Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

Ilustrátor: Svetozár Mydlo

Prekladateľ: Dagmar Sabolová

Jazyk originálu: ruský

Jazyk dokumentu: slovenský

Vydavateľské údaje: Bratislava: Pravda, 1988

Poradie vydania: 1. vyd.

V pionierskom tábore Ohník došlo štyri dni pred koncom turnusu, keď si už všetci mysleli, že sa počas ich pobytu nič mimoriadne nestane, k nezvyčajnej udalosti.

Pionierka tretieho oddielu Julka Gribkovová zbadala na lúčke za kuchyňou dvoch pionierov z druhého oddielu, Juru Semionova a Olega Rozova, prezývaného Rózka, ako dráždia mačku Larisu. Semionov priviazal mačke na chvost plechovku od konzervy, do ktorej nasypal klince, a chcel ju s ňou vypustiť na pódium, kde krúžok ľudovej umeleckej tvorivosti nacvičoval národné tance zo Seychelských ostrovov. Rózka Semionovovi horlivo radil.

Keď Julka Gribkovová začula, ako mačka mraučí, vyskočila ani tigrica z kríkov, kde čítala Durrellovu knihu ZOO v kufri a začala ňou mlátiť Semionova po hlave.

Potom ju odhodila a doškriabala mu tvár. No len čo sa Semionov spamätal, postavil sa na odpor, obdaril Gribkovovú podliatinou pod okom a podľa vyhlásenia lekárky jej spôsobil aj ďalšie zranenia. Rózka stál pri Semionovovi, a pretože mu radil, tiež si nadobudol svoj prídel modrín. ' Večer sedela Julka Gribkovová pri pódiu so svojím priateľom, spolužiakom Fimom Korolevom. Na večeru nešla, nechcelo sa jej. Čakala, že po porade vedúcich, ktorá sa mala konať po filme, ju vylúčia z tábora. Okolo chodili známi, utrúsili slovko-dve, aby ju potešili, dievčatá nadávali na Semionova, chlapci žartovali. Napokon prišla kuchárka teta Viera a priniesla jej rezeň a kompót. Teta Viera mala mačku Larisu veľmi rada. Julka dala jedlo tučnému Firnoví, ktorý je večne hladný a okrem toho doma musí držať diétu.

— Tvoja stará mama bude soptiť, — povedal Fima. — Je dosť nervózna. Julka si vzdychla, ale nepovedala nič.

— Budem ťa musieť schovať u nás doma, — pokračoval Fima. — Naši sú aj tak na dovolenke. Keď sa skončí turnus, vrátiš sa domov, akoby sa nič nestalo.

— Aký si múdry, — povedala Julka ironicky. — A z tábora potom príde list, že ma vylúčili pre bitku.

— Nemusela si sa hneď biť, — povedal Fima, ktorý už dojedal kompót. — Mačke by sa nič nebolo stalo… — A čo nervy? — zvolala Julka. — A pocit krivdy?

Nevieš, že nervové bunky sa neobnovujú? — Možno mačkám sa obnovujú, — zamyslel sa Fima. — Ešte to nie je dokázané.

— Nie, — trvala Julka na svojom. — Zvieratá sa nemôžu sťažovať, preto je našou povinnosťou brániť ich. Aj tak sme už mnohé vyhubili. Sirény už nežijú. Pštrosy vymreli.

— Mačkám to však nehrozí, — odporoval Fima.

— Ale ide o princíp.

— Mohla si to Semionovovi vysvetliť aj ináč. Ale ty si mu skoro oči vyškriabala. Sťažoval sa vedúcemu tábora.

— No vidíš. A Larisa sa nemá komu posťažovať. Schovala sa do svojej skrýše a trpí.

— Julka, ty si čudná, — povedal Fima.

— Niekedy sa mi zdá, že máš zvieratá radšej ako ľudí. Ty by si pritúlila aj tigra, ba aj škorpióna.

— Zvieratá nepoznajú zlobu. Tak ako bábätká. Ale tie potom vyrastú a zmenia sa, jeden na dobráka, druhý na ničomníka. Ale zvieratá zostanú stále ako bábätká.

— To je nebezpečný omyl, — nesúhlasil s Julkou Korolev. — Tento týždeň si dovliekla z lesa hada. Tvrdila si, že je to užovka, a napokon sa z nej vykľula zmija. Bábätká nebývajú jedovaté…

— Po prvé zmija nikoho neuštipla a zaniesla som ju späť do lesa. Po druhé zmije sú užitočné.

Fima mávol rukou nad tými slovami a prevrátil pohár, aby mu višne, čo ostali na dne, skĺzli do úst. Julka sa zamyslela. Jej situácia bola naozaj ťažká, rodičia neboli v Moskve, stará mama ledva chodí… Ako jej povie, že ju vylúčili z tábora, lebo sa bila?

— Hady, škorpióny a kadejaká háveď… — zamyslene mrmlal Fima. Na dne pohára ostala ešte posledná višňa. — Mňa viac zaujímajú autobusy.

Opäť zaklonil hlavu, pohľad mu zaletel k oblohe a v jeho zornom poli sa ocitla koruna mohutného duba, ktorý rástol hneď pri plote. V jeho lístí sa skrývalo čosi veľké, tmavé, neznáme.

Vyzeralo to ako hrubý kábel s hlavou a čiernymi očami.

Fima sa tak začudoval, že ani nezbadal, ako prehltol višňu.

— Čo sa ti stalo? — zľakla sa Julka. — Zabehlo ti?

— A… — vydal zo seba Fima a roztrasenou rukou ukázal na strom. Niečo zašuchotalo a kábel zmizol.

— Ja nič nevidím, — nechápala Julka.

— Ani nemáš čo, — odvrkol Fima. — Už mám asi halucinácie z tých tvojich rečí.

Zmrákalo sa. Zjavili sa prvé komáre, vytyčovali si bojové ciele. Z lesa sa šírila slabá vôňa húb a hniloby. Po cestičke sa blížila mačka Larisa. Iste chcela prejaviť Julke vďačnosť, ale nedošla k nim, prehla chrbát, naježili sa a zmizla ako gáfor.

— Niekto je pri plote, — povedal Fima. — Mačky to vycítia.

— Idem sa pozrieť, — povedala Julka.

— Počkaj!

No Julka už bola na ceste. Aj jej sa zdalo, že v kríkoch pri plote sa niečo skrýva. Husté kríky celkom zakrývali plot, preto vedúcim ani na um nezišlo, že je v ňom diera, ktorou sa po večierke dá pohodlne prekĺznuť k rieke.

Julka spravila dva kroky, kríky sa pohli a hneď znehybneli. Ticho.

— Radšej ta nechoď, — povedal Fima. — Do ničoho sa nepleť. Máš málo problémov?

— Čo to mohlo byť?

— Vlk, — povedal Fima. — Alebo medveď. V kríkoch môže byť všeličo.

— Pokúsil sa zasmiať na vlastnom pokuse o žart, ale nepodarilo sa mu to.

Vtom sa za nimi ozvali hlasy — film sa skončil. Fima schmatol tanier a pohár a rozbehol sa do kuchyne. Julka zostala sama a hrdinsky znášala posmešky a vtipkovanie. Vedúci a ostatní dospelí z tábora sa zišli v riaditeľovej chatke, aby prerokovali mimoriadnu udalosť. Julka chvíľku postávala, potom zamierila do svojej izby v belasej prízemnej drevenej chatke, sadla si na posteľ a čakala, ako rozhodnú o jej osude. Ani nezbadala, kedy sa zotmelo. Z ihriska sa ozývala hudba, tancovalo sa tam. Ktosi vbehol do chatky, na niečo sa spytoval. Julka sa márne usilovala sústrediť na Durrellovu knihu. Nechcelo sa jej ani vstať a zapáliť svetlo.

Potom sa pod oknom ozvali drobné kroky. Julka hneď vedela, že je to Fima.

— Julka, tu si? — spýtal sa. — Už sa poradili.

— O mne?

— Počúval som pod oknom. Nechali ho otvorené, všetko bolo počuť. Julka vystrčila hlavu z okna — bolo nízko, Fima mal hlavu tesne pod podokenicou.

— Ako to dopadlo? — spýtala sa Julka a usilovala sa neukázať, aká je rozrušená.

— Smiali sa, — oznámil Fima.

— Prečo?

— Najprv sa usilovali hovoriť vážne, ale potom sa rozosmiali. A telocvikár Stepanyč ustavične opakoval, aby priviedli mačku ako svedka. Rozumieš?

— Ničomu nerozumiem.

— Rozhodli sa, že ťa nevylúčia. Ani Semionova. No a naša vedúca Rita naňho veľmi nadávala a Semionov, ktorý stál so mnou pod oknom, skríkol, že on sa len bránil. Ty si sa vraj doňho pustila ako divá mačka.

— Len nech mi príde po ruku! — zvolala Julka.

— Druhý raz by ti to len tak neprešlo. Potom nás odohnali od okna, a tak neviem, ako sa to skončilo.

— Niečo iste vymysleli, — povedala Julka.

Vtom sa vrátili dievčatá z tancovačky a trkotali o všelijakých hlúpostiach.