Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

— Nemáme čo stratiť, — pridal sa tiger, ktorý sedel v priekope, aby ho náhodou neosvetlili reflektory.

Keď sa zjavilo auto, idúce smerom na Moskvu, Julka zdvihla ruku a Fima, ktorý stál vedia nej, trochu cúvol. Ako na potvoru im prvý zastavil žigulík. A nie hocijaký, ale hneď auto bezpečnosti. Julka pochopila, že je to zo všetkých možností tá najhoršia až vtedy, keď žigulík prudko zabrzdil, zastal pri nej a vykukol z neho poručík, práve ten, ktorý bol v tábore. Julka nevedela, že poručík sa ponáhľa do Moskvy, aby vyhlásil pátranie po tigrovi, ktoré sa malo začať ráno. V Moskve sa mal spojiť s istým profesorom, špecialistom na tigrie zvyky, ktorý sa práve vrátil z Indie a nestačil si ešte ani kufre vybaliť.

— Čo tu robíte, deti? — spýtal sa poručík. — Poďte rýchlo do auta! V tomto lese je to nebezpečné. Zaklonil sa a otvoril zadné dvere, aby sa deťom pohodlnejšie nastupovalo. Bola to kritická situácia. Julka už aj vykročila k autu, lebo ľudia vždy poslúchnu poručíkov bezpečnosti, ktorí ich chcú uchrániť pred divými zvieratami a inými nebezpečenstvami. Všetkých zachránil Fima — v dramatických momentoch jeho mozog niekedy pracoval ako počítač.

— Ďakujeme, súdruh poručík, — povedal veselo. — Je to nedorozumenie. Mysleli sme si, že je to naše auto.

— Aké vaše auto? — začudoval sa poručík.

Julka sa odvrátila a mlčala. Teraz sa jej poručík lepšie prizrie a spozná ju.

Keby aspoň mesiac zašiel.

— Otcovo, — vysvetľoval Fima, — šiel do Stukova vymeniť rezervu. My ostatní — mama, sestra, ujo, starší brat a dedko — čakáme naňho.

— A kdeže sú mama, dedko… — V lese.

— Tak ich všetkých zavolaj z lesa von. A chytro! Dnes v lese neradno zostávať.

Ja počkám.

— Prečo neradno zostávať v lese? — nevinne sa spýtal Fima.

— Neradno, a hotovo, — odpovedal poručík, ktorý nechcel robiť paniku.

— Môžu stúpiť na zmiju.

— Aha, rozumiem, — povedal Fima. — Na zmiju.

Nenápadne zaletel pohľadom dozadu, ale zmija bola dobre ukrytá v priekope. Ale ak poručík vystúpi z auta, uvidí chrbát tigra. No vtom sa vzadu zjavili svetlá ďalšieho auta.

Fima sa rozbehol po ceste oproti autu s krikom: — Oco! Oco ide! — Našťastie auto zastalo, a to dosť ďaleko od poručíka.

Julka videla, ako k nemu Fima pribehol, strčil hlavu do okienka, potom ju vytiahol, obrátil sa k poručíkovi, ktorý stále čakal, a vykríkol: — Všetko v poriadku! Ďakujeme!

— No dobre, — odpovedal poručík a kývol šoférovi. Žigulík vyrazil vpred. Potom Fima zamával druhému stojacemu autu, a to sa pohlo hneď za poručíkom.

Julke sa roztriasli kolená. Klesla na trávu. Fima sa k nej vrátil. Aj v tej tme bolo vidno, ako žiari, hrdý na svoju šikovnosť.

— Čo si povedal tomu vodičovi? — spýtala sa Julka.

— Nič zvláštne. Spýtal som sa ho, či táto cesta vedie do Moskvy, alebo nie. A koľko je ešte k odbočke na Stukovo. Tak mi to začal vysvetľovať. Z priekopy sa ozval trpký, ťažký vzdych.

— Čo sa stalo? — spýtala sa Julka.

— Načo je komu taký zákon, ktorý núti klamať dobrých ľudí, čo sú nám naklonení?

V galaxii je lož najťažším zločinom. Viem si predstaviť, aké muky musí trpieť Fima, keď kvôli nám klame. Nie, to nevydržím! Julka vytušila, že Fima už otvára ústa na odpoveď, a z celej sily mu stúpila na nohu.

— Čo je? — začudoval sa Fima.

— Ak im povieš, že lož nie je najstrašnejším zločinom a že ty klameš aj pre kadejaké hlúposti, stratia k nám všetku úctu. A nielen k nám, ale k celej Zemi, — zašepkala Julka.

— Aha, — povedal Fima. — Rozumiem. Ale zvládol som to perfektne, uznáš!

Julka neodpovedala. Zbadala, že sa k nim po ceste približujú dve veľké, ďaleko od seba posadené oči. Prichádzalo nákladné auto. Zastalo pri nich. Bol to furgón. Prázdny. A ochotný vziať ich do Moskvy. Šofér súhlasil s tým, aby Julka sedela v kabíne a Fima na korbe. Dokonca ani nevyliezol z kabíny, kým sa Fima a zvieratá usalašili na korbe, celou cestou vyspevoval, doviezol ich až k domu a nevzal ani peniaze.

Niekedy má človek naozaj šťastie.

Nákladné auto zastalo pred bránou Julkinho domu.

Julka sa neponáhľala vystúpiť. Tak dlho ďakovala vodičovi, že ho úplne dojala a na rozlúčku jej daroval kalendárik s olympijským Mišom.

Ale ked zvieratá a Fima vyskočili, auto, zbavené záťaže, sa myklo a odišlo.

Fima potriasol tigrovi labu a uklonil sa pytónovi.

— Veľa šťastia, — povedal. — Nemám ísť s tebou?

— Nie, pôjdem sama.

Zvieratá ticho kráčali po schodoch, hanbili sa, vedeli, že majú pred sebou ťažkú skúšku. Trápila ich nejasná budúcnosť.

Julka zazvonila a naznačila mimozemšťanom, aby stáli bokom a predčasne sa nevytŕčali. Stará mama dlho neotvárala. V zime si zlomila nohu a odvtedy chodila o palici.

— Kto je? — ozval sa nakoniec za dverami hlas.

— To som ja, Julka.

— Julka? — stará mama zaštrkotala zámkou. — Prečo ideš tak neskoro? Dvere sa pootvorili.

Stará mama sa lepšie prizrela naozaj Julka.

— Poď dnu. Ešte som ťa nečakala. Mala si prísť pozajtra. Stalo sa niečo?

— Nič sa nestalo, stará mama, — upokojovala ju Julka. — Jednoducho som sa vrátila.

— Ničomu nerozumiem, — povedala stará mama. — Bola som presvedčená, že si v tábore. Prečo stojíš? Poď dnu, poď.

— Stará mama, prosím ťa, nezľakni sa, ani sa nenahnevaj. Priviedla som svojich priateľov. Potrebujú prenocovať.

— Hostia? — potešila sa stará mama. Tak sa nudila sama v byte, že bola ochotná prijať hocikoho.

— Stará mama, ale sľúb mi, že sa nezľakneš, — prosila Julka.

— Ja sa len tak nezľaknem, — vyhlásila stará mama. — Pozvi ich ďalej.

— A nevyženieš nás z domu?

— Ak nie sú veľmi opití, tak sľubujem, že nie, — povedala stará mama.

— Utiekli ste z tábora?

— Vyzerá to tak?

— Veru vyzerá. Priveď hostí. Nebudeme stáť vo dverách.

— Nech sa páči, — povedala Julka mimozemšťanom.

Ustúpila nabok, aby mohli prejsť cez dvere.

Najprv vošiel tiger. Vo dverách sa zastavil, poklonil sa starej mame a povedal: — Dobrý večer, prepáčte, že vyrušujeme.

Stará mama viditeľne zbledla. Zdvihla palicu, akoby ňou chcela tigra odohnať, a ten okamžite stiahol chvost, o krok ustúpil a už na chodbe smutne povedal: — No prosím, zasa! Raz kutáč, raz palica! To sú spôsoby…

Julka sa pokúsila vlastným telom zakryť tigra a rýchlo povedala: — Stará mama, profesor Trankverri-Trankoverri vôbec nie je tým, čím sa ti zdá.

Priletel k nám na Zem na expedíciu a tigrovi sa len podobá.

— Podobá? — spýtala sa stará mama.

— A musela si ho priviesť domov?

— Musela. A ty nám musíš pomôcť — pekne ťa prosím, povedz mi, kam mám schovať človeka, ktorý sa podobá tigrovi, keď každá stará mama ako ty sa hneď na neho vrhne s palicou?

— Julka, ja sa na nikoho nevrhám, — odpovedala stará mama. — Ale prekvapuje ma, kam to speješ. Dnes privedieš domov tigra, a zajtra možno privlečieš hada.

Anakondu! Čo ešte môžem čakať?

— Ty si ma predsa učila milovať zvieratá. Okrem toho to vôbec nie sú zvieratá.

Mala si niekedy predtým možnosť porozprávať sa s tigrom? Ospravedlňovali sa ti niekedy predtým tigre?

— S tigrami sa radšej vôbec nerozprávam, — povedala stará mama. — Ja sa mám s kým pozhovárať!