Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

— Prečo, môj milý? — spýtala sa Polina.

Nežné oslovenie robota neupokojilo. Tvrdohlavo pokračoval: — Lebo nevieme, koho sme na palubu prichýlili. Nemožno vylúčiť, že je to nebezpečný zločinec, ktorý ušiel z Marsu, pretože po ňom pátra hliadková služba. Polina si vzdychla. Neznášala hádky.

— Máte pravdu, robot san, — povedal chlapec so sklonenou hlavou. — Zaslúžim si najprísnejší trest. Určite ma hľadajú. Najprv som si myslel, že vy ste hliadka.

— Ale prečo po tebe pátrajú? — vyzvedala Alica. — Preto, že si ušiel na kozmickej lodi?

— Pravdaže. Ukradol som kozmickú loď a skoro som ju zničil. Urobili ste dobre, že ste sa pustili za mnou.

— Neprenasledovali sme ťa, — povedala Polina. — Zachytili sme tvoj núdzový signál a ponáhľali sme sa ti na pomoc.

V tej chvíli sa Arbat mykol a zmenil kurz, lebo opäť prišiel do cesty nejaký malý asteroid.

— Len-len že sme sa vyhli útesu, — oznámila Alica.

— Sadni si, — povedala Polina a ukázala Judzo vi na kreslo. — Musím ti povedať, že letím služobne na Pluto a Alica je dcéra mojich priateľov a ide k mame na Pallas.

— Máš šťastie! — vykĺzlo chlapcovi. — Ty vieš, kde je tvoja mama.

— Iste ťa postihlo nešťastie, — skonštatovala Polina. — Ináč by si sa neodhodlal na taký nerozumný čin.

— Ako sa to rozprávaš s maloletým zločincom? — zamiešal sa Poseidon.

— Ostrejšie, Polina, prísnejšie! Tvojmu hlasu chýba tvrdosť.

Polina len mávla rukou nad robotom.

— Nemysli si, že mi zapcháš ústa! — rozčúlil sa Poseidon. Chcelo sa mu hádať.

— Ešte slovo, a požiadam ťa, aby si nás opustil, — povedala Polina.

— Už mlčím, — zašomral Poseidon.

— Mlčím pod hrozbou neodvratného trestu. Ale vnútorne sa nevzdávam.

— Nevšímaj si ho, — povedala Alica japonskému chlapcovi. — Je starý a nervózny, hoci robotom by sa to nemalo stávať. Radšej nám porozprávaj, čo sa ti prihodilo.

— Môj otec, — povedal Judzo, — je profesor, geológ. Po mamičkinej smrti ma odviezol na Mars a žili sme tam veľmi šťastne. Pred štyrmi mesiacmi sa vybral na expedíciu do pásma asteroidov. Letel sám na kozmickej lodi Sakura. Z cesty mi posielal listy a kozmogramy. Posledný kozmogram som dostal z Vesty. Písal, že letí ďalej. Ale potom zmizol.

— Ako mohol zmiznúť? — začudovala sa Alica.

— Nikto nič nevie. Hľadali ho. A iste ho dosiaľ hľadajú. Ale asteroidov je veľmi veľa.

— V tom sa už ani čert nevyzná, — povedal Poseidon.

— Veľmi som smútil za otcom, — povedal Judzo a hlas sa mu zachvel. Prehltol slzy a odvrátil sa. Všetci mlčali, lebo cítili, že chlapca nemôžu utešovať. Bol veľmi hrdý.

— Cítim, — pokračoval chlapec, — že otec potrebuje moju pomoc. Je s ním zle.

Všetci mi vraveli, aby som vydržal a čakal, že otca nájdu. Ale v skutočnosti si mysleli, že zahynul. Nenašli ani len kozmickú lod. A nakoniec mi povedali, že ma odvezú na Zem k tete do Osaky. Ale ja viem, že otec žije! Viem to lepšie ako oni! Viem to!

— Upokoj sa, Judzo, — povedala Polina a objala chlapca. — Chápem ťa. Nemohol si odletieť na Zem a opustiť otca.

— A tak si si vzal cvičný čln! — zvolala Alica. — Správne! Na tvojom mieste by som urobila to isté.

— A takisto hlúpo, — povedal Poseidon. — Keď už kradneš kozmickú loď, musíš si vziať viac paliva a potravín.

— Nemal som čas. V noci som sa prikradol na kozmodróm. Poznal som túto kozmickú loď, lebo som na nej cvičil v detskej kozmoškole. Ale nemohol som so sebou vliecť jedlo. Zaprisahal som sa, že sa nevrátim, kým nenájdem otca. Ale netušil som, ako ďaleko budem musieť letieť, ako dlho ho budem hľadať. Najprv mi došli potraviny, potom palivo. A tak som sa už nemohol ani vrátiť. Mal som slabú vysielačku a na Marse ma nepočuli.

— Nečuduj sa. Nikomu ani na um nezišlo, že by sa cvičný čln mohol vydať na taký ďaleký let. Nie je na to stavaný. To akoby si chcel na otvorenej lodičke preplávať oceán. Máš šťastie, že sme sa stretli.

— Som vám veľmi zaviazaný, robot san, — povedal Judzo. — Ale nemohol som ináč.

— Neviem, neviem. V každom prípade si konal ako človek. Vy ľudia ste veľmi nerozumné tvory.

— Keby sme boli celkom rozumní, Kolumbus by nikdy nebol objavil Ameriku. — povedala Alica. Judzo sa jej páčil a vedela, že na jeho mieste by konala takisto.

— Za tejto situácie, — povedal robot, — bude najrozumnejšie, ak chlapec vypije ešte šálku bujónu a ja nadviažem spojenie s Marsom a oznámim, že vezieme na palube chlapca Judza Komuru. Viem si predstaviť, aká panika vypukla na Marse, keď sa stratilo dieťa.

— Zohrej bujón, — prikázala Polina robotovi.

— No toto, vari je to práca pre robota? — zavrčal Poseidon, ale už sa aj bral do kuchyne.

— Čo budeš robiť, keď sa vrátiš na Mars? — spýtala sa chlapca Alica. Neodpovedal hneď. Ale potom sa rozhodol a presvedčivo povedal: — Zase si zadovážim kozmickú loď. Vyžobrem, ukradnem, ak bude treba… a opäť pôjdem hľadať otca. Len sa bojím, že už bude neskoro.

— To je čudné, — povedala Polina, — nikdy som nepočula, že by sa bez stopy stratila nejaká kozmická loď.

V slnečnej sústave, kde sú všetky trasy preskúmané, kde je tak málo nebezpečenstiev.

— Nemáš pravdu! — zavolal z kuchyne Poseidon. — Len pásmo asteroidov sa môže pochváliť množstvom obetí. Za posledné mesiace je to už aspoň šiesty prípad.

Práve pred odletom som si prezeral správy záchrannej služby. Bez stopy sa stratili nákladné kozmické lode Robinson a 24-a, nevedno, kam sa podela kozmická loď Veselý smiech. Doteraz je neznámy osud dvoch turistických kozmických lodí. A ako nájdeš kozmickú loď, ak sa rozbila na takomto asteroide?

Frflajuci Poseidon sa vrátil do kabíny a skôr, než zapol vysielačku, aby podal na Mars správu o chlapcovi, pozrel na centrálnu obrazovku. Vynímala sa na nej sploštená čierna guľa. Asteroid neodrážal svetlo a vyzeral ako čierna jaskyňa na hviezdnatom nebi.

Poseidon natiahol ruku k vysielačke a zmeravel.

— Polina, — zvolal. — Nič necítiš?

— To je čudné, — odpovedala Polina.

— Zdá sa mi, akoby zosilnela príťažlivosť.

— Pozri sa na prístroje. Meníme kurz.

— Ale taký pokyn som počítaču nedala, — odpovedala Polina. Rýchlo prešla k riadiacemu pultu a stlačila otázku počítaču. Matný, čierny, nepreniknuteľný asteroid sa na obrazovkách pomaly zväčšoval. Bolo V ňom čosi zlovestné.

Polina a Poseidon si prečítali údaje z počítača.

— Zaujímavé, — povedala Polina.

— S takým úkazom som sa ešte nestretol, — poznamenal Poseidon.

— Čo sa stalo? — spýtala sa Alica.

— Tento asteroid má omnoho silnejšie pole príťažlivosti, ako sme predpokladali, — povedala Polina.

— Je ako magnet? — spýtala sa Alica.

— Aj tak sa to dá povedať, — prisvedčil Poseidon.

— Hurá! — zvolala Alica. — Urobili sme teda objav.

— Pokiaľ ide o ten objav, nie som si istý, — Poseidon sa usadil do kresla pilota. — Ale budeme sa musieť od neho vzdialiť, ak si nechceme rozbiť nos.

Prosím cestujúcich, aby sa pripútali.

— Áno, deti, — povedala Polina. — A nestrácajte, čas.

Alica stlačila gombík na zadnej strane kabíny a zo steny vypadli dve rozkladacie kreslá. Sadla si do jedného z nich a povedala Judzovi: — Pohni sa!

Pripútali sa bezpečnostnými pásmi.

— Pripravení na zrýchlenie? — spýtal sa Poseidon.