Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

— Pripravená, — prisvedčila Polina.

— Sme pripravení, — povedala Alica.

— Rýchlosť sa zvyšuje, — zahlásil Poseidon.

V kabíne vládlo ticho. Bolo počuť bzučanie motorov. Poseidon zvýšil rýchlosť a Arbat začal bojovať so silou, ktorá ho priťahovala k čiernemu asteroidu.

Spočiatku Alica cítila, ako ju vtláča do kresla — kozmická loď sa vytrhávala z pavučiny. Ale to trvalo len krátko. Ozval sa namrzený Poseido-nov hlas: — Počítač oznamuje, že náš výkon nestačí.

— Prečo? — spýtala sa Polina.

— Príťažlivosť sa zväčšuje. Čím väčšmi sa usilujeme odpútať, tým väčšmi nás priťahuje. Ale to nie je možné, — povedal Poseidon.

— Prečo? — začudovala sa Alica.

— Pretože to je vylúčené.

Všetci zmĺkli, zarazení takým kategorickým vyhlásením robota.

— Čo budeme robiť? — prerušil ticho Poseidon.

— Čo navrhuješ ty?

— Po porade s počítačom, — povedal Poseidon, — usudzujem, že by bolo najlepšie preskúmať tento úkaz na mieste. Preto navrhujem pristáť na asteroide a zistiť, o čo ide.

— To znamená vzdať sa nejakému nepodarenému kúsku kameňa? — spýtala sa Alica.

— Nie je možné vzdať sa kameňu. Ale aby som ťa neurazil, lebo vy ste takí hrdí, navrhujem dobrovoľne pristáť na asteroide a rýchlo ho preskúmať.

— Nájsť tam generátor gravitácie, — povedala Alica, — a vypnúť ho?

— Vidíš, akí sme dôvtipní! — súhlasil robot s Alicou.

— Ale ak pôjdeme na hranici možností motorov? — spýtala sa Polina.

— Iba zbytočne minieme palivo, — odpovedal Poseidon. — Navyše nedovolím zvyšovať zaťaženie. Mojou prvoradou a najdôležitejšou úlohou je chrániť ľudí. Na palube máme dve mladé bytosti, pre ktoré sú také preťaženia škodlivé. A ak mi ty, kapitán, prikážeš ďalej bojovať s as-teroidom, poviem ti: Prepáč, Polina, ja som proti.

Asteroid už zaberal celú obrazovku. Kozmickú loď unášalo ku škvrne uprostred asteroidu, ktorá aj na pozadí tejto černe vyzerala ako prepadlisko.

— Je tam nejaká priehlbina, — povedal Judzo. — Iste jama.

— Obrovská jama, — súhlasil Poseidon.

Polina sa rozhodla.

— Pozorne ma počúvajte, — povedala. — Znižujem preťaženie motora a budeme klesať na asteroid. Zapnite si na kreslách tlmiace systémy podľa pokynov pri havárii. Asteroid nás bude priťahovať a budeme naň padať čoraz rýchlejšie. Tesne nad jeho povrchom zapnem motory naplno, aby sme sa nerozbili.

Buďte na to pripravení a nefňukajte.

— Rozkaz, kapitán, nefňukať, — odpovedala Alica a najprv zapla tlmenie na chlapcovom kresle, potom na svojom.

Z operadla oboch kresiel sa vysunuli široké pevné ramená, ktoré cestujúcich vtiahli hlbšie. Jemne, ale rozhodne, akoby to boli živé ľudské ruky. Mali pocit, že im dlážka ušla spod nôh, lebo Polina, tiež ponorená do kresla, vypla hnacie motory a nechala zapnuté len brzdiace. Čierna stena asteroidu zmenila obrazovku na nepreniknuteľnú čiernu škvrnu. Uprostred škvrny niečo žiarilo. Ale Alica nestihla rozoznať čo, lebo kozmická loď sa doslova striasla, vzopla, usilovala sa prekonať príťažlivosť, ktorá ju chcela rozdrúzgať o čierne kamene. Znehybnela niekoľko desiatok metrov nad povrchom asteroidu a potom sa spustila na kamenné dno preliačiny, vydaná na milosť a nemilosť asteroidu. Hoci Polina urobila všetko, čo sa dalo, náraz bol taký silný, že Arbat podskočil, opäť dopadol, naklonil sa a znehybnel. Svetlo zhaslo.

Nastalo ticho.

— Všetci ste živí? — ozval sa z tmy Poseidonov hlas.

Šťuklo zapínanie tlmiaceho systému jedného kresla, potom druhého. Niekto zastonal.

— Len pokoj, — povedal Poseidon.

— Hneď zapnem núdzové osvetlenie. Vtom zažiarilo slabé svetlo pod stropom kabíny.

Druhá lampa sa rozsvietila na Posei-donovom čele.

Všetci vyliezali z kresiel, dávali sa do poriadku. Našťastie sa nikomu nič vážne nestalo. Len Judzo mal na tvári škrabanec, lebo ho zasiahol jeden odtrhnutý displej. Alicino kreslo sa nachýlilo, ale vydržalo. Hlavná obrazovka sa rozbila, ale pomocné fungovali.

— Judzo, to si ty stonal? — spýtal sa Poseidon a hľadel na chlapca. Tvár mu pretínal krvavočervený pásik.

— Nie, — odpovedal chlapec presvedčivo.

— Ja som to bola, — priznala sa Polina. — Spomenula som si, že riad v skrini nebol upevnený.

— Už je po mojej obľúbenej šálke! — zvolala Alica a vrhla sa do jedálne.

Poseidon sa zaoberal osvetlením. Svetlo bolo čoraz jasnejšie.

— Veď príťažlivosť je tu normálna, ako na Mesiaci, — povedala Alica.

— Áno, menšia ako na Zemi, — po-. tvrdil robot. — Už som si to všimol.

Rozsvietilo sa aj svetlo v jedálni. Alica otvorila skriňu, z ktorej sa vysypali črepy tanierov a šálok.

— Neraz som upozorňoval, — ozval sa robot, keď začul cengot, — že riad na palube kozmickej lode má byť kovový alebo plastový. Ľudské lipnutie na porceláne je veľmi nerozumné.

— Ale moja šálka je celá, — povedala Alica.

Polina prešla k lekárničke, vybrala z nej náplasť a lieh.

— Alica, — povedala, — venuj sa Judzovi. Ja sa musím spojiť s Marsom.

— Je najvyšší čas, — pripomenul Poseidon a obrátil sa k vysielačke. Judzo medzitým prešiel k iluminátoru a pokúšal sa zistiť, čo sa deje vonku.

Alica ho musela potiahnúť za ruku, aby si dal vymyť a zalepiť ranu na tvári.

Lieh bolestivo štípal, ale Judzo sa ani nezmraštil.

— A čo keď môj otec… — začal Judzo. — Aj jeho mohlo pritiahnúť.

— Tak čo, Poseidon? — spýtala sa Polina. — Nadviazal si spojenie?

— Musíme trocha počkať, — odpovedal Poseidon. — Vysielačka je zničená.

— To je hrozné! — vzdychla si Polina.

— A koľko ti to bude trvať?

— Asi dve hodiny, — odpovedal robot. — Musím pozháňať náhradné súčiastky.

Polina očistila pult od črepín a skúsila zapnúť vonkajší reflektor.

— Počkaj, — povedal Poseidon.

— Opravovať osvetlenie nie je práca pre ženy.

Zdvihol kryt pultu, vymenil jeden z blokov a za iluminátorom sa rozsvietilo — lúč silného reflektora pre-ťal tmu. Všetci sa zhŕkli pred iluminátorom.

— Ach! — prvá zhíkla Alica. — Čo to znamená?

Kozmická loď Arbat sa ocitla v okrúhlej hlbokej priepasti podobnej mesačnému kráteru s vysokými strmými stenami. No udivilo ich to, že kozmická loď nie je v kráteri sama.

Všade okolo ležali ďalšie kozmické lode a ich trosky.

Niektoré boli zrejme zničené už dávno a nedalo sa uhádnuť, akú podobu mali predtým. Ďalšie vyzerali, akoby sa niekto bavil tým, že z nich strhával plášte a odhaľoval kostry a priečne rebrá. Iné sa rozbili pri pristávaní. Ale zo dve kozmické lode vyzerali úplne zachované.

Poseidon pomaly blúdil svetlom reflektora po tomto zvláštnom smetisku a svetlo rad-radom osvetľovalo stroskotané kozmické lode. Zrazu svetelný lúč znehybnel na zlatom nápise na boku kozmickej lode.

— Robinson, — prečítala Alica.

— Nazdar, starec, — povedal Poseidon. — Kedy sme sa videli naposledy? Myslím, že na Ganyméde. Vtedy si vyzeral omnoho lepšie. Tak tu si zmizol, tu skončila tvoja slávna cesta!

Svetlo reflektora prešlo trochu nabok a osvetlilo nápis Veselý smiech.

— Aké zvláštne meno, — povedala Polina a hľadela na znetvorenú, ošarpanú kozmickú loď.

— Nepočula si o nich? — spýtal sa Poseidon. — Bola to zvláštna spoločnosť milovníkov veselej hudby. Lietali po rozličných planétach a vystupovali na koncertoch ako speváci a klauni.