Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

Po obede sa vydali na cestu. Signalizátor rozumu im ukazoval smer. Nastavená anténa ich viedla k cieľu. Zostúpili na šíru, mierne zvlnenú rovinu. Niekde tu sa skrýval rozum. Bolo to zvláštne. Nikde ani stromčeka, ani kríčka, len vôňa paliny a húfy hlodavcov pri norách.

— Neklame ten tvoj prístroj? — spýtal sa Udalov.

— Keď ukazoval na teba a bzučal, vtedy neklamal, — sarkasticky poznamenal Gnec 18. — A keď ukazuje na iných, tak klame?

— Tak si teda hľadaj sám, — urazil sa Udalov. Táto planéta ho už omrzela, rád by bol pokračoval v ceste. Gnec sa dlho motal po rovine, počúval prístroj a zatúlal sa dosť ďaleko. Udalov sa opäť venoval svojmu her-báru. Zrazu sa Gnec obrátil a zakričal: — Kornelij,poď sem!

Keď k nemu Udalov prišiel, Gnec 18 stál pred kopou kameňov a kovu. Prístroj div nepukol od množstva rozumu.

— Tu bol vchod do podzemia, — povedal.

Teraz tam už nebol. Bol zasypaný, a to dosť dávno.

— To je hrozné! — zvolal citlivý Udalov. — Sú tam zamurovaní a nemôžu vyjsť von.

Chcel holými rukami rozhrnúť kamene a železá, ale na to mu sily nestačili.

— Odstúp, — povedal Gnec 18. Vybral svoj blaster a začal spaľovať prekážku smrtonosným lúčom. Čoskoro vznikla jamka a o niekoľko minút sa aj posledný kameň zmenil na rozžeravený prach a pred nimi sa vytvoril čierny otvor.

— Ideme, — povedal s úplnou samozrejmosťou Gnec 18, ktorý nerád zbytočne strácal čas. Vybral z vrecka povrazový rebrík, tenký ako pavučina a jeden koniec pripevnil k ešte žeravým kameňom.

— Vpred!

Dlho kráčali tunelom, ktorý sa zvažoval nadol. Bolo tam tma a vlhko. Zo stropu viseli neveľké stalaktity a kvapkala z nich ako z cencúľov voda. Hrdzavé čmuhy na stenách sa leskli v lúčoch svetiel. Potom zišli po šmykľavých schodoch na ďalšie poschodie, dlho krivkali po podvaloch zničenej úzkokoľajky, až sa dostali do hlbokej šachty. Museli sa do nej spustiť po skobách, zabitých do steny, a Udalov sa bál, aby nepovolili. Maličký vodopád padal cez okraj šachty, tenký prúd sa kĺzal popri nich a Udalovovi občas prskla za golier studená voda.

Zostupovali pol druha hodiny a Udalov s hrôzou myslel na to, ako sa dostanú späť. Potom zas nasledovali priechody a tunely a až po štyridsiatej štvrtej zákrute sa pred nimi zamihotalo matné svetlo.

— Už som si myslel, že ich nikdy nezachránime, — povedal Udalov.

— A si si istý, že ich treba zachraňovať? — spýtal sa Gnec 18.

Teraz kráčali po chodbe, kde bolo badať stopy života. Po stenách sa ťahali káble a drôty, izolácia, poškodená vodou, bola na niektorých miestach opravená, omotaná handrami. V kope hliny, ktorá sa zosypala z veľkej pukliny v strope, bol vyšlapaný chodníček. Keď zostúpili ešte o jedno poschodie nižšie, začuli kroky.

Oproti nim prichádzal muž v obnosenom saku a v krátkych nohaviciach urobených z dlhých. Bol bledý a ťažko dýchal. V ruke niesol ošúchaný kufrík, podobný tým, čo na Zemi nosia inštalatéri. Keď ich zbadal, nevýslovne ho to prekvapilo.

— Ako ste sa sem dostali? — spýtal sa.

— Hľadáme tunajších obyvateľov, — odpovedal Gnec 18.

— Tak musíte ísť nižšie, — povedal inštalatér. — Tu som len ja. Opravujem vedenie. Potrubie tečie, izolácia je už celkom nanič, ventily zhrdzaveli.

Povedzte tam dole, aby mi poslali tmel, izoláciu a nové potrubia.

— Spoľahni sa, — sľúbil Udalov. — Už dávno tu žijete?

— Odjakživa, — odpovedal inštalatér. — A kde by sme mali žiť?

— Hore, — povedal Udalov — Kde? — inštalatér pozeral na Udalova ako na blázna.

— Hore, — Udalov ukázal prstom.

— Tam sa nesmie ísť, — povedal inštalatér. — Je tam tma a vlhko. Nedá sa tam žiť.

— Lenže ja som nemyslel tunely, ale povrch vašej planéty, — vysvetlil Udalov. — Svieti tam slnko, rastú lesy, tečú rieky a potoky.

— Aký les? Aké slnko? Odkiaľ ste spadli?

— Práve odtiaľ, — povedal Udalov.

— To sú nebezpečné slová. Takí ako vy nemajú čo robiť na slobode.

— Poďme preč, — zamiešal sa Gnec 18, — rýchlo poďme preč.

— Správne, — súhlasil inštalatér. — Len nezabudnite na potrubie a tmel.

Zostúpili ešte o niekoľko poschodí, až sa napokon dostali do obývaných priestorov. Občas stretávali ľudí. Pohyboval sa pomaly, tváre mali bledé a smutné. V stenách chodieb boli vyhĺbené jaskyne, v ktorých títo ľudia bývali. Na križovatke dvoch tunelov zbadali muža v ligotavej, hoci už trochu obnosenej uniforme.

— Pozri, vyzerá ako policajt, — povedal Udalov. — Práve jeho potrebujeme.

— Nie ste náhodou strážnik? — spýtal sa ho Gnec 18. — Prosím vás, ako by sme sa dostali k…

— Moment, — povedal muž v uniforme, vytiahol spoza chrbta palicu a udrel po hlave starčeka, ktorý šiel okolo. — Kade to prechádzaš? — okríkol ho.

Starec poslušne vybral z vrecka mincu a odovzdal mu ju.

— Čo by ste chceli? — spýtal sa policajt.

— Potrebovali by sme sa dostať na vaše veliteľstvo, — povedal Gnec 18.

— Načo? — ešte prísnejšie sa spýtal policajt a rozháňal sa palicou ako kyvadlom.

— Chceme zistiť, či je vaša planéta volná, alebo obsadená.

— Čo? — začudoval sa policajt. — Tvoje slová sa mi akosi nepozdávajú. Hneď by som s tebou urobil poriadok, ale si príliš dobre oblečený. Počuj, nie si ty zlodej?

— Prepáčte, — ozval sa Udalov. — Hore je inštalatér a prosí, aby ste mu poslali potrubia, lebo tam tečie voda.

— Stále čosi potrebuje. Nech si poradí, ako vie, — odpovedal policajt. — A vy ste ta načo šli?

Udalov potiahol Gneca 18 za rukáv.

— No my pôjdeme ďalej, — povedal.

— Tak to teda nie, holúbkovia! — zvolal policajt. — Pôjdete so mnou. Alebo zaplatíte šesť mincí za to, že prechádzate cez ulicu na zakázanom mieste.

— A kade sa smie prechádzať? — spýtal sa Udalov.

— To viem len ja, — uškrnul sa policajt. — Nato som tu.

Policajt zdvihol palicu a odviedol ich po chodbách a schodištiach do veľkej jaskyne, kde bol policajný okrsok. Na okrsku sa dlho nezdržali. Vypočuli ich, pre istotu zmlátili palicami a škrípajúcim výťahom ich poslali nižšie, skoro do stredu planéty, do jaskyne, kde bola pracovňa Veliteľa číslo 1.

— Tak teda, — povedal Veliteľ číslo 1, keď mu vysvetlili, o čo ide, — vy nám tu bezočivo tvrdíte, že ste prišli zhora.

To je hlúposť, lebo hore niet ničoho. Nikto tam nežije. Človek nie je mucha, aby sa plazil po strope. Teraz musíme zistiť, prečo klamete.

— Neklameme! — rozhorčil na Udalov. — Počkajte, ukážem vám svoj pas. Je vystavený na inej planéte.

— Neviem, čo je to pas, — povedal Veliteľ číslo 1, — ale tu je rozhodne neplatný, lebo iných planét niet. Budeme vás musieť zavrieť do väzenia, kým sa nepriznáte, načo ste prišli, kto vás poslal zničiť naše šťastie.

— Nepotrebujeme vaše šťastie, — nevzdával sa Udalov. — Hľadali sme voľnú planétu. Zdalo sa nám, že tá vaša je neobývaná. A ukázalo sa, že ste zalezení pod zemou, ani nos nevystrčíte hore.

— Pre nás je to nevysvetliteľná záhada, — poznamenal Gnec 18.

Vtedy Veliteľ číslo 1 prikázal všetkým ostatným, aby vyšli von, zavrel dvere, nazrel pod stôl, či sa tam niekto neschoval, kývol na nich prstom a zašepkal: — Ja viem, že sa hore dá žiť. Ale ostatní to nesmú vedieť. Pred tristo rokmi zúrila na našej planéte vojna. Zachvátila celú planétu, takže všetko bolo úplne zničené. Zachránili sa len ľudia v hlbokých protileteckých krytoch. Po vojne sa na povrchu nedalo žiť. Ani chvíľu. Všetko bolo také zničené a zamorené, že aj komár po troch minútach zahynul. Tak sme sa presťahovali pod zem. Má to svoje nevýhody, ale obyvateľstvo sa dá veľmi ľahko ovládať. Tak sme všetkých presvedčili, že iný svet nie je.