Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

Keby ruku v rukavici priložili k stropu oddelenia, uhádli by každý krok tých hore.

Banditi chodili po kozmickej lodi dosť dlho. Potom sa loď začala otriasať silnejšími nárazmi. Alica hneď nepochopila, že banditi drancujú. Lámu, vytrhávajú, uvoľňuj ú prístroj e a veci, odnášajú ich preč. Potom sa zrazu nad ich hlavami, tam, kde bol príklop, zjavil kužel slabého svetla. Niekto musel odhrnúť koberec, Alica zamrela, čakala, že nejaký bandita zdvihne príklop. Ale k tomu nedošlo. Čoskoro všetko stíchlo. Kozmická loď ostala prázdna.

— Čo spravíme? — spýtala sa Alica.

— Prečo? — nechápal Judzo.

— Myslím, že odišli. Odnášajú z kozmickej lode rôzne nakradnuté veci. Ale istotne sa vrátia. A potom vlezú aj sem. Bojím sa, že nás tu nájdu.

— Poďme von, — povedal Judzo.

— Už ma to tu nebaví.

— Máme málo času, — povedala Alica a preplazila sa k príklopu. — Môžu pracovať aj na niekoľko smien. Jedni odídu, druhí prídu, nevieme, koľko ich tu je.

Chytro otvorila príklop, poobzerala sa a rýchlo vyliezla von. Judzo vyšiel za ňou.

V kozmickej lodi nebolo nikoho. Ale za tých pár minút, čo tam banditi vyvádzali, sa kozmická loď zmenila na nepoznanie. Zmizlo zariadenie, riad, ba aj nábytok, prestieradlá a šaty, z riadiaceho pultu zostala len kostra. Ešte aj koberec odniesli. Alica zamierila k iluminátoru. Reflektor už nesvietil, ale aj tak zazrela nejasné tiene banditov. Pohybovali sa smerom k stene krátera. Kráčali jeden za druhým a vliekli korisť. Dvaja poslední niesli zvinutý koberec z jedálne.

— Poďme, — povedala Alica.

— Kam? Na Sakuru? — spýtal sa Judzo. Hoci mu Polina povedala, že na Sakure niet ničoho, predsa ta chcel ísť. Čo keď prehliadla niečo dôležité, nejaký odkaz, určený len pre jeho oči?

— Nie, — odpovedala Alica. — Myslím, že by sme mali sledovať banditov. Musíme zistiť, ako vchádzajú do asteroidu.

— A čo keď nás zbadajú?

— Ak sa bojíš, choď na Sakuru, sadni si tam a čakaj.

— Nebojím sa ničoho, — urazil sa Judzo. A prvý vykročil k príklopu. Príklop bol odtrhnutý a povaľoval sa na kameňoch pri kozmickej lodi. Vyšli von a rozbehli sa za banditmi.

Polina si chcela všimnúť, ako sa otvárajú dvere do asteroidu, ale nepodarilo sa jej to. Zabránili jej v tom beztvaré čierne bytosti, ktoré ju ťahali k stene krátera, prekážali jeden druhému, náhlili sa a strkali. Poline pripomínali mravce, ktoré vlečú k mravenisku zajatého chrobáka. Vyzerajú, že sa bezhlavo motajú, ale chrobák sa predsa len pomaly približuje k mravenisku. Otvoril sa prvý príklop, bytosti zastali, čakali, kým sa vyrovná tlak. Potom sa otvoril druhý príklop. Polina pochopila, že v asteroide je vzduch. Ťahali ju po tmavej chodbe hore. Asi sto krokov pred ňou sa zamihotalo nejasné svetlo. Na strope svietila lampa. V jej svetle bolo vidno chodbu, nahrubo vytesanú do skaly, a neopracované steny. Po nich sa ťahali káble, drôty, na všetkom bol prach a Poline neušli stopy zanedbanosti. Usilovala sa rozoznať svojich nepriateľov, ale bolo tam málo svetla a baterku na prilbe nechcela zapínať, lebo sa bála, že jej ju rozbijú tak ako anténu.

Čoskoro zbadala ďalšiu lampu. Potom si vpravo všimla úzku chodbu. Bola oddelená nízkou bariérou. Zazdalo sa jej, že spoza nej vykukuje bledá ľudská tvár, asi tvár dieťaťa. Nebola si istá, či ju videla naozaj, alebo sa jej to len zdalo.

Bytosti jej nedali pokoj ani na sekundu, poháňali ju, strkali, ťahali. — Nestrkajte ma! — ohradila sa Polina. — Pôjdem sama. Keby ste aspoň povedali, čo odo mňa chcete. Ale jej slová na čierne bytosti nijako nezapôsobili. Ťahali ju ďalej. Po pár metroch Polina pocítila, že dlážka klesla a silný úder ju skoro zrazil na zem.

Vpredu sa otvorili dvere. Bytosti ju cez ne sotili do takmer tmavej miestnosti.

Dvere sa so škripotom zavreli a Polina osamela. Len slabé svetielko pod stropom nejasne osvetľovalo priestrannú miestnosť. Sivé steny, sivá dlážka, sivý strop.

V kútoch sa povaľujú handry, uprostred ležia črepy z hrnčeka, bábika bez ruky a pri stene s prekvapením zbadala hŕbu hudobných nástrojov. Dokrivená, smutne sa lesknúca tuba, flauta, husle s prasknutými strunami, ba aj violončelo.

Polina sa radšej ničoho nedotýkala. Pomaly obišla izbu, aby sa presvedčila, či je tu sama a či tu nie je druhý východ. Nikoho okrem nej tam nebolo. Ale nebol tam ani druhý východ. Steny hladké, súvislé, len na jednom mieste nad jej hlavou malý zamrežovaný vetrák.

Práve pod týmto vetrákom Polina nečakane zbadala nápis, vyrytý niečím ostrým: Sme z Veselého smiechu. Ľudia, zničte toto hniezdo… Neďaleko bol ďalší nápis, tentoraz čierny, napísaný uhľom alebo tušom: Dnes sme na rade my. Vieme, že z pazúrov ľadového draka ešte nikto nevyšiel živý. Zbohom…

Polina sa podvedome obrátila, zdalo sa jej, že sa na ňu odzadu niekto díva. Ale nebolo tam nikoho, len zlovestné, ťaživé, nepreniknuteľné ticho.

Polina sa vyľakala. Vrhla sa k dverám, začala po nich mlátiť päsťami a kričať: — Pusťte ma von! Nemáte právo väzniť ma! Okamžite ma pusťte!

Alica s Judzom sa nenáhlili. Držali sa v istej vzdialenosti za banditmi. Tí sa však neobzerali. Boli veľmi zaujatí, ťahali k stene nazbíjané haraburdy.

Prískokmi od jednej kozmickej lode k druhej sa Alica s Judzom dostali až k stene, ale tu ich skoro prichytili.

Vyšli z úkrytu, keď banditi zmizli v otvore, ktorý sa zjavil v stene, ale hneď z neho vybehli traja ďalší banditi.

Našťastie sa neďaleko týčila okrúhla paluba opustenej kozmickej lode, Alica mykla Judza za ruku, vrhla sa na kamene a znehybnela. Judzo ju nasledoval.

Banditi zrejme ani neočakávali, že tu niekoho stretnú. Ponáhľali sa, usilovne ako mravce znášali korisť.

— Tak čo, počkáme? — spýtal sa Judzo.

Museli sa rýchlo rozhodnúť.

— Nie, — povedala Alica. — Nevedno, ako dlho by sme museli čakať, kým skončia. A naši sú tam vo vnútri. Možno aj tvoj otec.

— Môj otec je určite tam, — povedal Judzo. — Ideme?

Rozbehli sa k stene, kde zmizli banditi.

Alica na chvíľu zapla baterku na prilbe a v jej svetle zbadala tenký čierny pás na vyhladenej hornine — obrysy velikánskeho príklopu.

A vedľa neho vypuklinu, ktorej, ako si všimla, sa banditi, keď sa priblížili k stene, vždy dotkli.

Alica priložila dlaň na vypuklinu apo sekunde sa príklop nachýlil dovnútra a odsunul nabok.

V priechodnej komore, do ktorej sa dostali, bolo tma. Alica zapla baterku a našla dvere, ktoré viedli dovnútra asteroidu. Dvere sa otvorili, len čo sa vyrovnal tlak medzi komorou a asteroidom. Alica vrhla pohľad na náramkový registrátor stavu ovzdušia. Zažiarilo na ňom zelené svetielko — vzduch bol vhodný na dýchanie, teplota plus sedemnásť stupňov. Ale prilbu si nezložila, ani priezor si nezdvihla, lebo v tomto vzduchu môžu byť všelijaké mikróby.

— Drž sa tri kroky za mnou, — povedala Judzovi. — Keby sa mi niečo stalo, aby si stihol ujsť.

Po niekoľkých krokoch prišli k miestu, kde chodba zahýbala. Chodba bola úzka, steny chladné a hrboľaté, ako vytesané v skale. Za zákrutou sa chodba rozširovala, v stenách sa zjavili výklenky a odbočky, no Alica neriskovala ponáhľala sa, lebo si myslela, že hlavná chodba ich skôr privedie do stredu asteroidu. Chodba bola veľmi slabo osvetlená. Svietidlá boli od seba vzdialené až tridsať metrov a svietili veľmi slabo. A pretože vo výklenkoch a odbočkách vôbec nebolo svetlo, po celý čas sa im zdalo, že sa tam niekto skrýva a pozorne ich sleduje. Hoci Alica bola pripravená na všelijaké prekvapenia, predsa ju to, čo sa stalo, na smrť vyľakalo. Veľká ťažká ruka sa vysunula z čierneho výklenku a dopadla jej na plece. Alica vykríkla a skrčila sa. Nemohla ani ujsť, lebo nohy sa jej od strachu podlomili. Judzo do nej zozadu narazil.