Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

— To nie je kniha, — mierumilovne odpovedal Poseidon. — To je príručka o malých planétach. Učím sa ju naspamäť.

— Načo? Počítač to už aj tak všetko vie.

— Aj ja mám v sebe počítač, — namietol Poseidon. — Okrem toho sa rád učím. Život je taký krátky, a ja by som chcel vedieť čo najviac. Vám ľuďom je dobre. Môžete obedovať, piť čaj, spať, bolí vás brucho, mení sa vám nálada, zaľubujete sa, alebo sa hádate. Ja som o to všetko ochudobnený. Som stará železná škatuľa s tekutými kryštálmi a mojou jedinou zábavou je získavanie nových informácií.

Povedz mi, ovládaš napríklad polomery aspoň tých najväčších z malých planét?

— Ak to budem potrebovať, pozriem sa do príručky.

— Alica, vychladne ti polievka! — zavolala Polina.

— A predstav si, že nebudeš mať čas pozrieť sa do príručky. Napríklad Pallas, kde ťa čaká tvoja mama, má polomer skoro štyristodeväťdesiat kilometrov. A Vesta má skoro o sto kilometrov menej ako Pallas…

— Ďakujem, — povedala Alica, ktorá odrazu pocítila, že je veľmi hladná. Sadla si k stolu v jedálni.

— Pozajtra sme na mieste, — povedala Polina. — Cnie sa ti už za mamou?

— Pravdaže, cnie, — priznala sa Alica. — Skoro všetky mamy sedia doma a nelietajú ďalej ako do Antarktídy. Len moja si musela vymyslieť také povolanie: kozmická architektka. Na zbláznenie!

— A ty čím chceš byť? — spýtala sa Polina. — Aj ty pôjdeš na architektúru?

— Nie. Ja som rodený biológ. Budem kozmickým biológom ako otec.

— A budeš sedieť doma? Ani o krok ďalej ako do Antarktídy?

Alica vycítila iróniu v Polininom hlase, ale neurazila sa. Polina mala pravdu.

Kozmický biológ musí lietať častejšie a ďalej ako všetci ostatní.

— Expedícia je iná vec, — povedala Alica. — Trvá dva-tri mesiace, a ide sa domov.

Z kabíny sa ozval hlasný Poseidonov smiech. Očividne sa usiloval upútať pozornosť.

— To je ono! — hučal. — Je to Eros. Cha-cha-cha!

— Čo sa stalo? — Polina vstala od stola. — Aký Eros?

— Eros má tvar hrušky! — oznámil robot. — Hruška dlhá tridsaťdva kilometrov. To nevymyslíš, aj keby si chcela.

— Naľakal si ma, — s úľavou povedala Polina. — Čo sa tak nahlas smeješ?

— Aký dynamický reproduktor mi namontovali, takým sa smejem, — vyhlásil Poseidon.

— Polievka je málo slaná, — povedala Polina.

— Nie, je veľmi chutná, — odpovedala Alica. — Nechcete sa trochu zdržať na Pallase? Potom by sme mohli spolu letieť ďalej. Ešte nikdy som nebola na Plute.

— Po prvé ma tam čakajú, — povedala Polina. — A po druhé ty by si zmeškala začiatok školského roka.

— Škoda, páči sa mi let s vami, — povedala Alica.

— Mne je s tebou tiež veselšie. Aj Poseidon si ťa obľúbil.

Poseidon, samozrejme, všetko počul. Opäť zasiahol do rozhovoru, lebo musel protestovať: — Ja nie som vybavený citom, — oznámil kategoricky. — Som stará železná škatuľa…

Vtom jeho slová prehlušilo zavýjanie sirény.

Poplach!

Polina s Alicou okamžite vyskočili a vrhli sa do kabíny.

— Čo sa stalo? — spýtala sa Polina. Ruka robota ležala na poplašnom tlačidle.

— Presne na našej trati neznáma kozmická loď, — povedal.

— No a čo? Tu sa vyskytujú kozmické lode. Načo bolo treba vyhlasovať poplach? — spýtala sa Alica.

— To je skúšobný poplach, — odpovedal robot. — Skúšal som vašu pohotovosť.

— Na prvej zastávke ťa vyložím, — povedala Polina. Ale pretože sa mu tým vyhrážala pri každom lete, Poseidon to nebral vážne.

Keď už bola Polina vyrušená od obeda, sadla si v kabíne do kresla druhého pilota. V každom prípade je stretnutie s kozmickou loďou vo vesmíre istým rozptýlením po dlhých dňoch samoty. Polina zapla zväčšovanie. Zatiaľ kozmická loď vyzerala ako jasná bodka, ale postupne sa zväčšovala a dal sa rozoznať jej diskovitý tvar.

Počítač začal na displeji oznamovať jej rýchlosť, rozmery, smer.

— Turista, — povedal Poseidon, keď sa ukázalo, že kozmická loď nie je veľká.

— Rozbolelo ma srdce, cítim, že je to turista.

— Nemáš srdce, ale počítač, — pripomenula mu Alica.

— Počítač s intuíciou, a to už niečo znamená, — povedal Poseidon. Polina chcela nadviazať spojenie. Ale nestihla osloviť kozmickú loď, lebo v éteri zachytila zvláštne pravidelné zvuky tri bodky, tri pomlčky, tri bodky, tri pomlčky…

— SOS! — zvolal Poseiďon. — Turista zablúďil. Tak mu treba.

— Naozaj, núdzový signál, — povedala Polina. — Poseidon, meníme kurz.

— To je celkom zbytočné, — zavrčal Poseidon, hoci v skutočnosti si myslel niečo iné. Hneď dal príkaz počítaču, a ten vypočítal nový kurz.

Polina zapla vysielačku.

— Na linke kozmická loď Arbat, — povedala. — Čo sa vám stalo? Ozvite sa.

Kozmická loď neodpovedala.

— Turisti vymreli, — oznámil Poseidon. — Funguje len automatika. Čítal som o takom prípade. Blúdiaci Holanďan v kozme.

— Že sa nehanbíš! — rozčúlila sa Alica. — Ľudí postihlo nešťastie, a ty žartuješ.

— Ľutujem, ale cit humoru nemám. Odkiaľ by sa vzali city v železnej škatuli, — odpovedal Poseidon, ktorý veľmi dobre vedel, že má všetky city vrátane humoru.

Polina ďalej volala neznámu kozmickú loď. Arbat zmenil kurz a začal sa približovať.

Keď sa Polina už vzdala nádeje, že nadviaže spojenie, v reproduktore sa nečakane ozval vysoký slabý hlas: — Minulo sa mi palivo. Nemám čo jesť… vzdávam sa. Môžete ma zahákovať.

— Zbláznil sa, — povedala Alica.

— Z toho nešťastia sa pominul na rozume.

— Všetci turisti… — začal Poseidon, ale Polina ho prerušila.

— Pripraviť sa na spojenie! — prikázala.

— Ja sa postarám o spojenie, — povedal Poseidon. — Tu je to nebezpečné.

Asteroidy.

Poseidon mal pravdu. Na obrazovke sa ako tmavé alebo svietiace bodky črtali asteroidy, väčšinou malé ako kamienky, ale zato veľmi nebezpečné.

Neznáma kozmická loď sa na obrazovkách pomaly zväčšovala.

Kým sa pokúšali priblížiť a nadviazať spojenie, z kozmickej lode, ktorú postihlo nešťastie, sa už nik neozval. Arbat, ovládaný šikovnými železnými rukami Poseidona, sa poslušne dotkol svojho brata. Kým upínacie čeľuste na palube Arbata priťahovali neznámu kozmickú loď k otvoru, Alica rozlúštila nápis ŠKR-24.

— Čo je to ŠKR? — spýtala sa. — Poseidon, ty vieš všetko.

— Čo-to viem, — priznal sa robot. — Oznamujem bez príručky: Register slnečnej sústavy, strana tisícdeväťsto-osemdesiat. ŠKR — séria tridsiatich planétových člnov, ktoré patria Škole kozmického riadenia na Marse. Skratka ŠKR. Ďalších tridsať lodičiek má základňu na Mesiaci, ale sú označené ŠAKR, čo znamená Škola amatérskeho kozmického riadenia. Nie sú určené na ďaleké lety do vesmíru, zásoby paliva majú obmedzené, rýchlosť nízku. Nemajú mená, rozlišujú sa poradovými číslami. Veď ja som vždy tvrdil, že číslo je omnoho lepšie ako nepodarené meno.

— Poseidon, už som ti desať ráz hovorila, že Arbat je ulica…

— Na ktorej si vyrástla, — dokončil robot miesto Poliny. — Nemysli si, že tým niekoho presvedčíš. Jednoducho chceš, aby sa ťa na to všetci vypytovali a všimli si, aká si krásna.

— Čo ty vieš o kráse! — povedala Polina.

— Navštívil som najväčšie múzeá sveta, — povedal Poseidon.