Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

A vy ste pre nás nebezpeční blázni a narušitelia pokoja. Preto musíte zvyšok svojho života stráviť vo väzení.

Keď Veliteľ číslo 1 dohovoril, zavolal stráž. Uvrhli ich do tmavej kamennej kobky a zabuchli za nimi železné dvere.

— Ale sme dopadli, — povedal nazlostený Udalov. — Čoskoro sa mi skončí dovolenka. Takto to nepôjde! Už chcel zabúchať na dvere a dovolávať sa spravodlivosti, ale Gnec 18 mu vysvetlil, že by to bolo zbytočné. Márna sláva, vnikli sem bez dovolenia, a keď si raz miestni obyvatelia myslia, že okrem ich sveta nijaký iný nejestvuje, a ak aj áno, nie je vhodný pre život, potom je jasné, že Udalov s Gnecom odnikiaľ neprišli, ale že sú miestni obyvatelia nakazení škodlivými myšlienkami.

— To nič, — odvrkol Udalov, — ja to tak nenechám.

— A čo môžeme robiť? — začudoval sa Gnec 18. — Naša cesta sa končí. Nemáme nič — ani svetlá, ani blaste-ry, nič. Všetko nám vzali. Len ma mrzí, že sme nesplnili úlohu a doma nás budú márne čakať. Odpusť mi, priateľ Kornelij.

Odpusť, že som ťa do toho zatiahol.

— Vylúčené! — odpovedal Udalov a zahľadel sa do nepreniknuteľnej tmy. — Mám doma prácu. Aj ty máš prácu. A bol by si schopný presedieť tu celý život. Hej! — zvolal a blížil sa k dverám. — Je tu niekto?

— Ja tu strážim, — odpovedal spoza dverí hlas.

— Kedy nás pustia?

— Z týchto kamenných kobiek ešte nikto živý nevyšiel, — odpovedal strážca pridusene.

— Myslel som si to, — zašepkal Gnec 18.

— Možno odtiaľto naozaj nikto nevyšiel, — povedal Udalov, — ale aj tak ti musím otvoriť oči, strážca. Počuješ ma?

— Počujem, — odpovedal strážca.

— Prišli sme zhora, — začal Udalov, — tam navrchu svieti slnko, rastie tráva a spievajú vtáky. Je tam svetlo a sucho. Planéta už zabudla na to, že kedysi na nej zúrila strašná vojna. Čaká, kedy sa na ňu ľudia vrátia. A vy sedíte pod zemou ako krtkovia.

— Hore nie je nič, — povedal strážca.

— Od detstva ti vtĺkali do hlavy, že tam nič nie je. Vaši velitelia sa boja, že len čo sa dostanete na slobodu, rozbehnete sa na všetky strany.

— Hore nič nie je, — opakoval stráž— ca. — Len prázdno a smrť. Život sa končí na dvadsiatom treťom podlaží. Nechápem, čo sledujete týmito rečami. Nie ste blázni?

— Tak prečo nás zavreli do kobky? Blázni sa dávajú do nemocnice.

— Nemáme nemocnice. Žijeme a umierame, keď príde náš čas.

— Poďte s nami hore, — povedal Udalov. — Je tam teplo, svetlo a sucho.

— Nepokúšaj sa ma obalamutiť, — odsekol strážca.

— Spievajú tam vtáky a zurčia priezračné rieky.

Strážca si smutne vzdychol.

— Znie to ako rozprávka, — povedal.

— Nič neriskuješ, — povedal Udalov. — Ak sa ti tam nebude páčiť, môžeš sa vrátiť.

— Nevymýšľaj, — povedal strážca.

— Vravíš teplo, svetlo, sucho?

— A fúka vietor, šelestia listy na stromoch. A bzučia včely, ktoré letia k úľom, a cvrlikajú kobylky.

— Neviem, čo sú to stromy, a nepoznám bzukot včiel, — povedal strážca.

— A čo keď klameš, cudzinec?

— Tak nás privedieš späť a nikdy nás odtiaľto nepustíš.

— Dobre, — povedal strážca, — ale zviažem vám ruky, aby ste ma nezabili. Nie je vylúčené, že ste blázni alebo prefíkaní zločinci.

— Pristaň, — zašepkal Gnec 18. — Pristaň na všetko.

Pookrial na duchu. Strážca im zviazal ruky a chodbami ich viedol k škrípajúcemu nákladnému výťahu.

— Tento výťah nás vyvezie na predposledné podlažie, — povedal, keď ich priviedol k hrdzavej klietke, — a tam uvidíme.

Výťah šiel nekonečne dlho. Gnec sa bál, že ich budú prenasledovať, preto domŕzal, či nemôžu ísť rýchlejšie.

— Iný výťah nemáme, — pochmúrne odpovedal strážca. Ukázalo sa, že je to zhrbený muž s bledou mľandravou tvárou.

— Teraz kade ďalej? — spýtal sa, keď sa výťah po polhodine zastavil. Očividne ľutoval, že sa dal prehovoriť, a najradšej by sa bol vrátil späť.

— Už to nie je ďaleko, — povedal Gnec 18, ktorý nepotreboval kompas, lebo mal dokonalý orientačný zmysel.

Kráčali tak rýchlo, že im strážca ledva stačil. Petrolejový lampáš sa mu pohojdával v ruke ako kyvadlo, takže sa zdalo, že tunel je plný mihotavých tieňov. Prešli šachtou, vyšli po schodoch, dostali sa do slepej uličky a museli sa vrátiť, prebehli úzkou chodbičkou, v ktorej hrdzaveli autá a motocykle, a vo chvíli, keď zadychčaný strážca povedal, že už neurobí ani krok, zbadali pred sebou malinké svetielko.

Udalov prvý dobehol k východu z podzemia a vydriapal sa hore bez pomoci rúk, ktoré mal zviazané za chrbtom.

— Sloboda! — zvolal ako džin, vypustený z fľaše. Za ním sa vyštveral Gnec 18.

— Vylez, — povedal strážcovi, ktorý stál so zatvorenými očami na dne jamy.

— Nemôžem, je tu priveľa svetla, — odpovedal strážca.

Udalov a Gnec 18 sa obrátili k sebe chrbtami a rozviazali si putá. Potom si Udalov ľahol na kraj krátera, vystrel dole ruku a pomohol strážcovi vyliezť hore.

— Pomaly otváraj oči, — povedal Udalov. — Slnko zašlo za oblaky, nie je až také ostré svetlo.

Strážca stál na kraji krátera s roztrasenými kolenami. Napokon sa osmelil, otvoril oči, žmurkal nimi a obzeral sa. Vôkol sa rozprestierala zvlnená rovina porastená trávou a palinou. V diaľke nad obzorom videl les a belasé pahorky. Nebolo to práve najkrajšie miesto na planéte, ale aj tak tu bolo milión ráz lepšie ako pod zemou. No strážca to nepochopil. Chytil sa Udalova a zastonal: — Nemôžem. Radšej umriem.

— Čo ti je? — spýtal sa Udalov.

— Priveľa miesta a priveľa svetla. Ja sa radšej vrátim. Teraz vám už verím, ale pod zemou je lepšie. A istejšie, vždy máš okolo seba steny.

A nech ho Udalov akokoľvek prehováral, aby sa rozhliadol, aby počkal, sľuboval mu, že poletia ponad lesy, strážca stále opakoval: — Nie, nie, ja som radšej pod zemou. Narodil som sa tam a chcem aj umrieť medzi štyrmi stenami.

— Nechaj ho, — povedal Gnec 18. — Každý má právo vybrať si život, aký sa mu páči.

— Človek nemá žiť pod zemou. Tam patria krtkovia a červy, — hneval sa Udalov.

Ale strážca bol neoblomný.

— Zbohom! — zvolal a skočil dole. Odtiaľ zavolal: — Iste to bol iba sen!

Pousilujem sa na všetko čo najskôr zabudnúť. Len aby som sa náhodou nepreriekol, lebo zhnijem namiesto vás vo väzení.

A strážca sa rozbehol dole do tmy, stiesnenosti a vlhkosti, na ktorú bol zvyknutý.

Keď sa Udalov a Gnec vrátili na kozmickú loď, Kornelij povedal: — Dúfam, že raz sami vyjdú von.

— To je možné, — odpovedal Gnec 18, — ale my sa nesmieme do toho miešať. Ďakujem ti, Kornelij, že si mi pomohol dostať sa z väzenia. Ideme hľadať inú planétu.

Takú, ktorá by bola naozaj úplne voľná.

Na druhý deň navštívili jednu husto osídlenú a civilizovanú planétu, kde si doplnili zásoby gravitónov, kúpili suveníry a zašli do informačnej kancelárie, aby zistili, či niekde v susedstve nie je voľná planéta, akú potrebujú.

— To presne nevieme, — odpovedali im. — Aj nám by sa zišla, postavili by sme na nej chaty a turistické strediská, lebo si už nevieme poradiť s vlastnými turistami. Rozkladajú vatry, lámu stromy… Ale skúste sa pozrieť k hviezde Enperon, okolo ktorej obieha niekoľko planét. My ta nechodíme, lebo sa bojíme kozmických drakov.