Kir Bulyčov: Zajatci asteroidu

— Isteže, to je priam geniálne, — povedala Julka a pohrozila Fimovi päsťou, — vyslať k nám špiónov v podobe tigrov.

— Keby moji kolegovia na univerzite počuli, z čoho ma obviňujú… — tigrovi sa z očí vykotúľali obrovské slzy. Všetci mlčali. Pytón pozrel cez lístie na oblohu.

— Psy lietajú? — spýtal sa zádumčivo.

— Nie, — povedal Fima, — psy behajú.

— Treba vás evakuovať, — vyhlásila Julka. — Na bezpečné miesto.

— Musíme ísť do Indie, — trval tiger na svojom. — To je najbezpečnejšie.

— Ale najprv vás musíme odtiaľto evakuovať. Mám nápad. Stodola!

— Čože? — začudoval sa Fima.

— Stodola. Na ostrove. Kde predtým bolo seno.

Julka si spomenula na dlhý nízky ostrov na rieke, zarastený trávou. Uprostred neho na miernej vyvýšenine stála polorozpadnutá stodola, napoly zakrytá kríkmi.

Ostrov od tábora oddeľovalo úzke koryto hlavného toku.

— Voda psom prekáža? — spýtal sa pytón.

— Správne, — zvolal Fima. — Vo vode pes stratí vašu stopu. Rieka bola od tábora vzdialená asi kilometer. Ponáhľali sa, ale nezabúdali na opatrnosť — vpredu šla Julka, ktorá mala najlepší zrak a vedela pohotovo reagovať, za ňou Fima s tigrom a pytón, ktorý mal dobré nervy, tvoril zadný voj.

Julka dúfala, že starý čln s jedným veslom, na ktorom sa prevážali na ostrov, bude pri tomto brehu. Samozrejme, preplávať koryto je hračka aj bez člna, ale v člne je to dobrodružnejšie.

Ako naschvál nos člna bol zaborený do trávy na druhom brehu.

— Budeme musieť preplávať, — povedala Julka.

— Nie som si istý, či to dokážem, — povedal pytón. — Nikdy som to neskúšal. Nie som vodný živočích.

— Pokiaľ ide o mňa, — povedal tiger, — všetko som pochopil. Chcete ma utopiť.

Fima mlčal, plávanie mu šlo slabšie, ale nerád sa k tomu priznával. Julka si obzrela tú zvláštnu spoločnosť suchozemcov. Času nebolo nazvyš. Stiahla si tenisky a blúzku, rozbehla sa a skočila do vody. Riečne rameno bolo hlboké a prudké, s vírmi na dne. Julka sa nemala čas ani obzrieť, aby ju neodnieslo za ostrov. Z vody sa vydriapala až na vzdialenom cípe ostrova a rozbehla sa späť k člnu. Ostrica ju pichala, mäkký íl jej čvŕkal pod nohami, ťažko sa jej kráčalo.

Úplne sa zadychčala, kým do-. behla k člnu. Teraz bolo treba vyčerpať z neho vodu. Julka sa obzrela na druhý breh. Pytón ležal zvinutý do kolesa a s vysoko zdvihnutou hlavou striehol. Fima vošiel po kolená do vody, rád by bol Julke pomohol radou, ale bál sa hovoriť nahlas, tiger sa nervózne prechádzal po brehu.

Veslo bolo ťažké, Julka veslovala s námahou, čln neplával rovno, krútil sa, ale najviac ju vyčerpávalo, že sa musela ponáhľať. Keď hodila veslo na dno, bola celkom vysilená. Fima zachytil čln za nos a pridržiaval ho. Kým sa do neho plazil nekonečný pytón, zdvihol veslo a povedal Julke: — Zostaň tu. Ja ich preveziem. Julka prikývla a pomohla tigrovi vyliezť do člna, ale keď ho odstrčila od brehu, rozmyslela si to a plávala za ním, postrkovala ho. Pod váhou mimozemšťanov sa čln tak ponoril, že mal boky skoro zarovno s vodou. Fima vesloval nerovnomerne, čln sa hojdal a tiger sa tak roztriasol od strachu, že čln ešte väčšmi rozkýval. Julka po celý čas tŕpla, že sa doň naberie voda a prevráti sa. Našťastie sa to nestalo. Až pri druhom brehu si Fima všimol, že s nimi priplávala aj Julka. — Čo si si to zmyslela? — spýtal sa, kým pridržiaval čln, aby tiger mohol vyskočiť na breh. Tiger sa vyrútil, obrovským skokom preletel pol cesty k stodole a v okamihu sa im stratil z očí.

— Čln necháme na ostrove, — povedala Julka. — Bude to istejšie. Aj pre nás, aj pre mimozemšťanov. Ale pretiahneme ho na druhú stranu, aby ho z nášho brehu nebolo vidno.

— Rozumiem, — smutne povedal jej priateľ a zahľadel sa do prudkého toku rieky. — To znamená, že budeme musieť plávať?

— Budem plávať vedľa teba, — povedala Julka. — Aj topánky ti vezmem. Hádam si sa nezľakol.

Fima si čupol a začal si rozväzovať šnúrky na topánkach. Julka odbehla do stodoly plnej prachu, ktorá páchla hnijúcim senom a vtáčím trusom. Mimozemšťania sa tak zahrabali do sena, že im trčali len hlavy. Boli rozrušení.

— Neznepokojujte sa, — povedala Julka. — Len čo sa zotmie, vrátime sa a niečo vymyslíme.

S Firnovou pomocou odtiahla čln pozdĺž brehu na druhú stranu ostrovčeka. Potom preplávali rieku a rozbehli sa k táboru.

Obed sa pomaly končil, deti vstávali od stolov, bol tam hurhaj a nikto okrem vedúcej Leny si nevšimol, že Julka s Fimom pribehli poslední. Ale Lenka má neuveriteľne mäkké srdce, aj keď ti musí napísať poznámku, vyzerá, akoby sa ospravedlňovala. Zašla k Julke, ktorá si sadla za stôl, a zašepkala: — Prečo ma klamete? Mala som taký strach…

— Prepáčte, — odpovedala Julka šeptom, — už sa to viac nestane.

A Julka sa tuho začervenala, lebo dobre vedela, že sa to ešte stane. Kozmické priateľstvo si vyžaduje obete.

Keď vychádzali z jedálne, Julka zachytila čísi pozorný pohľad. Bokom stál Rózka a hľadel jej na nohy. Julka sa na ne pozrela a videla, že ich má po kolená zamazané od zaschnutého ílu.

Pre každý prípad mu ukázala päsť a Rózka sa tajuplne usmial. Rózka je nebezpečný, lebo je veľmi dôvtipný a tajnostkársky. Niečo mu došlo, niečo vytušil. Len keby vedela čo.

Julka každým pórom cítila, že mimozemšťania nemôžu zostať v blízkosti tábora.

Jej posledné pochybnosti sa rozptýlili, keď hneď poobede zazrela, ako nízko nad lesom, tesne nad vrcholkami stromov krúži žltá helikoptéra bezpečnosti. A už o hodinu do tábora vošiel gazik bezpečnosti, v ktorom sedel mladý poručík a starší rotný s vlčiakom. Fima sa opäť prešuchol k riaditeľovmu oknu a vypočul si, ako poručík rozpráva, že najprv prijali jeho správu s istými pochybnosťami. Ale potom im zatelefonoval ešte jeden človek, ktorý býva hneď pri ceste. Tvrdil, že včera večer videl tigra. A tretí signál prišiel od ženy, ktorá vravela, že do jej domu vtrhol tiger a horko-ťažko ho vyhnala kutáčom. Musia teda začať dôkladné pátranie a deti v nijakom prípade nesmú opustiť tábor.

Keď poručík s riaditeľom vyšli z chatky, psa a jeho sprievodcu obklúčili pionieri. Poručík sa spýtal detí, či nevideli niečo podozrivé, a potom sa ešte osobitne porozprával s Rózkom a Semionovom. Obaja div nepukli od pýchy, že môžu poskytnúť naozajstnému poručíkovi naozajstné dôkazy.

Julka s Fimom stáli bokom. Julka povedala Fimovi: — Teraz je ti už, dúfam, jasné, že mimozemšťanov nájdu.

— Ale čo môžeme robiť?

Julka si premerala Fimu pohŕdavým pohľadom a spýtala sa: — Zabudol si, že sme im sľúbili pomoc?

— Áno, sľúbili, — neopatrne súhlasil Fima. Julka sa od neho odvrátila, ale nestihla odísť, lebo šiel k nej poručík vedený usmievajúcim sa Rózkom.

Zapadajúce slnko sa mu odrážalo v okuliaroch.

— Ty si pionierka Gribkovová? — spýtal sa poručík. — Tuto tvoj spolužiak v okuliaroch tvrdí, že si videla dravca a vieš, kde sa skrýva, ale z nevysvetliteľných dôvodov o tom nechceš nič povedať.

Julka vysoko zdvihla obočie.

— Prečo? — začudovala sa.

— Naozaj, prečo? — poručík sa obrátil na Rózku.

— Majú na to svoje dôvody, — povedal Rózka.

— Je zbláznená do zvierat, — podporil Rózku Semionov. — Včera sa na mňa vrhla kvôli mačke, dokonca ma poranila.