí odchádzajú každý večer do minulého roku. A viete prečo? Lebo nemôžu žiť bez vášho umenia.

Udalov neľutoval čas a podrobne jej vysvetlil, čo sa dialo na planéte omámenej jej umením. Kavalija Čuch počúvala so zatajeným dychom. Jeho rozprávanie ju tak hlboko dojalo, že sa rozplakala a trvalo hodnú chvíľu, kým sa spamätala a vyhlásila: — Okamžite, ešte dnes odložím všetko bokom a letím na tú planétu. Otvorili ste mi oči, Kornelij Ivanovič. Ako som sa mohla tak mýliť v ľuďoch? Z vďaky za váš vrúcny vzťah som ochotná spievať im dva dni a dve noci bez prestania.

— Len to nie! — zhrozil sa Udalov. — To vám nesmie zísť ani na um. Veď by sa už navždy presťahovali do minulosti. Pochopte, že tá planéta je na pokraji záhuby.

— Tak čo mám robiť?

— Musíte postupovať ináč. Navrhujem vám, aby ste postupne obišli všetky väčšie mestá a v každom z nich zaspievali na štadióne. Ale nech vám sľúbia, že prestanú chodiť do minulosti, začnú sa zaoberať každodennou prácou a budú trpezlivo čakať, kým k nim prídete osobne.

— Dobre, máte pravdu, — súhlasila Veľká speváčka.

V tej chvíli vyhlásili, že cestujúci môžu nastupovať na kozmický liner, ktorý mal odviezť Udalova domov, preto sa priateľsky rozlúčil so speváčkou, ktorá sa hneď rozbehla k pokladni, aby si vymenila letenku.

— Moment!

Udalov vytrhol lístok zo zápisníka a napísal naň Arturovu adresu. Dobehol speváčku, podal jej lístok s adresou a povedal: — Drahá Kavalija, prosím vás, ak vám zostane chvíľka času, zastavte sa na tejto planéte. Aj tam máte verných obdivovateľov. Okrem toho táto planéta práve prekonala ťažkú a dlhú vojnu a jej obyvatelia veľmi túžia po naozajstnom umení.

Speváčka pobozkala Kornelija na líce a na rozlúčku mu darovala svoju fotografiu obrovských rozmerov s dojímavým venovaním. A už o dva dni sa pristávací čln nebadane spustil v lese pri Veľkom Gusliari.

Bolo skoré daždivé ráno. Z jedlí padali studené kvapky. Z trávy vykukovali oranžové klobúčiky osikov-cov. Hneď za Udalovom spustili na trávu smaragdovú sochu a čln odletel. Udalov kráčal namáhavo. Ledva vliekol za sebou po zemi sochu. Podarilo sa mu ju dotiahnuť len do mestského parku. To nič, povedal si, to znamená, že patrí sem. Zastal pri detskom ihrisku s hojdačkami, preliezačkami a hra— dom, rozbalil vzácnu relikviu a vyteperil ju na prázdny podstavec, kde predtým stála gypsová dievčina s veslom. Socha sa ligotala v belasom úsvite ako utkaná z tropickej noci. Všetko sa skončilo. Prežil peknú, poučnú a zaujímavú dovolenku.

— Urobil som, povedal som, upozornil som, — povedal nahlas Udalov, keď si spomenul na svoje povinnosti ku galaxii. Teraz musel už len odpratať čo naj ďalej fotografiu veľkej speváčky Kavalije Čuch, aby si žena Xénia nezačala niečo namýšľať, a upozorniť syna Maxima, aby nepožičiaval deťom na dvore signalizátor rozumu na všelijaké detské lapajstvá.

Udalov sa naposledy pozrel na sochu. Usmievala sa záhadným, nadpozemským úsmevom.

— Idem domov, — povedal jej Udalov. — Do videnia.