Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

— Čo je? — spýtal sa pridusene.

— Ticho, — odpovedal ktosi. Ten cudzí hlas prichádzal odniekiaľ zhora, akoby z povaly. — Ani slovo! A nato vyšiel z výklenku Poseidon. Keď Alica pochopila, že je to priateľ, nohy jej celkom vypovedali službu, takže sa musela pritúliť k robotovi. Jeho kovové nohy boli hladké a teplé.

— Poseidonko, — zašepkala. — Ako si nás mohol tak nastrašiť?

— Prepáč, — odpovedal robot, — ale nemohol som na teba už zďaleka kričať, aby si sa nezľakla. Len horko-ťažko som sa zbavil prvej skupiny svojich priateľov a bratancov. Ďalšia skupina môže byť rozhodnejšia.

— Čo to znamená? — spýtal sa Judzo, ktorý sa Poseidona nezľakol.

— Máš oči, tak sa dívaj, — povedal Poseidon a naplno zapol baterku na svojej prilbe.

V hlbokom vyklenku za zákrutou ležalo na kope niekoľko banditov. Čierne telá s pomotanými nohami a rukami, niektoré aj bez hláv.

— Ach! — zhrozila sa Alica. — Dopustil si sa strašného zločinu. Robot nesmie zabíjať človeka. Čo sa ti stalo, Poseidon?

— A keď sú to zločinci a vrahovia? Som povinný to znášať?

— Zločincov a vrahov musí odsúdiť súd, — povedala Alica.

— Kde tu máš súd? Nože mi ho ukáž! Pred koho predvedieme zločincov? Ako ich prehovoríme, že majú ísť ako poslušné detičky, kam my chceme?

— Rozumiem, ale aj tak by to malo byť ináč.

Judzo si čupol a pozorne si prezeral zabitých.

— Veď to nie sú ľudia! — oznámil zrazu.

— Hlavička! — Poseidon sa nahlas rozosmial, spokojný, že si tak vystrelil z Alice. — Len čo som pochopil, že sú to roboti, nič viac ako slepé stroje, pustil som sa do roboty. Samozrejme, na otvorenom priestranstve sú silnej— ší ako ja a mohli by ma rozobrať na súčiastky. Ale v úzkej chodbe som omnoho mocnejší. Čo myslíš, prečo?

— Lebo ste múdrejší, robot san, — odpovedal Judzo.

— Som rád, že sme sa s tebou stretli, — povedal Poseidon. — Teší ma, že som sa mohol zoznámiť s takým dôvtipným mladým mužom.

— A môjho otca ste nevideli? — spýtal sa Judzo.

— Kedy? Aj ja som tu prvý raz.

— A Polina? Čo je s Polinou? — spýtala sa Alica.

— Pohľadáme ju. Aj profesora Komuru. Všetkých nájdeme. Ale najprv by som sa chcel zoznámiť s tým, čo posiela bezduchých robotov proti čestným kozmickým cestujúcim. A vážne sa s ním porozprávať. Robot odstrčil odlomenú ruku jedného banditu, z ktorej vypadla Alicina šálka. Alica ju zachytila.

— Zaujímavé, — povedala. — Nerozbila sa ani pri pristávaní, ani teraz.

— Ešte sa z nej napiješ čaju, — sľúbil jej Poseidon.

V tichu podzemia sa ozval dupot.

— Nerád opúšťam bojisko, — povedal Poseidon. — Ale myslím, že rozumnejšie bude ustúpiť. Vojna je proti našim zásadám.

Rozbehli sa dopredu, Poseidon našiel úzku bočnú chodbičku. Vypli baterky a schovali sa tam. O chvíľu prebehol okolo nich rad čiernych robotov. Potom ich kroky stíchli. Bolo počuť krátke šťukanie, ktorým sa roboti dorozumievali, škrípanie a hrmot — akiste sa prehrabávali v hŕbe svojich kolegov a usilovali sa pochopiť, čo sa stalo.

— Teraz prídu na to, že sa im v asteroide usídlil nepriateľ, — zašepkal Poseidon. — Musíme sa čo najskôr stratiť. Čím budeme odtiaľto ďalej, tým lepšie.

A tak sa rozbehli po chodbe, vyberali si menej osvetlené úzke chodbičky, aby oklamali prenasledovateľov.

Polinu trápila nečinnosť. Musí čosi podniknúť. Nevedela, čo sa stalo s Alicou a Judzom, kde je Poseidon, ba ani to, kde je ona sama a prečo ju uväznili v tejto cele. Ale predovšetkým ju zaujímalo, čo sa stalo s ľuďmi, ktorí tu boli pred ňou. Polina vstala a opäť začala klopať na železné dvere.

— Pusťte ma! — kričala. — Kto je vaším veliteľom? Žiadam, aby ste ma k nemu odviedli!

— Ticho! — ozvalo sa spoza dverí.

— Pre teba nemôžu trumbádi oddychovať.

— Kto?

Odpovede sa nedočkala. Polina sa poobzerala, hľadala niečo pevné, palicu alebo trám, čím by mohla silnejšie mlátiť do dverí. Zrak jej padol na pokrivenú, ale v podstate zachovanú tubu — bola to obrovská skrútená trúba, ktorá tu ostala po skupine Veselý smiech. Vzala tubu, spomenula si, ako si ju hudobníci navliekajú cez hlavu, našla nátrubok a po niekoľkých neúspešných pokusoch vylúdila z nej nízky, hlasný tón.

Počula, ako tento zvuk prenikol cez dvere a šíri sa po celom asteroide. Niesol sa tak ďaleko, že ho počul aj robot a jeho priatelia, ktorí bežali po chodbe o niekoľko stien ďalej.

— Počuješ, Poseidon? — spýtala sa Alica. — Sú to ľudia.

— Prečo si to myslíš? — začudoval sa robot. — Prečo by asteroid nemohol mať svojich hudobníkov?

— Škoda, — odpovedala Alica.

— Myslela som si, že nikto iný hrať nemôže. Tvoj otec nemá trúbu?

— Nie, — začudoval sa Judzo. — Nikdy nehral na trúbe.

— Stojte! — Alica zmeravela.

V tej chvíli sa Poline, ktorá sa usilovala vylúdiť z trúby rôzne zvuky, podarilo zahrať prvé tóny známej detskej piesne V lese rástla jedlička.

— Máš pravdu, — Poseidon bol nútený súhlasiť. — Trúbu by mohli mať, ale sotva by poznali túto pieseň. Skúsime ísť tým smerom.

To sa im však nepodarilo. Len čo zabočili do chodbičky, ktorá viedla k neznámemu hudobníkovi, zbadali, že oproti nim sa rútia čierni roboti, a tak museli bežať späť. Ale Poliha hrala, kým vládala. Spoza dvier sa neozval nijaký zvuk. No keď odložila trúbu na dlážku, začula tichý hlas prichádzajúci zhora.

— Počujete ma?

— Áno, — Polina sa obrátila za hlasom. Prichádzal zo zamrežovanej vetracej šachty. — Kto ste?

— Pristúpte bližšie. Polina poslúchla.

— Aj ja som zajatcom tohto asteroidu, — pokračoval hlas. — Hrozí vám smrteľné nebezpečenstvo. Rozhodne sa musíte dostať z tejto cely.

— Ale ako? Prezrela som všetky steny. Nie je tu žiaden východ. Povedzte, ako sa vám podarilo odtiaľto dostať? Nemohla by som aj ja ujsť takisto?

— Nie, ja som ušiel, keď nás viedli k priepasti. A na to sa nemožno spoliehať.

Podarilo sa mi to len náhodou. Šanca je minimálna. Vy musíte konať hneď teraz.

— Ako?

— Vidíte tú hŕbu handier v kúte?

— Áno.

— Pod nimi je schovaný pilník. Dlážka pri stene je už trochu napílená. Tí, čo tu boli pred vami, sa pokúšali ujsť. Ale nestihli. Ak sa vám podarí prepí-liť otvor, dostanete sa do technického tunela. Budem vás počuť. Plazte sa ním. Ale pamätajte si, že máte len dve hodiny času.

Polina vycítila, že sa jej za chrbtom otvárajú dvere.

Rýchlo odskočila od vetracej šachty, zdvihla z dlážky trúbu a priložila si nátrubok k ústam.

Robot zastal, zarazený hlasným ťahavým zvukom.

— Neslobodno! — zvolal. — Mŕtva hodina! Neslobodno! Zobudíš ich! Polina odskočila nabok. Robot sa k nej približoval s natiahnutými rukami, chcel jej vziať tubu. Polina zdvihla ruky a z celej sily nasadila širokú časť tuby robotovi na hlavu. Vyzeral ako šašo v zlatej čiapke. Nečakane oslepený robot smiešne znehybnel s roztiahnutými rukami a Polina sa vrhla k dverám. Ale už bolo neskoro. Druhý robot bežal svojmu kolegovi na pomoc. Hrubo odsotil Polinu a s námahou mu vyslobodil hlavu.

S tubou v rukách opustil celu. Postihnutý ho nasledoval, pričom hlavou vrtel na všetky strany, aby Polinu nestratil z očí.

Keď všetko stíchlo, Polina sa vrátila k vetracej šachte a povedala: — Všetko v poriadku. Po krátkom boji nepriateľ ustúpil.