Kir Bulyčov: Snehulienka

Popri nás už pol hodiny letela ich hliadková loď a translátor na kapitánskom mostíku ustavične rapčal, horko-ťažko stačil prekladať. Do laboratória zašiel Bauer a povedal, že sa blížime ku kozmickému letisku. Zapísal si jeho názov a pokúsil sa ho prečítať. Snehulienka ho akoby mimochodom opravila a spýtala sa, či jej dobre skontroloval skafander.

— Hneď ho skontrolujem, — povedal Gleb. — Čoho sa bojíš? Veď budeš musieť prejsť iba tridsať krokov.

— Lenže ja ich aj chcem prejsť, — povedala Snehulienka, neuvedomujúc si, že Gleba urazila. — Skontroluj ešte raz, — poprosila ma.

— Dobre, — súhlasil som.

Gleb mykol plecom a vyšiel. O tri minúty sa vrátil a rozložil skafander na stole. Oceľové fľaše tlmene buchli o plastickú látku a Snehulienka sa zmrštila, akoby ju udreli. Potom zaklopala na dvierka prednej komory.

— Daj mi skafander. Sama si ho skontrolujem.

Vkradla sa medzi nás odcudzenosť a priam fyzicky mi zvierala sluchy. Vedel som, že sa rozchádzame, ale takto sme sa nemali rozísť.

Pristáli sme mäkko. Snehulienka už mala na sebe skafander. Myslel som, že vyjde do laboratória skôr, ale neriskovala to, až kým nepočula cez vnútorný telefón kapitánov hlas:

— Pozemný oddiel, obliecť skafandre! Teplota mimo lode mínus päťdesiattri stupňov.

Dvierka boli otvorené a stáli tam všetci, čo sa ešte raz chceli rozlúčiť so Snehulienkou. Kým sa zhovárala s lekárom, predbehol som ju a vyšiel som na plošinu, k schodíkom.

Nad cudzím svetom predo mnou pomaly plávali nízke oblaky. Asi tridsať metrov od nás sa zastavilo nízke žlté vozidlo a vedľa neho na kamenných paneloch stálo niekoľko ľudí. Prirodzene, nemali na sebe skafandre, veď kto by si doma obliekal takú oštaru. Skupinka čakajúcich sa strácala na obrovskom letisku.

Došlo ďalšie vozidlo, vystúpili z neho ľudia. Počul som, ako Snehulienka došla až ku mne. Ostatní ostali vzadu, nechali nás osamote.

Snehulienka nepozerala na mňa, usilovala sa zistiť, kto ju prišiel privítať. A vtom ju spoznala. Zdvihla ruku a zakývala. Zo skupiny čakajúcich sa oddelila žena a utekala po paneloch k schodíkom. Snehulienka sa rozbehla dolu k neznámej žene.

Ostal som tam stáť, lebo ja jediný z lode som sa so Snehulienkou nerozlúčil. Okrem toho som v ruke držal veľký balík s jej vecami. A navyše ma zaradili do pozemného oddielu, mal som sprevádzať Bauera pri rokovaní s úradmi kozmodrómu. Nemohli sme sa tu dlho zdržať, už o hodinu sme mali odletieť. Žena povedala čosi Snehulienke. Dievčina sa zasmiala a odsunula si kuklu. Kukla spadla a gúľala sa po paneloch. Snehulienka si prešla rukou po vlasoch. Žena si pritisla líce k jej tvári. Iste im je teplo, pomyslel som si. Pozoroval som ich, boli však ďaleko. Vtom Snehulienka povedala čosi žene a rozbehla sa nazad k lodi. Vystupovala po schodíkoch, pozerajúc na mňa a sťahujúc si rukavičku.

— Odpusť, — povedala. — Nerozlúčila som sa s tebou.

Nebol to jej hlas, vychádzal z translátora nad dvierkami, niekto z našich ho predvídavo zapol. No zároveň som počul aj jej hlas.

— Daj si dolu rukavice, — povedala. — Je tu iba mínus päťdesiat.

Odopol som si rukavicu. Nikto ma nezadržal, hoci kapitán i lekár počuli a rozumeli, čo Snehulienka hovorí.

Necítil som chlad. Ani hneď, ani neskôr, keď mi chytila ruku a na chvíľu si ju pritisla k tvári. Odtiahol som dlaň, ale už bolo neskoro — na spálenom líci ostal tmavočervený odtlačok mojej dlane.

— To nič, — povedala Snehulienka a potriasala rukami, aby ju to tak nebolelo. — To prejde. A ak neprejde, tým lepšie.

— Zbláznila si sa! — hrešil som ju.

— Natiahni si rukavicu, omrzneš, — pripomenula Snehulienka. Žena jej zdola čosi kričala.

Snehulienka pozerala na mňa a jej tmavobelasé, takmer čierne oči boli celkom suché…

Keď sa skupinka priblížila k vozidlu, Snehulienka zastala a zdvihla ruku, lúčila sa so mnou a so všetkými ostatnými.

— Zájdi potom ku mne, — prihovoril sa mi lekár. — Natriem ti ruku a obviažem.

— Nebolí ma, — namietol som.

— Ale neskôr ťa bude, — povedal lekár.