Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

Pri dverách zazvonil poštár a požiadal ich, aby podpísali doručenie balíčka. Bez spiatočnej adresy. Keď balíček otvorili, našli v ňom fotografie tigra a pytóna.

Na druhej strane bolo venovanie. Na jednej fotografii: Drahej Júlii s vďakou od jej neodbytných hostí. Na druhej: Drahému Fimovi. Na tretej: Drahej Márii Michajlovne a tak ďalej, boli tam aj fotografie pre celú rodinu Jasnovovcov. A ešte tuba s masťou starej mame na nohu.

Stará mama, ktorá vďaka telefónu vypátra všetko, čo potrebuje, vylúštila z pečiatky na obale číslo pošty, z ktorej bol balíček odoslaný. Bola to pošta v jednej maličkej dedinke v Kostromskej oblasti. Stará mama ta zatelefonovala a spýtala sa, kto posielal balíček. Akási žena jej odpovedala, že je to záhadná história. Tú noc preletel ponad dedinu meteor a niekto nechal na prahu pošty balíček. Navrch položil päť rubľov a pritlačil ich kameňom. A tak na pošte nalepili známky a poslali balík do Moskvy. Na pošte ostali ešte tri ruble a niekoľko kopejok a veľmi chceli vedieť, čo majú s tými peniazmi urobiť. Stará mama im nepovedala, čo majú robiť, ale opýtala sa, aký meteor preletel ponad dedinu. Veľmi jasný, odvetili jej, dokonca urobil okruh nad dedinou. Lenže bolo to v noci a málokto ho videl a tomu, kto ho videl, neuverili. Stará mama sa poďakovala poštárke a zavesila slúchadlo.

Julka si dala podobizne svojich priateľov zarámovať a zavesila si ich nad posteľ. Stará mama si odložila fotografie do albumu a Fima ich doteraz vláči stále so sebou, čoskoro ich bude mať celé dokrkvané. A neprestávajú veriť, že raz hostia opäť priletia, ale už v obyčajnejšej podobe. Hoci v podobe mačky a ťavy. Všetko je možné…

Arbat bol kedysi prieskumným člnom.

Na palubách kozmických lodí Ďalekej rozviedky bývajú dva takéto člny. Slúžia na pristavanie na planétach a na výskum vnútroplanetárnych systémov. A keďže člny sa často dostávajú do zložitých situácií, sú rýchle, silné, odolné, trvanlivé, veľmi starostlivo vyrobené. Poline Metelkinovej, vedeckej pracovníčke Ústavu času, koordinátorke sekcie cudzích planét, pridelili takýto vyradený prieskumný čln, lebo často musela lietať na Mars a Pluto, kde mal ústav základne. A pretože prieskumné člny nemajú mená, pokrstila ho na Arbat. Každému sa toto meno spočiatku zdá čudné. Ale jeho pôvod je jednoduchý: Polina sa narodila a vyrástla v Moskve na ulici Arbat. Keď sa v júli chystala letieť na Pluto, zavolal jej starý známy Seleznev, riaditeľ Kozmickej zoologickej záhrady v Moskve, a poprosil ju, či by nezviezla jeho dcéru Alicu. Jeho manželka, Alicina mama, bola architektka a pracovala na stavbe kultúrneho strediska na asteroide Pallas.

Alica mala prázdniny a chcela sa stretnúť s mamou. Veľmi sa potešila tejto príležitosti, lebo na dopravnú kozmickú loď na Pallas bolo treba čakať dva týždne.

Polina súhlasila, lebo v spoločnosti sa cestuje veselšie.

Na cestu sa však vydali traja. Okrem prieskumného člna dostala Polina z Ďalekej rozviedky aj starého robota, ktorého volali Poseidon. V expedíciách si Poseidon už svoje odslúžil, teraz tam pracovali nové, omnoho šikovnejšie, rozumnejšie a zručnejšie stroje. Ale ako pomocník pri obyčajných medziplanetárnych letoch si ešte svoju prácu zastal. Poseidon za svoj dlhý život nadobudol ľudskú povahu, životné skúsenosti, rozmary a vrtochy, slovom, poľudštil sa. S Polinou lietal už tretí rok, spriatelili sa, zvykli si na svoje slabosti. Ale robot je vždy len robot.

Polina milovala deti, hoci vlastné nemala, reto Alica mala pocit, že sa o ňu stará väčšmi, ako treba. Ale v podstate nažívali priateľsky, dokonca im bolo Túto, že cesta je taká krátka.

V ten deň sedela Alica v kapitánskom kresle a sledovala obrazovku, na ktorej sa rozsvecovali a zhasínali hviezdy. Arbat sa dostal do pásma asteroidov, autopilot znížil rýchlosť, lebo vznikla zložitá navigačná situácia. Krížom cez obrazovku preletela iskra, kozmická loď sa zachvela a zmenila kurz, aby sa nezrazila s meteoritom.

— Opatrne! — zakričala Polina z lodnej kuchyne, — lebo rozlejem polievku.

Tieto slová patrili autopilotu, ale ten ju, samozrejme, nepočul. Počul ju však Poseidon, ktorý sedel v jedálni s kovovými nohami vyloženými na nízkom stolíku a čítal videoknihu.

Jedáleň na prieskumnej lodi je maličká kabína, v ktorej je len jedálenský stôl, tri-štyri kreslá a kút oddelený polkruhovou priehradkou, za ktorou je sporák a drez — to je kuchynka.

— Nemá význam obviňovať autopilot, — vyhlásil Poseidon. — V pásme asteroidov je zvýšený výskyt meteoritov. Radím ti, Polina, aby si sa poponáhľala s varením, lebo môže dôjsť k prudkejším fluktuáciám kurzu.

— Poseidon, ty si pesimista, — odpovedala Polina. — Prešla som túto trasu dvadsať ráz a nijakú prudkú fluktuáciu, ako tomu ty vravíš, som nezbadala.

— Bodaj by si zbadala, — zavrčal Poseidon, ktorý neznášal, keď mu odporovali. — Vtedy si sa živila konzervami, a teraz tráviš polovicu času v kuchynke.

Nepoznávam ťa.

— Pre Alicu nie je zdravé žiť na konzervách, — povedala Polina. Kozmická loď sa opäť zachvela. V kredenci zacinkali poháre.

— Ale aj tak by som na tvojom mieste nebol taký ľahkomyselný, — povedal Poseidon, ktorý si potrpel na to, aby mal posledné slovo. — Pamätáš sa, čo sa minulý rok stalo s kontejnerovou loďou Dália? Pamätáš sa na tú hroznú zrážku, vďaka ktorej zostal celý Jupiter a základne na Uráne bez jahôd?

— A čo sa stalo? — spýtala sa Alica.

— Turisti, — vyhlásil Poseidon. — Sú príčinou všetkého zlého.

— Netráp ma, Poseidonko, — povedala Alica. — Porozprávaj mi to.

— Dália sa zrazila s nezaregistrovaným rojom meteorov. Pri výskume sa ukázalo, že sú umelé…

— Kto ich vyrobil?

— Turisti. Bol to obsah kontejnera na odpadky, ktoré niekto vyhodil z kozmickej lode. Odpadky a zvyšky jedla sa okamžite premenili na tvrdé zamrznuté útvary a leteli rovnakou rýchlosťou ako kozmická loď, z ktorej boli vyhodené. A Dália letela oproti nim. Zdvojnásob rýchlosť a predstav si, čo sa stane! Šťastie, že Dália bola automat bez pilota.

— Ale veď vyhadzovať čokoľvek do kozmu je prísne zakázané, — povedala Alica.

— No práve! Nestačí im, že nechávajú na Zemi horiace vatry, že svojimi hlúpymi autogramami počmárali zrúcaniny mesta Trpiteľov na Marse, ale znešvárili ešte aj roj asteroidov. Ja by som na mieste ľudí vyhlásil turistiku za protizákonnú.

— Zveličuješ, Poseidon, — usmiala sa Polina, ktorá prestierala na stôl.

— To sú zriedkavé prípady.

— Veď uvidíš, keď sa stretneš s plechovkou od konzervy, — odpovedal Poseidon, — potom budeš ináč hovoriť. Ak ešte budeš môcť.

Poline sa nechcelo hádať so starým robotom, preto zavolala na Alicu.

— Obed!

— Poseidonko, posedíš si tu namiesto mňa? — spýtala sa Alica.

Nebolo to nevyhnutné, lebo počítač na kozmickej lodi reagoval na každé nebezpečenstvo rýchlejšie ako človek, ale bolo zvykom, že na náročnejších úsekoch letu bol vždy niekto z posádky pri riadiacom pulte.

— S radosťou, — odpovedal Poseidon a pobral sa aj s knihou ku kreslu pilota.

— Ale knihu musíš odložiť, — povedala Alica.

Po celý život musela počúvať od dospelých: Odlož knihu! Nečítaj pri stole! Aké je to príjemné, keď aj ona môže s niekým hovoriť ako dospelá.