Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

— Áno, na desiatich metroch sa niet ani kde rozbehnúť.

— A tak naši vedci urobili ďalší objav: naučili sa bezbolestne uspávať ľudí, uviesť ich do stavu anabiózy. Tí, ktorých už omrzelo žiť v stiesnených pomeroch, sa rozhodli, že si pospia, kým sa nevyrieši otázka presídlenia. Najprv ich bolo len zopár, ale potom sa k nim pridalo niekoľko tisíc nie práve najkrajších dievčat, ktoré sa rozhodli pospať si do tých čias, kým veda nenájde spôsob, ako urobiť všetkých ľudí krásnymi. O ďalší rok sa pre anabiózu rozhodli dva milióny ťukbalových fanúšikov, čo sa nevládali pozerať na miniatúrne športové ihriská.

Keď sa vrátia staré dobré časy, prebudíme sa, vyhlásili. Mnohí sa nechávajú uspať s celými rodinami. Gnec 18 skľúčene zmĺkol.

— A koľko spiacich už máte? — spýtal sa Udalov.

— Do dnešného dňa vyše dvoch miliárd ľudí.

— Hrozné!

— No vidíte! Väčšina odborníkov, takých potrebných celej planéte, sa venuje výrobe anabióznych nádob a priestorov na ich uloženie, polovica nášho priemyslu vyrába chladiace roztoky a kontrolné zariadenia, staré priestory nestačia, ustavične musíme stavať nové budovy. A ty, Udalov, si sa zúčastnil na osídľovaní ďalšieho domu spánku. Rozvoj vedy sa musel nevyhnutne spomaliť a počet obyvateľstva rastie, takže keby sme hneď chceli zobudiť všetkých našich spiacich, nemali by sa kam podieť.

— To je bieda, — povedal Udalov.

— Boh' sme nútení zrieknuť sa mnohých umení, ba aj hudby. Pracujeme bez dovolenky a voľných dní, strážime našich spiacich a zúfalo hľadáme východisko.

— A voľnú planétu, — dokončil za Gneca Udalov. Všetko pochopil.

— Áno. Vhodnú planétu s miernym podnebím a bohatou vegetáciou. Odviezli by sme ta dve miliardy schránok, vybudovali by sme domy a kozmetické ambulancie, zriadili parky a ťukbalové ihriská. Ale taká planéta nie je.

— Mohli by ste sa venovať aj rozvoju umenia a literatúry, — navrhol Udalov.

— Ale taká planéta nie je, — smutne zopakoval Gnec 18. — Hľadáme ju už niekoľko rokov, ale márne.

— Musíme ju nájsť, — povedal Udalov. — Máme pred sebou celú dovolenku.

Pred odletom si Udalov s Gnecom preštudovali hviezdne mapy a rozhodli sa letieť do sektoru 5689-a. Bolo to dosť ďaleko, tristo svetelných rokov, skôr ako za tri dni sa ta nedostanú, zato však bolo v tejto oblasti niekoľko veľmi nádejných súhvezdí.

Prieskumníkov prišiel odprevadiť ministerský predseda. Na rozlúčku srdečne stisol Udalovovi ruku a s nádejou v hlase povedal: — Iste chápete, Kornelij Ivanovič…

— Chápem, — odpovedal Udalov. — Budem sa usilovať, aby som nesklamal vašu dôveru.

Gneca 18 hneď rozbolel žalúdok, cítil sa mizerne a skoro celý čas ležal a rozmýšľal. Udalov pripravoval jedlo, upratoval kozmickú loď, a keď mal chvíľu voľného času, obdivoval hviezdy, planéty, kométy a meteory, ktoré sa mihali za okienkom. Obraz hviezdneho sveta ho nevýslovne nadchýnal. Dovolenka sa začala výborne. Škoda, že Maxim dostal mumps, rád by ho bol vzal so sebou. Mal by zážitky na celý život, mohol by ich rozprávať spolužiakom.

Na tretí deň podvečer Gnec 18 povedal: — Pristávaj, Kornelij.

Udalov prešiel k riadiacemu pultu a začal znižovať rýchlosť. Už sa naučil riadiť a pristál majstrovsky hladko. Už pri podlietaní bolo vidno, že natrafili na mierumilovnú zelenú planétu, väčšinou porastenú kríkmi a úplne obrobenú. Zhora nespozorovali ani mestá, ani dediny, ani ľudí. Pristáli na brehu rieky. Za riekou sa začínal nízky les, v ktorom štebotali večerné vtáky a ručali zvieratá.

— Hurá! — zvolal Gnec 18, keď si po pristátí vydýchol. — Presne to, čo potrebujeme. Podnebie, rastlinstvo a nijaká civilizácia.

— Počkaj, — schladil ho opatrný Udalov. — Ráno sadneme do člna a obzrieme si ju.

Keby si na Zemi pristál na hornom toku Amazonky, tiež by si si myslel, že Zem je neobývaná. Minulý rok som sa raz vybral ešte za tmy na podpňovky. Prídem ta, les prázdny a huby vyzbierané. Predbehli ma tí, čo prišli ešte v noci.

— Máš pravdu, — súhlasil Gnec 18.

— Keď som pristál v lese pri Veľkom Gusliari, tiež som si myslel, že Zem nie je obývaná. A potom som začul elektrickú pílu a bol som sklamaný. A kozmonauti sa uložili na noc. Zobudili sa do sviežeho jasného rána. Na nebi už žiarilo slnko, keď sa Udalov s Gnecom vybrali na prieskum. Preleteli ponad rieku. Potom sa dlho vznášali nad vyľudneným lesom, a keď prileteli nad pole, porastené riedkymi kríkmi, Gnec povedal: — Už sa mi akosi nechce lietať. Poďme ďalej pešo.

Vzali si blastery, keby ich napadli divé zvieratá, a zapli v člne autopilota.

Šli pešo a čln letel nad nimi, čo bolo veľmi pohodlné, lebo začalo byť tak horúco, že im hrozil úpal, ale pod člnom bol vždy príjemný chládok. Udalov nazbieral kyticu voňavých kvetov a chcel tie najkrajšie z nich vylisovať, lebo syn dostal na leto od učiteľky za úlohu urobiť si herbár. Kráčali asi dve hodiny. Potom Gnec povedal: — Tak teraz si sa už presvedčil, že tu niet ľudí?

— Nie, — povedal Udalov. — Musíme byť opatrní. Ide o osud dvoch miliárd ľudí.

Ukázalo sa, že mal pravdu. Neprešli ani desať krokov, keď zbadali, že z trávy trčí hrdzavý železný kolík.

— Dôkaz civilizovaného života, — povedal Udalov presvedčivo.

— To ešte nič neznamená. Možno sem priletel niekto z inej planéty a zabudol to tu. Alebo medziplanetárni turisti. Vieš, akí sú neporiadni.

Za jeden deň urobia taký neporiadok, akoby tu žili tri roky.

— S turistami sú problémy, — súhlasil Udalov, — ale takéto veci po sebe nenechávajú.

Rozhrnul kríky a ukázal Gnecovi 18 delo s ohnutou hlavňou, porastené machom.

— Áno, — súhlasil Gnec 18. — To turisti so sebou nenosia.

— Vrátime sa? — spýtal sa Udalov. Gnec sa zamyslel a povedal: — Najprv ju preskúmajme. Čo keď všetci zahynuli?

— Ako to?

— Bojovali dovtedy, kým jeden druhého nepozabíjali.

Nasadli do člna a leteli ďalej. Čím dlhšie leteli, tým viac stôp ľudskej činnosti nachádzali. Raz obrovský kráter po bombe, potom továreň, ktorá vyletela do vzduchu, ďalej mesto zničené do základov. Ale všetko bolo také zarastené kríkmi a machom, že keby Gnec s Udalovom zámerne nehľadali tieto stopy, mohli by ich pokladať za prírodné útvary. Gnec 18 bol čoraz väčšmi presvedčený, že sa tu ľudia navzájom vykynožili, ale Udalov trval na tom, aby planétu dôkladne preskúmali. Možno všetkých niekam evakuovali.

— Evakuovali! — rozhorčoval sa Gnec 18. — A potom tam zostali sto alebo dvesto rokov a neprišlo im na um vrátiť sa! Myslíš, že sú takí hlupáci?

— Všetko je možné, — odpovedal opatrný a rozumný Udalov. Doleteli až na pól, pozreli na rovník, preleteli ponad oceány. Všade to isté. Stopy vojny a ničenia, nikde jediného živého človeka.

Udalov už bol naklonený súhlasiť s Gnecom. Naozaj sa všetci pozabíjali. Je to veľmi smutné, ale čo sa dá robiť.

— Ešte si to pre istotu preveríme, — povedal zrazu Gnec 18. — Na palube mám signalizátor rozumu, určený na takéto prípady. Zistí, či je v okolí do tisíc kilometrov rozumne mysliaci živý tvor.

Gnec vybral bielu škatuľku s anténou a nastavil ju. Hneď sa ozvalo bzuča-nie a tikanie.

— No vidíš, — povedal Udalov.

— Teraz signalizuje tvoju prítomnosť, — vyhlásil vážne Gnec 18.

— Aj moju. Musíme si vziať priľby, aby ho naše rozumy nemiatli. Založili si špeciálne prilby a pozreli na prístroj, ktorý ďalej tikal, hoci nie tak nahlas ako predtým. Sotva počuteľne. Niekde na planéte, ďaleko od nich, blikal plamienok ľudského rozumu. Gnec zosmutnel a Udalov povedal: — Najprv sa naobedujeme a potom vyhľadáme toho samotára. Ak je naozaj sám, možno nás sám poprosí: Pošlite mi sem presídlencov, nemám sa s kým porozprávať cez dlhé zimné večery.