Kir Bulyčov: Snehulienka

Preložil Dušan Slobodník

Vyšlo v Sovietska literatúra 12/1983

Iba raz som videl, ako stroskotáva kozmická loď. Iní to ešte nikdy nevideli.

Nie je to strašné, lebo človek sa ani nestihne v duchu preniesť na miesto katastrofy a prežiť ju akoby na vlastnej koži. Pozorovali sme z mostíka, ako sa loď pokúša pristáť na planéte. Sprvu sa zdalo, že sa jej to darí. Mala však priveľkú rýchlosť.

Loď sa dotkla dna miernej preliačiny, no nezastala, lež šla ďalej, akoby sa chcela skryť v skale. Skalnaté lôžko sa však nepoddalo a loď sa začala rozpadávať, ako keď kvapka dopadne na sklo. Jej pohyb sa spomaľoval, od trupu sa ani drobné kropaje lenivo, nezvučne oddeľovali jednotlivé časti a ako čierne bodky vyletúvali nad dolinou, hľadajúc pohodlné miesto, kde by sa mohli uložiť a znehybnieť. A potom sa ten nekonečný, asi minútu trvajúci pohyb skončil. Loď bola mŕtva a až teraz oneskorene som si v duchu vybavil lomoz praskajúcich priečok, škripot trhajúceho sa kovu, hvižďanie povetria, v kryštálikoch sa usádzajúceho na stenách. Živé bytosti, ktoré tam ešte pred chvíľočkou boli, stačili tieto zvuky zachytiť iste len v začiatkoch.

Na obrazovke ležalo akési mnohonásobne zväčšené prasknuté čierne vajce bizarne lemované roztečeným a zamrznutým bielkom.

— Koniec, — prehovoril ktosi.

Zachytili sme ich volanie o pomoc a veľa nechýbalo a boli by sme im pomohli. No videli sme už iba, ako loď stroskotáva.

Keď čln zostúpil nižšie a priblížili sme sa k doline, obraz nadobudol náležitý rozsah a tragickosť, lebo teraz sme celú katastrofu mohli vnímať, ako keby nás priamo zasiahla. Čierne bodky sa zmenili na franforce plechu veľké asi ako volejbalové ihrisko, na súčiastky motorov, dýzy, kusy brzdového obloženia — vyzeralo to ako polámané hračky obra. Akoby vo chvíli, keď sa stroskotávajúca loď zabárala do skál, ktosi vopchal do nej obrovskú ruku a vydrapil jej vnútornosti.

Asi päťdesiat metrov od lode sme našli dievčinu. Mala na sebe skafander — všetci okrem kapitána a strážnych si stihli obliecť skafandre. Dievčina zrejme bola neďaleko dverí, ktoré pri náraze vytrhlo, a vyhodilo ju z lode, ako keď vzduchová bublinka vyletí z pohára minerálky. Fakt, že ostala nažive, patrí k tým fantastickým náhodám, aké sa ustavične opakujú od chvíle, čo človek prvý raz vyletel do vzduchu. Ľudia padali z lietadiel z päťkilometrovej výšky a podarilo sa im dopadnúť na strmý zasnežený svah či na vrchovce borovíc, takže vyviazli iba s odreninami a modrinami.

Preniesli sme dievčinu do člna. Bola v šoku, no doktor Strešnij mi nedovolil zložiť jej kuklu, hoci sme si všetci uvedomovali, že ak jej neposkytneme pomoc, môže umrieť. Lekár mal pravdu. Nepoznali sme zloženie ich atmosféry a nevedeli sme, aké vírusy si hovejú na jej svetlých, lesklých, nakrátko ostrihaných vlasoch. Vírusy, ktoré jej neuškodia, ale pre nás mohli byť smrteľné…

Mal by som opísať, ako dievčina vyzerala a prečo sa mi, ale nielen mne, zdali lekárove obavy prehnané, ba neseriózne. Zvyčajne sme spájali nebezpečenstvo s tvormi, ktoré náš zrak vnímal ako odpudzujúce. Už v dvadsiatom storočí istý psychológ tvrdil, že kozmonauta, ktorý odchádza k vzdialeným planétam, môže podrobiť spoľahlivej skúške. Stačí sa ho spýtať, čo urobí, keď stretne šesťmetrového, ohavne vyzerajúceho pavúka. Prvou, inštinktívnou reakciou skúšaného bolo vytiahnuť anihilátor a vypáliť do pavúka celú dávku. A pritom to mohol byť osamote sa túlajúci miestny básnik, ktorý navyše zastával funkciu stáleho sekretára dobrovoľného spolku na ochranu drobného vtáctva a kobyliek.

Čakať však úskok od útlej dievčiny s dlhými mihalnicami vrhajúcimi tieň na jemne bledé líca, ktorá v nás vzbudzovala neprekonateľnú túžbu zistiť, akú farbu majú jej oči, od takejto dievčiny čakať úskok hoci len vo forme vírusov sa nám zdalo akési nechlapské.

Nikto to nepovedal, ani ja som sa neozval, no mal som dojem, že doktor Strešnij sa cítil ako malicherný podliak, byrokrat, ktorý kvôli predpisom odmieta poskytnúť pomoc bezvládnemu návštevníkovi.

Nevidel som, ako lekár dezinfikoval tenučké sondy, ktoré sa chystal zaviesť cez tkanivo skafandra a nabrať vzorky povetria. Nevedel som, čo zistil, lebo sme sa vrátili k lodi, chceli sme vojsť dovnútra a znova byť svedkom zázraku — nájsť ďalšieho živého člena posádky. Bolo to nezmyselné podujatie, jedno z tých, ktoré človek nemôže prerušiť na polceste, musí ich doviesť až do konca.

— Je to zlé, — povedal lekár. Počuli sme jeho slová, keď sme sa pokúšali vniknúť do lode. Nebolo to ľahké, pretože dokrivená stena hrozivo visela nad nami ako futbalová lopta nad muchami.

– Čo je s ňou? — spýtal som sa.

— Ešte žije, — oznámil lekár. — Ale nijako jej nemôžeme pomôcť. To je Snehulienka.

Náš doktor má rád básnické prirovnania, pre nezasväteného zavše nezrozumiteľné.

— Sme zvyknutí… — pokračoval lekár, a hoci mi jeho hlas znel v slúchadlách, akoby to hovoril mne, vedel som, že sa obracia hlavne na tých, čo ho obklopujú v kajute člna. -… Sme zvyknutí, že základom života je voda. U nej je to amoniak.

Tak ako ostatní ani ja som hneď nepochopil význam jeho slov.

— Pri zemskom tlaku, — vysvetľoval lekár, — amoniak vrie pri mínus 33 a zamŕza pri mínus 78 stupňov.

Teraz už bolo všetko jasné.

A keďže v slúchadlách panovalo ticho, predstavoval som si, ako hľadia na dievčinu — ako na fantóm, ktorému stačí zložiť kuklu, a zmení sa na oblak pary.

Navigačný dôstojník Bauer, dávajúc nám v takejto nevhodnej chvíli na vedomie, aký je vzdelaný, nahlas uvažoval:

— Teoreticky sa to dá predpovedať. Atómová váha molekuly amoniaka je 17, vody 18. Tepelnú kapacitu majú takmer rovnakú. Amoniak stráca ión vodíka rovnako ľahko ako voda. Teda je to univerzálne rozpúšťadlo.

Vždy som závidel ľuďom, ktorí nemusia v príručke hľadať údaje, čo nikdy nebudú potrebovať. Takmer nikdy.

— No pri nízkych teplotách budú amoniakové bielkoviny priveľmi stabilné, — namietol lekár, akoby dievčina bola iba teoretickou konštrukciou, ktorú vytvorila fantázia Gleba Bauera.

Nikto mu neodpovedal.

Asi pol druha hodiny sme sa predierali cez jednotlivé oddelenia havarovanej lode, kým sme našli neporušené oceľové fľaše s amoniakovou zmesou. Bol to oveľa menší zázrak ako ten predchádzajúci.

Zašiel som do nemocnice hneď po službe, tak ako vždy. V nemocnici páchlo amoniakom. Vlastne celá naša loď bola prepáchnutá amoniakom a márne sme bojovali proti jeho unikaniu.

Lekár sucho pokašlával. Sedel pred dlhým radom retort, skúmaviek a oceľových fliaš. Od niektorých viedli hadice a rúry a mizli v priečke. Nad okrúhlym okienkom sa černel neveľký, pórovitý okrúhly reproduktor translátora.

— Spí? — spýtal som sa.

— Nie, už sa zaujímala, kde si, — odpovedal lekár zastreným, hašterivým hlasom. Dolnú časť tváre mal zakrytú filtrom. Každý deň musel riešiť niekoľko neriešiteľných problémov spojených s výživou, liečbou a psychoterapiou svojej pacientky a jeho hašterivosť bola ešte znásobená hrdosťou, veď sme leteli už tretí týždeň, a Snehulienka bola zdravá. Ibaže sa strašne nudila.

Rezalo ma v očiach, v hrdle ma driapalo. Aj ja by som si mohol obstarať nejaký filter, ale to by mohlo vyzerať, že sa Snehulienky štítim. Na jej mieste by aj mne zle padlo, keby si moji hostitelia nasadzovali protiplynovú masku zakaždým, keď sa blížia ku mne.