Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

Vtom pocítili náraz. Došlo k spojeniu.

— Tak kto pôjde na ŠKR-24? — spýtal sa Poseidon. — Najlepšie bude, keď to urobím ja. Ak sa ten turista zbláznil a začne strieľať, mňa nebude škoda.

— Zapnite videokomunikátor, — povedal Polina do mikrofónu. — Nevidím vás.

— Neviem, ako sa zapína, — odpovedal slabý hlas.

— Bláznivý turista, — rozhodne vyhlásil Poseidon. — Idem ho zachrániť.

— Ostaň tu, — povedala Polina. — Sú situácie, na ktoré tvoj rozum nestačí.

Neuraz sa, ale som presvedčená, že na palube tohto člna je nešťastná bytosť, ktorá potrebuje v prvom rade nežnosť.

— Tisíc ráz som ti hovoril, — poznamenal Poseidon, ktorý sa tváril, že nepočul, čo Polina povedala, — vyžiadaj si na základni zbraň. Všeličo sa môže stať, a my sme tu s holými rukami. Spomínam si ako dnes — náš kapitán Meržička vyšiel na lúčku, ktorá vyzerala tak neškodne, zohol sa, že odtrhne kvietok, a z kvietka…

Vtom si Poseidon uvedomil, že Polina už vyšla z kabíny. Alica ju nasledovala.

Poseidon sa obrátil k prístrojom a pozoroval na obrazovke priechodnú komoru medzi kozmickými loďami. Rád si zahundral, ale predsa bol robotom, ktorý bezvýhradne poslúchal kapitána. A jeho kapitánom bola Polina.

V kabíne planétového člna našla Polina chlapca.

Mal asi desať až dvanásť rokov, bol chudý a nízky. Čierne oči mal trochu šikmé a tmavé vlasy ostrihané na ježka.

Keď zbadal Polinu, pokúsil sa vstať z kresla, ale nevládal, taký bol vyčerpaný a zoslabnutý.

— Vzdávam sa, — povedal. — Hnali ste sa za mnou už od Marsu, však? Zablúdil som, potom mi došlo palivo a bál som sa nadviazať spojenie.

— Si tu sám? — spýtala sa Polina.

— Áno, úplne sám. Myslel som si, že sa nebudem báť, ale bolo mi hrozne. Podarilo sa mu vstať. Zaťato stisol pery a oči sa mu zúžili. Stratil rovnováhu a iste by bol spadol, keby ho Polina nezachytila a nezdvihla na ruky.

S chlapcom na rukách sa vrátila do svojej kozmickej lode.

Na Arbate bola len jediná kajuta s dvoma posteľami. Spávali v nich Alica a Polina. Poseidon spať nevedel a v noci, ak nemal službu v kabíne, hltal lodnú knižnicu. Na jeho šťastie bola veľmi obsiahla, ale nezaberala veľa miesta, lebo ju tvorili mikrofilmy.

Polina uložila chlapca na svoju posteľ, vyzula mu topánky a prikryla ho dekou.

Alica hneď priniesla pohár šťavy.

— Nech ju vypije, — povedala. — Sú to samé vitamíny.

Polina zdvihla pohár chlapcovi k ústam. Poslušne vypil jeho obsah drobnými žiadostivými glgmi. Tak ho to vyčerpalo, že mu hlava klesla na vankúš a zavrel oči.

— Dlho si nejedol? — spýtala sa Polina.

— Skoro tri dni, — povedal chlapec.

— Tak som sa ponáhľal, že som si zabudol vziať potraviny.

— Spravím mu bujón, — povedala Alica.

— Dobre, — súhlasila Polina a otvorila lekárničku.

Alica vyšla z kajuty a vo dverách sa zjavil Poseidon.

— Ste turista? — spýtal sa prísne. Chlapec otvoril oči a vystrašene pozrel na ohromného robota.

— Nie, — povedal. — Nie som turista. Študoval som na kozmonautickej škole a odtiaľ sa mi podarilo vziať kozmickú loď. Ale nie pre zábavu. Musel som, pochopte… nemal som iné východisko…

Chlapec zase zavrel oči a zaspal. Alica nazrela do kajuty so šálkou zohriateho bujónu, ale Polina si priložila prst na pery a vykročila jej oproti.

— Nech si pospí, — zašepkala.

Chlapec sa zobudil až po siedmich hodinách.

Arbat práve letel okolo malej planéty zbrázdenej krátermi a puklinami. Alica sa neprestávala nadchýnať tými záhadnými, mŕtvymi malými svetmi. Niektoré z nich už boli preskúmané, na iné ešte ľudská noha nevstúpila. Predstavovala si, že plávajú po oceáne pomedzi útesy a koralové ostrovy a ona, plavčíčka na stožiari, stále dúfa, že na jednom z atolov sa zrazu zjaví prúžok dymu a ľudská postavička začne poskakovať po brehu — bude to stroskotaný Robinson alebo divoch, ktorý ešte nikdy nevidel plachetnicu.

— Ale ich je! — povedala. — Rada by som pobudla na niektorom z nich.

— Doteraz bolo objavených a zaregistrovaných šesťtisíc osemstotridsaťdva malých planét, nerátajúc kamene, ktoré je zbytočné brať do úvahy, lebo sa aj tak stratia, — ozval sa Poseidonov chrapľavý hlas. — Jednako môžeme konštatovať, že celková hmotnosť asteroidov je tisíc raz menšia ako hmotnosť Zeme… Takže teórie, ktoré vysvetľujú ich pôvod zánikom planéty Faeton, sú sotva opodstatnené…

Poseidon sa práve vrátil z prehliadky planétového člna, preto ho Polina prerušila otázkou: — Našiel si tam niečo zaujímavé?

— Prehliadka kozmickej lode nepriniesla nič nové, — odpovedal Poseidon. — Až na detské amatérske oprávnenie viesť školský prístroj, vydané na meno Judzo Komura v meste Marsopolis, trvalým bydliskom v Osake na Zemi.

— Osaka je v Japonsku, — povedala Alica. — Myslela som si, že je Japonec.

— Nerobme predčasné závery, — povedal Poseidon. — Mestá s takým názvom môžu byť aj v iných krajinách. A ešte som na pulte v kabíne našiel túto fotografiu.

Poseidon položil na stôl fotografiu staršieho usmiateho muža, ktorý mal čierne oči a podobal sa na nájdeného chlapca. Pod ňou bolo čosi napísané hieroglyfickými znakmi.

— Kto je to? — spýtala sa Alica.

— To je nad slnko jasnejšie! — zvolal Poseidon. — Je tu napísané čierne na bielom: profesor Takeo Komura.

— Je to po japonsky?

— Samozrejme. Musím povedať, že máte šťastie, nie v každej kozmickej lodi sa nájde robot-lingvista, nadaný a pracovitý polyglot. Našťastie viem čítať i písať po japonsky, a pritom píšem nie najhoršie tanky.

— Čo? — začudovala sa Alica.

— Tanka je v japonskej poézii krátka báseň, ktorá formou protirečení odhaľuje podstatu života.

— Aha, — povedala Alica. Polina vzala fotografiu.

— Profesor Takeo Komura je pravdepodobne otec nášho najdúcha.

— To nie je isté, — zvolal Poseidon.

— Na našej kozmickej lodi boli traja Ivanovia a neboli v nijakom príbuzenskom vzťahu. Tento starší muž môže byť ujo, sused, chlapcov menovec, a konečne, fotografiu mohol na palube zabudnúť predchádzajúci pilot…

— Je to môj otec, — ozval sa hlas.“ Chlapec stál vo dverách.

— Ty sa voláš Judzo Komura? — spýtala sa Polina.

— Áno. Môj otec je profesor Takeo Komura. Spal som dlho?

— Niekoľko hodín. Dobre si sa vyspal?

— Nechcel som spať tak dlho, — odpovedal Judzo.

— Si hladný? — opýtala sa Alica.

— Pravdu povediac, — priznal sa chlapec, — rád by som si zajedol. Ale nemusíte ma živiť. Zaslúžim si skôr trest.

— Alica, zohrej bujón a priprav sucháre, — povedala Polina.

Robot spravil krok dopredu, zastavil sa a prezeral si chlapca.

— Volám sa Poseidon, — predstavil sa. — Univerzálny pomocník.

— Pochopil som, robot san, — odpovedal chlapec. — Veľmi ma teší.

— Ku kozmickej lodi si sa dostal náhodou, alebo si ju ukradol? — spýtala sa Alica.

— Ukradol, — odpovedal chlapec a sklonil hlavu. — Ale nemal som inú možnosť.

Vyzeral tak nešťastne, že Polina sa nad ním zľutovala a povedala: — Judzo je unavený a veľmi slabý.

Netrápte ho otázkami. Neskôr vám všetko povie sám, však? Chlapec prikývol.

Ale Poseidon nesúhlasil s Polinou.

— Niekedy ma ohromuješ, — povedal. — Polina, pletieš si humanizmus s ľahkomyseľnosťou.