Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

— Naozaj sme mali šťastie, — prisvedčila Alica, ktorá načúvala vzďaľujúcim sa krokom nad nimi. — Vy tu žijete? Prečo? Však nie ste robot?

— Priveľa otázok naraz, — usmial sa starec. — Som tu rovnako náhodný hosť ako vy. Nedobrovoľný.

— Aj vy ste mali haváriu? — spýtal sa Poseidon.

— Áno. Dostal som sa do pasce. Odvliekli ma do cely, kde boh ešte iní ľudia.

Hudobníci. Súbor Veselý smiech. Sedeli sme tam spolu asi týždeň a vôbec sme netušili, čo s nami bude. Videli sme len robotov. A potom nám povedali, že nás zabijú. Vrhnú nás do ľadovej priepasti. Nevedeli sme, čo to je, a chceli sme ujsť, keď nás ta povedú. Ale podarilo sa to len mne. Od tých čias sa už druhý mesiac skrývam tu.

— A čo hudobníci? — spýtala sa Alica.

— Tých už niet, — povedal starec.

— Ako to, že sa vám tu podarilo skryť? — spýtal sa Poseidon. — Prečo vás doteraz nenašli?

— Tento asteroid je veľmi veľký a starý, — povedal starec. — Našťastie je tu mnoho prázdnych, opustených priestorov, o ktorých nevie ani Vládca.

— Kto?

— Vládca kozmickej lode. Je to robot. Ale na rozdiel od ostatných robotov je neprestajne spojený s kybernetickým mozgom kozmickej lode a je akoby jeho pokračovaním. Všetci sa mu podriaďujú — aj roboti, aj trumbádi.

— Prepáčte, — povedal Poseidon.

— Sme tu len krátko, niečo vyše hodiny, preto ešte toho mnoho nevieme. Vaše slová sú pre nás záhadné. Povedzte nám, čo sú to trumbádi.

— Ja viem, — povedala Alica. — Sú to takí ľudkovia. Jedného sme vzali so sebou, ale potom sme ho pustili.

— Dievča má pravdu, — prisvedčil starec. — Trumbádi sú kozmonauti.

— Teda vôbec sa im nepodobajú, — povedala Alica.

— Alica, — ozval sa Poseidon. — Ak budeš ustavične skákať do reči, presedíme tu dva dni, a my musíme konať.

— Máte pravdu, — súhlasil starec.

— Nemáme veľa času. Ale niekoľko minút sa ešte môžeme rozprávať. Nie ste hladní?

S jedlom som na tom slabšie, vidíte, len kaša a voda, nechcete?

— Nie, ďakujeme, — povedala Alica.

— Ešte som nestihla vyhladnúť a Poseidon nepotrebuje jesť.

— Pochopil som, že ste robot, — povedal starec. — Jedlo kradnem trumbádom. Keď oddychujú, vyškrabujem tajne kotly.

— Rozprávajte, rozprávajte, — povedala Alica. — Ako sa piráti zmocnili asteroidu? A prečo ich neobjavili už skôr?

— Piráti? To nie sú piráti. Sú to naši rozumní bratia. Návštevníci z kozmu.

Poďte, ukážem vám niečo.

Starec vstal a úzkou chodbičkou medzi kontejnermi zamieril do skladu. Zastal pri neveľkom točitom schodišti, ktoré ich priviedlo na ďalšie poschodie. Bol tam taký istý sklad, ale na jeho konci bola stena na jednom mieste prerazená. Z otvoru vychádzal lúč svetla. Starec ich k nemu zaviedol.

Pred Alicinými očami sa rozprestierala veľká zelená lúka. Ale keď sa lepšie prizrela, zistila, že tráva nie je naozajstná, ale plastová. Aj kríky, stromy a kvety boli umelé. Nízka povala nad lúkou bola namaľovaná na belaso a boli na nej nakreslené oblaky.

Po lúke sa prechádzalo niekoľko práve takých ľudí, akých videli už predtým, iní sedeli na plastovej tráve, dvaja hrali akúsi hru, raz jeden, raz druhý pohyboval veľkou červenou figúrkou po tabuľke. Na brehu sklenej rieky ich sedelo hneď päť, pohojdávali sa a čosi spievali. Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že je to pokojná scéna oddychujúcich rozumných bytostí, ale čím dlhšie Alica hľadela na túto lúčku, tým jej bolo jasnejšie, že je to len pretvárka. Trumbádi sa iba tvárili, že sa prechádzajú, oddychujú, ani ich spev nebol úprimný.

— Niekde musia mať nitky, — ozval sa zrazu Poseidonov hlas.

— Nerozumiem, — povedal starec.

— Sú to bábky, — vyhlásil robot. — Marionetky a niekto ich musí viesť za nitky, aby sa pohybovali.

— Máte obrazné myslenie, — povedal starec.

— Prežil som dlhý a neľahký život, — odpovedal Poseidon. — A pochopil som, že len jedno má význam — učiť sa.

Na vzdialenom konci lúčky sa zjavil robot v bielej zástere s veľkou metlou v ruke. A na Alicino prekvapenie bez okolkov ňou začal trumbádov hnať k dverám.

Trumbádi sa bránili, chceli utiecť, ale robot ich šikovne zaháňal ako cvičený pes stádo hlúpych oviec.

— Čo to robí? — spýtala sa Alica.

— Je čas na obed, — povedal starec.

— Potom budú mať zábavu. Starec sa zamračil.

— Neostáva nám veľa času, — pokračoval. — Len pár slovami vám ešte poviem, čo je to za asteroid. Ostatné sa dozviete vo vhodnejšej chvíli. Lúka spustla, svetlo lampy zhaslo a umelé kríky stemneli.

— Pred mnohými storočiami vyštartovala z veľmi vzdialenej hviezdnej sústavy kozmická loď. Neviem, aký mala cieľ. Možno tej planéte hrozila katastrofa, možno sa chceli venovať výskumu galaxie. Kozmická loď bola vybavená všetkým potrebným, bolo zaistené všetko, aby posádka nemala žiadne starosti a nemusela pracovať.

Všetky ťažké práce robili roboti, pripravovali jedlo, starali sa o skleníky, opravovali, upratovali, prali, a samozrejme, riadili kozmickú loď a všetky jej systémy.

— Odkiaľ ste sa to dozvedeli? — spýtal sa Poseidon.

— Kedysi bola na kozmickej lodi knižnica, ku ktorej už roboti zabudli cestu, ale ja som našiel jej zvyšky. Sú v nej uložené dokumenty z prvých desaťročí putovania.

— Kozmická loď letela tak dlho, že sa začala podobať na asteroid? — spýtala sa Alica.

— Nie, najprv to bol asteroid, ktorý obiehal neďaleko planéty trumbá-dov. Potom ho prerobili na kozmickú loď. Vyhĺbili v ňom miestnosti, namontovali gravitačné motory, veď vo vesmíre nezáleží na tom, či je kozmická loď veľká alebo malá, hranatá alebo okrúhla. Keď raz niet tlaku vzduchu, je rovnako ľahké dať do pohybu zrnko piesku ako asteroid — len prvý impulz musí byť dostatočne silný.

Konštruktéri rozmýšľali takto. Po prvé je lacnejšie použiť hotové steny ako dopravovať do kozmu súčiastky z planéty. Po druhé sa samotný asteroid stal pre kozmonautov zdrojom kovov, kyslíka a iných prvkov, ktoré obsahujú horniny.

— Áno, — povedal Poseidon, — to je rozumné. Možno to aj my v budúcnosti budeme robiť takto. A čo sa stalo potom?

— Potom bežali roky, desaťročia. Let sa preťahoval. Ak som dobre pochopil, planéta, na ktorú leteli, nebola vhodná pre život. Preto sa rozhodli letieť ďalej. A znova plynuli roky. A predstavte si… — starec zmĺkol, ako by si aj on chcel predstaviť to, čo sa dialo pred stovkami rokov a tisíce parsekov odtiaľto, — predstavte si skupinu kozmonautov, najskôr to už neboli tí, čo lietali na začiatku, ale ich prapravnuci, za ktorých boli vždy pripravení všetko urobiť roboti. Robotov bolo čoraz viac, zdokonaľovali sa a čoraz menej dôverovali ľuďom čiže trumbádom. Potomkovia kozmonautov si zvykli na to, že všetko za nich vykonávajú roboti. Dokonca keď sa im narodili deti, hneď ich odovzdali robotom, ktorí ich odchovali, učili, a ľudia, vládcovia kozmickej lode, sa v skutočnosti stávali otrokmi robotov.

Otrokmi ničnerobenia. Až prišiel deň, keď kozmonauti zabudli, čím sú, kam letia, načo žijú na svete. Začali si myslieť, že ich asteroidná kozmická loď je celý vesmír. Len roboti na čele s nesmrteľným robotom Vládcom vedeli, načo bola zostrojená kozmická loď.

— Vedeli to, a predsa pripustili takú situáciu? — spýtala sa Alica.

— Nielenže pripustili, im celkom vyhovovala. Načo by robotom boli nové planéty a nebezpečenstvá? Majú svoj program — zabezpečiť existenciu trumbádov. Tak ho zabezpečujú. Sú pestúnkami, ktoré nedajú deťom vyrásť, a po celý život ich nechávajú v jasliach. A ak sa takáto situácia udrží aj milión rokov, budú spokojní.