Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

— Určite ste špióni, hoci na špiónov ste sa správali veľmi neobozretne, — povedal plukovník, ktorý viedol výsluch.

Hodnosti mali, samozrejme, iné, ale aby to bolo pohodlnejšie, Udalov si ich rozdelil podľa počtu a veľkosti krížikov na náplecníkoch.

— Nie sme špióni, — ohradil sa Udalov. — Sme úplne civilné osoby.

— To nie je argument, — povedal mladý poručík v maskovacej uniforme. — Nijaký špión sa hneď neprizná k svojim zločinom.

— Ticho! — zreval plukovník. — Kto vedie výsluch?

— Rozkaz, vaša excelencia! — poručík si čupol a zmenil sa na kopček hliny.

— A teraz vy! Čomu dávate prednosť: obeseniu, zastreleniu alebo doživotnému žaláru?

— Pravdu povediac, — odpovedal Udalov, — doživotný žalár sme už skúsili. Je to veľmi nepríjemné. Najlepšie bude zastrelenie.

— Prečo? — začudoval sa plukovník. — Vy nechcete žiť?

— Chceme, — odpovedal Udalov zamyslene. — Rozmyslel som si to. Vyberieme si šibenicu.

— Špión, vysvetlite to, — nariadil plukovník.

— Dúfam, že máte nekvalitné povrazy, — povedal Udalov. — A že sa roztrhnú.

— Pripraviť trojitý povraz! — rozkázal plukovník. — Osobne ho skontrolujem.

Najprv na ňom obesíme toho seržanta, čo minulý týždeň kýchol na stráži.

— Vieš, — povedal Udalov Gnecovi 18, — celá táto planéta je obsadená vojakmi.

— Čože? — spýtal sa plukovník.

— Povedal som, že táto planéta je obsadená vojakmi.

— Tak ty nie si len špión, ale aj ohovárač! Naša planéta je úplne voľná.

— Ak je naozaj voľná, — povedal Gnec 18, — to je pre nás veľký objav.

— Prečo?

— Preto, lebo veľmi súrne potrebujeme voľnú planétu. Hľadáme ju už druhý týždeň.

Nemáme kde umiestniť dve miliardy ľudí.

— A kde žijú teraz? — spýtal sa plukovník.

— Teraz sú zmrazení. Gnec 18 úprimne vyrozprával plukovníkovi o svojich ťažkostiach. Udalovovi sa táto spoveď nepozdávala. Nedôveroval plukovníkovi. Od začiatku mu bolo jasné, že pod slovom voľná si každý z nich predstavuje niečo celkom iné. Ale neprerušoval priateľa, hoci sa už rozhodol, že nedovolí previezť na planétu zmrazených obyvateľov. Nepáčilo sa mu to. — Tak, — povedal plukovník, keď si vypočul Gnecovo rozprávanie. — Zaujímavé. Porozmýšľame o tom. Teraz vás odvedú do cely a ja zvolám poradu. Podzemnou chodbou ich odviedli do zamaskovaného väzenia. Po celý čas boli v dokonale zamaskovanom meste, ktoré zhora vôbec nemohli zbadať.

Po zamaskovaných uliciach chodili v šíkoch deti vo vojenských uniformách, starenky vo vojenských uniformách a dievčatá v polovojenských uniformách. Všetci sa pritom starostlivo maskovali na kríky, stromy, kamene a iné neživé predmety.

V cele, zamaskovanej v dutine starého stromu, Gnec a Udalov dlho nepobudli.

Čoskoro ich opäť odviedli na štáb, kde ich už okrem plukovníka čakali ôsmi generáli, ktorí sa až hrbili pod ťarchou zlatých šnúr a strapcov. — Predložte doklady, — prikázal poľný maršal. Udalov ukázal svoj občiansky a Gnec výskumnícky preukaz, ale generáli nevedeli čítať ani v jednom jazyku.

obracali doklady v rukách, porovnávali fotografie s ich majitelmi a tvárili sa, že sú spokojní.

— Ak neklamete, — povedal poľný maršal, — potrebujete planétu, na ktorej by vaši zmrazení krajania mohli naozaj slobodne žiť. Tak dobre, my ich prichýlime.

Celkom ste ma nepochopili, — povedal Gnec 18. V dutine stromu ho Udalov upozornil, aby bol nanajvýš opatrný. — Potrebujeme planétu, na ktorej by neboli ľudia.

— Správne, — povedal generálporučík. — Ľudí máme málo. Pre všetkých vašich krajanov sa nájde práca. Všetkých využijeme.

— Ako ich využijete?

— Na obranu slobody. Teraz máme prímerie, dôkladne sme sa zamaskovali aj my, aj naši protivníci, tí úbohí naf úkanci a podlí zradcovia. Aj im, aj nám totiž zostalo málo vojakov a materské škôlky nám ešte nestihli vychovať dôstojnú náhradu. Rátame s každým človekom. Máme viac kanónov ako delostrelcov, viac lietadiel ako letcov, chýbajú nám robotníci v továrňach na náboje a pušný prach.

Ak nám predáte svojich krajanov, za každého vám dobre zaplatíme. Za starcov a stareny jeden náboj, za ženy celú nábojnicu a za zdravých mužov a chlapcov nám nebude ľúto dať ani pušky.

— Ale my nepotrebujeme náboje a pušky, — povedal Gnec 18.

— Hlúposť, — odsekol poľný maršal. — Chcete vyhnať cenu. Pušky a náboje potrebujú všetci. Teraz ich máme nazvyš, preto sa o ne veľkodušne podelíme s našimi spojencami.

— Nie, v nijakom prípade, — povedal Gnec 18. — Ako ste si mohli myslieť, že vám poskytneme našich ľudí ako potravu pre kanóny! Pusťte nás!

— Nie, nie, holúbkovia, — povedal poľný maršal. — Od nás nikam neodí-dete.

Budete sedieť vo väzení o chlebe a vode dovtedy, kým nepristanete na naše spravodlivé a oprávnené požiadavky.

— Nemyslite si, že sa vám to prepečie, — nahneval sa Gnec 18. — Nájdu nás a vás kruto potrestajú.

— Nenájdu, — odsekol generál. — V kamufláži sme najväčší majstri na svete.

Strávili ste u nás pol dňa a nevšimli ste si ani obyčajných brancov, ktorí sa skrývali hneď vedľa vás.

Predstavte si, akí hrdí budete o pol roka na svojich krajanov, ktorí sa stanú rovnakými majstrami“ v kamufláži.

— Nie, neprehovárajte nás, odchádzame.

— Nie sme takí naivní, — zachechtal sa generál. — Prepustíme vás, a vy hneď prebehnete k našim nepriateľom. Nemyslite si, že vám dajú viac.

— Nikam neprebehneme.

Ale generál ich už nepočúval. Obrátil sa k plukovníkovi a povedal: — Zamaskujte ich tak, aby ich ani vlastná mater nespoznala. A pripravte sa na výsluch ôsmeho stupňa. Opäť ich priviedli do bútľavého stromu. Ale tentoraz postavili do predizby kotol, v ktorom vrela smola, a na kopu nahádzali železné mučidlá. — Keby sme vydržali do tmy, potom by sme ušli, — povedal Gnec 18, ktorý si myslel, že sa od generálov dá utiecť. Ale Udalov sa na to pozeral triezvejšie.

— To sa nám nepodarí. Zostáva nám len vojnová lesť.

— Nie, to je bezcharakterné, — namietol Gnec 18. — To nedovolím. Udalov mávol rukou a rozhodol sa, že si trochu pospí. Nieje nič horšie, než sedieť a pozerať sa, ako pripravujú pre teba mučidlá.

Zobudil ho Gnec.

— Kornelij, som zhrozený, — zašepkal. — Súhlasím so všetkým, len ma zachráň.

— Čo sa stalo? — spýtal sa ospanlivo Udalov, ktorému sa snívalo, že sa už vrátil z dovolenky a rozpráva o rôznych planétach svojim susedom, ktorí mu neveria ani slovo. Nakoniec sa ukázalo, že to bol prorocký sen.

— Pozri sa von, — povedal mu Gnec. Udalov vykukol z bútľavého stromu a jeho očiam sa naskytol hrozný pohľad. Na námestí dokonale zamaskovanom sieťami a listami stromov už postavili šibenicu a škripec, porozkladali štipce, ihlice, koly a ďalšie hrozné veci. V kotle vrela smola a kat v červenej rovnošate, zamaskovaný na rozkvitnutý ružový krík, miešal smolu medenou naberačkou.

— Dobre, — povedal Udalov a pretrel si oči. — Pomôžem. Ale ty ani nemukni. Nech by si počul čokoľvek, neprotireč mi a nepochybuj o mojich priateľských úmysloch.

— Ďakujem ti, priateľ, — povedal Gnec 18.

— Neďakuj, — odpovedal Udalov. — Možno z toho nič nebude. Vykukol z bútľavého stromu a proti všetkým pravidlám maskovania zakričal: — Okamžite ma odveďte na výsluch ku generálovi!