Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

— Julka! — ozval sa z izby hlas starej mamy. — Aké máš na dnes plány?

— Ešte neviem, — povedala Julka.

— Tak mi podaj telefón a notes. Julka priniesla všetko, dokonca ani na okuliare nezabudla.

— Ďakujem, — povedala stará mama, — teraz si vezmi zo škatuľky peniaze a choď do obchodu. Kúp štyri litre mlieka, päťdesiat vajec, chleba, no osem pecňov…

— Stará mama!

— Nie sme samy. Máme hostí. Dnes ráno som už preskúmala ich chute. Hoci sú veľmi skromní, niečo musia zjesť. Choď!

Cestou z obchodu stretla Julka, ovešaná taškami, Fimu, ktorý sa obšmietal okolo ich domu, ale netrúfal si vojsť dnu, lebo nevedel, ako dopadlo stretnutie starej mamy s mimozemšťanmi. Pomohol Julke odvliecť tašky hore a potom si spolu s mimozemšťanmi sadol k raňajkám a zjedol presne toľko ako pytón. Pytón sa v jedle krotil, zato Fima nie. Tiger pil iba mlieko. Stará mama stále ležala, Julka jej priniesla na gauč kávu a spýtala sa: — Nevymyslela si niečo?

— Čakám telefón, — odpovedala stará mama.

— Možno budeš musieť zabehnúť na jedno miesto.

— Kam, povedz?

— Počkaj, neponáhľaj sa. Vieš, že tá noha ma vôbec nebolí? Mohla by som vstať?

Kde mám palicu?

Počkajte, — do izby vkĺzol pytón, vyštveral sa na kreslo, ktoré kleslo pod jeho váhou, a skrútil sa do prstenca. — Kam sa tak ponáhľate?

Zazvonil telefón. Stará mama zdvihla slúchadlo.

— To si ty, Nikolaj? — povedala. — Tak čo si sa dozvedel?… Áno. Jasnovovci.

Výborne. Si si istý?… Kde by sme to zistili presnejšie?… Sú v Moskve?… Si presvedčený, že nie v Chabarovsku?… Ďakujem ti, Koľa. Pozdrav vnukov. Stará mama zložila slúchadlo.

— Telefonovali zo zoologickej záhrady? — spýtala sa Julka.

— V zoologickej záhrade sa nepredávajú cestovné lístky do Indie, — odpovedala stará mama. — Telefonovali mi z ministerstva kultúry. Teraz dávaj dobrý pozor, aspoň raz v živote urob to, čo ti kážu starší.

— Ja sa vždy usilujem, — vzdychla si Julka.

— Akosi to nevidno. Ale teraz pôjdeš na Kvetinový bulvár. Nájdeš tam Jasnovovcov. Práve majú skúšku. Pozrieš si ju a rozhodneš sa.

Stará mama hovorila vojenským hlasom, ktorý používala len zriedka. Cez vojnu totiž bola parašutistkou a tri razy zoskočila do nepriateľského tyla.

— Akú skúšku? — spýtal sa Fima. — V cirkuse?

Stará mama prikývla.

— Hneď som sa dovtípil, — povedal Fima. — Zišlo mi to na um ešte v noci. Veď kde žijú u nás tigre? V cirkuse.

— No a? — spýtala sa nechápavo Julka.

— Dáme mimozemšťanov do cirkusu. Budú si tam spokojne žiť, pracovať ako drezúrované zvieratá, veď kdesi žiť musia. A poviem vám, v zoologickej záhrade je to jednoducho ponižujúce.

— Ako pracovať? — vykríkol z kuchyne tiger, ktorý tam umýval riad.

— Vystupovať, — odpovedal Fima. — Chodiť na zadných labách. Zvierať krotiteľovi hlavu v papuli.

— Nikdy! — zvolal tiger. — To radšej umriem!

— Možno sa to zaobíde aj bez toho, — povedala stará mama. — Ale mnoho bude závisieť od Júlie. Skús sa najprv porozprávať s niekým z mladých Jasnovovcov, je to celá rodina krotiteľov. Spolieham sa na teba.

O polhodinu bola Julka v sprievode Fimu, ktorého sa jej nepodarilo zbaviť, pri starom cirkuse. Vysvitlo, že Fima tam nebol zbytočný, lebo práve on našiel služobný vchod, ktorý nikto nestrážil, a tak sa ocitli v chodbách, plných zápachu zvierat a zvláštnej vône cirkusu, a dostali sa k aréne, práve keď tam robotníci rozostavovali kovové mreže. A ten istý Fima sa spýtal jedného z robotníkov takým nenápadným hlasom: — Tu pracujú Jasnovovci? — že ten sa vôbec nezačudoval prítomnosti cudzieho chlapca za kulisami a odpovedal: — Veď vidíš, že to staviame pre nich. Zadné rady sedadiel sa strácali v polotme. Julka a Fima vystúpili až ta a zhora sa dívali na prácu krotiteľov.

Najprv vošiel do arény starší muž v obyčajnom cvičebnom úbore a dal signál. Cez krytý priechod vchádzali do arény zvieratá. Šli nenáhlivo, akoby vedeli, že ich neočakáva predstavenie, ale iba skúška. Fima ich rátal: — Tri levy, nie až tak veľa… aha, tiger, aj panter… s panterom by som teda nechcel pracovať, pantery sú veľmi zlostné. Škoda, že tigra už majú.

Do okrúhlej klietky, kde sa zvieratá lenivo usádzali na podstavce, vošla mladá žena s okrúhlou tvárou a vyhrnutým nosom. Chodila od jedného zvieraťa k druhému a niečo im hovorila. Muž ju sústredene pozoroval.

— Vieš, že teraz som väčšmi vzrušená ako na predstavení? — povedala Julka.

— Nemusíš sa báť, — začula zozadu hlas.

Julka sa obrátila. Za nimi sedel asi dvanásťročný chlapec s takou istou okrúhlou tvárou a vyhrnutým nosom ako dievčina v aréne.

— Prečo? — spýtala sa Julka opatrne.

— Má pre zvieratá cit, — povedal chlapec. — Šiesty zmysel. Otec vraví, že časom jej odovzdá číslo. Potom tam budem pracovať aj ja.

— Ty si Jasnov? — spýtala sa Julka.

— Presne tak. A ty si sem načo prišla? Si riaditeľova známa?

— Vôbec nie, — zamiešal sa Fima. — Máme tigra a chceli by sme ho dať sem.

— Buď ticho! — osopila sa naňho Julka. Ale už bolo neskoro.

— Tigra? — usmial sa mládenček. — A kdeže ho máš, vo vrecku?

— Myslíš, že klamem, však? — Fima zvýšil hlas a vstal.

— Klameš, — pokojne povedal chlapec.

— Tak ja klamem?! — skríkol Fima. Starší Jasnov povedal jednému z asistentov, ktorý stál pri klietke s pripravenou tyčou: — Valerij, pošli deti preč. Zvieratá sú nervózne.

— Fima! — Julka sa skoro rozplakala.

— Povedal, že som klamár! — Fima úplne stratil rozvahu a chcel sa vrhnúť na mladého Jasnova. A tak Valerij musel Fimu za Julkinej pomoci doslova vyniesť z hľadiska.

Až keď sa priatelia vyhnaní z cirkusu, ocitli na slnkom zaliatej rušnej ulici pri Centrálnej tržnici, Fima sa konečne spamätal, ale ďalej frflal: — On na mňa zaútočil! Vyprovokoval ma…

— Vieš čo, — povedala Julka, — choď sa niekam naobedovať, oddýchni si. Nemôžem ťa ani vidieť!

— Chcel som len dobre…

— Choď, ty egoista. Zabudol si, prečo sme sem prišli? Vlastné problémy sú ti dôležitejšie.

— Povedal som mu pravdu. Chcel som mu zveriť nášho tigra…

— Choď, — zopakovala Julka, zvrtla sa a zamierila iným smerom. Keď sa obrátila, Fima stál a rozmýšľal, potom vytiahol z vrecka tajnú trojrub-ľovku a zrejme sa rozhodol poslúchnuť Julkinu radu.

Keď Fima zmizol, vrátila sa Julka k cirkusu.

Musela dlho čakať. Vyše dvoch hodín. Ale ona je vytrvalé dievča. Neodišla sa ani len vody napiť. Napokon zo služobných dverí vybehol mladý Jasnov. Dobehla ho na bulvári pri kiosku so zmrzlinou. Počkala, kým si kúpi zmrzlinu, ona si to, žiaľ, nemohla dovoliť, lebo si nevzala z domu peniaze. Jasnov zamieril k lavičke, sadol si, natiahol nohy a pustil sa do zmrzliny. Julka prehltla slinu, ústa mala vysušené, akoby celý deň šla cez púšť.

— Jasnov, — oslovila ho. — Nehnevaj sa na môjho priateľa. Vravel pravdu. Ale povedal to veľmi hlúpo.

— No nazdar! — zvolal Jasnov mladší.

— Ďalšia obdivovateľka! Prečo za mnou chodíš?

— Chcem sa s tebou vážne porozprávať.

— Horím zvedavosťou, — povedal Jasnov. — Spusť.

— Myslíš si, že som bláznivá? — spýtala sa Julka.

— Nie som lekár, odkiaľ to mám vedieť?

— Máš rád fantastiku?

— Mám. Ale hovor rýchlejšie, musím sa vrátiť na skúšku.