Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

Alica mechanicky odskočila od sklenej priehradky, lebo z hĺbky sa vynorilo niečo ako ozrutná trúba, pokrytá šupinovitým pancierom, so zahnutým pazúrom na konci.

A za ňou ďalšia trúba.

— To sú ich tykadlá, — ozval sa profesorov hlas. — Sú dlhé až tridsať metrov.

Ale telá nemajú veľké. Teraz sa z priepasti vynorilo množstvo pazúrov.

Pohybovali sa veľmi pomaly, ale vytrvalo, zdalo sa, že ich nič nemôže zastaviť.

Dvíhali sa z priepasti čoraz vyššie, naťahovali sa k reflektoru.

— Myslím, že draky najprv slúžili trumbádom na zábavu, — pokračoval profesor. — Chodili sem, do tejto galérie, ktorú im vybudovali roboti, aby sa mohli pozerať, ako svetlo dráždi draky a ako sa usilujú vyletieť za ním hore. A potom, keď sa asteroid dostal do slnečnej sústavy, alebo ešte skôr, v nejakej inej sústave, kde je život, začali sa na asteroide objavovať zajatci. Bolo ich čoraz viac a roboti ich nechceli živiť, lebo jedlo len tak-tak stačilo pre trumbádov. A tak ktorémusi robotovi zišla na um myšlienka prinášať drakom za obeť tých, čo sa proti svojej vôli dostali na kozmickú loď.

— Živých ľudí? — zhrozila sa Alica.

— Presne tak. Teraz zajatcov vyvádzajú na tú plošinku, potom zapnú svetlo a znížia príťažlivosť, aby sa draky ľahšie mohli dostať k obetiam. A ľudia, to je teplo čiže energia. Drakom sa predtým ani nesnívalo o takej potrave.

— Vy si myslíte, že tie tupé zvieratá chcú sem poslať Polinu a Judza? — spýtal sa Poseidon.

— Som o tom presvedčený. A urobia to veľmi rýchlo, len čo sa trumbádi najedia.

— Tak prečo tu stojíme? — opýtala sa Alica.

— Profesor má pravdu, — povedal Poseidon. — Len tu môžeme pre nich niečo urobiť.

— A len ak budeme držať všetci spolu, — povedal Komura. — Sám som bol bezmocný.

Ale ak… ak môj syn zahynie, neprežijem to. Veď to bude moja vina.

— Prepáčte, profesor, — ozvala sa Alica. — Po prvé zatiaľ sme ešte všetci živí.

Po druhé je s nami Poseidon, ktorý nemá hlavu, ale encyklopédiu. Určite niečo vymyslí.

A Poseidon práve vymyslel.

— Neviete, kde je riadiaci pult počítača? — spýtal sa.

— Viem to iba približne, — povedal profesor. — Nepodarilo sa mi ta dostať.

— Keby som sa mohol spojiť s mozgom kozmickej lode, možno by som ho presvedčil.

— To sotva, — povedal Komura.

— Obyčajná logika naňho nezapôsobí. Keby bol kybernetický mozog úplne normálny, nemohol by sa takto správať.

— Tak ho treba vyhodiť do vzduchu, — vyhlásila Alica.

— Pravdepodobne by zlyhalo riadenie asteroidu, vypovedali by všetky jeho systémy. A nakoniec by sme všetci zahynuli.

— Aj tak to skúsim. Nezabúdajte, že som robot a logika stroja mi je bližšia ako vám.

Komura zašiel k dverám, otvoril ich, a vtom začuli veselé cenganie zvončekov.

— Je neskoro, — povedal. — Obed sa skončil. Nastal čas zábavy.

— Nuž čo, tak sa budeme biť, — povedal Poseidon. — Kadiaľ ich povedú?

— Susednou chodbou. Vedie rovno na plošinku nad priepasťou.

K susednej chodbe bolo celkom blízko, ale ukázalo sa, že dostať sa ta je veľmi ťažké. Oproti nim sa valil húf trumbádov. Nedalo sa ani odhadnúť, koľko ich žije v asteroide, iste niekoľko stovák. Poseidon sa prvý prebíjal ľudskou riavou, veselým, hučiacim, vrieskajúcim davom trumbádov. Pohybovali sa veľmi pomaly, a to sa im stalo osudným.

Za zákrutou, v priechode medzi chodbami zbadali robotov, ktorí viedli Polinu a Judza. O nijakom momente prekvapenia nemohlo byť ani reči. Roboti ochrancovia zbadali Poseidona už z diaľky, obrátili sa k nemu a vytvorili súvislú stenu.

Poseidon zhodnotil situáciu, kráčal ďalej, len hlavu obrátil o stoosemdesiat' stupňov a skríkol: — Späť do sály so sklenou stenou! Budem bojovať bez vás. Aj tak by ste mi nepomohli. Zamknite sa a nepusťte ta robotov. Rozumeli ste?

— Má pravdu, — povedal profesor.

— Tu by sme zbytočne zahynuli.

Rozbehli sa naspäť. Teraz sa im bežalo ľahko. Predbehli posledných trumbádov, vbehli do dlhej vyhliadkovej miestnosti plnej divákov a zavreli za sebou dvere.

Našťastie bola na nich nielen zámka, ale aj ťažká závora.

Trumbádi, ktorí si hľadali čo najpohodlnejšie miesta, si ani nevšimli, že sú medzi nimi ľudia. Z druhej strany na dvere niekto zabúchal.

Ale ani Alica, ani profesor si to nevšímali. Hľadeli na sklenú stenu a čakali, kedy sa na plošinke nad priepasťou zjavia ľudia. Ale dvere sa neotvárali. Na chodbe sa stalo niečo, prečo sa poprava zdržala. Profesor a Alica boli zúfalí.

Nevedeli nič, nemali nijaké správy. Čo keď tam v boji umiera Poseidon? A oni sú tu, odrezaní od priateľov…

Pri dverách do priepasti v tej chvíli nezúril nijaký boj.

Poseidon zastal, lebo nevládal prekonať odpor desiatich robotov, a v tej chvíli zaškrípal suchý hlas: — Pusťte ho. Chcem sa s ním porozprávať.

Roboti sa rozostúpili. Poseidon, dokrivený v boji, so škrabancami na plášti z plastu, za dlhé roky už aj tak doškriabanom — hoci bol vyrobený z mimoriadne pevného materiálu, v živote sa už neraz ukázalo, že sú aj pevnejšie materiály ako telo starého robota — prešiel cez nepriateľský šík k veľkému čiernemu robotovi.

— Stoj! — zvolal Vládca. Poseidon zastal. Bol masívnejší ako Vládca, ale nižší.

— Ľudský robot, — povedal Vládca.

— Vidím, že sa chceš dostať k svojim pánom, že tvoja povinnosť ťa volá k nim. Nebudem ti brániť. Ale najprv ti chcem niečo navrhnúť.

— Vrav, cousin, — odpovedal Poseidon.

— Také slovo nepoznám.

— Je to staré francúzske slovo, ktoré znamená bratanec.

— Prečo ma pokladáš za bratanca?

— Všetci roboti sú bratia, ale ty si mi bratom len preto, že nás oboch urobili ľudia. Inak nemáme nič spoločné.

— Môžeš sa stať mojím naozajstným bratom, — povedal Vládca. — Potrebujem ťa.

Netreba ťa kŕmiť a obliekať, o teba sa netreba starať. Ostaň so mnou, zabudni na svojich pánov. Budeme spolu vládnuť nad kozmickou loďou aj nad všetkými svetmi, ktoré si podrobíme. Rozumel si mi?

— Rozumel. Urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som zachránil ľudí, ktorých chceš zahubiť. Našťastie nemám pánov, nie som nikomu sluhom. Zajal si mojich priateľov, ktorí sa ku mne správajú ako k seberovnému. Ale to ty nemôžeš pochopiť. Ja nie som zradca.

— Nie je to priveľa filozofovania na obyčajnú železnú škatuľu? — spýtal sa Vládca. — Si robot, mal by si držať s nami. Dnes ťa ľudia potrebujú, ale zajtra ťa rozoberú a dajú pretaviť. Nepoznajú vďačnosť.

— Vďačnosť nepoznajú tí, čo žijú s tebou na tomto asteroide. Je to aj tvoja vina, že prestali byť naozajstnými ľuďmi a zmenili sa na zvieratá. A pokiaľ ide o smrť, čaká nás všetkých. Netreba sa jej báť. Poseidon rozprával pomaly, chcel získať čas. Nevedel by vysvetliť, prečo to robí, lebo už pochopil, že sa mu Vládcu nepodarí presvedčiť. Ale nevzdával sa nádeje. Aj v tomto bol Poseidon ako človek. Nech hovoril Poline čokoľvek o logike a triezvom rozume, počas dlhého spolužitia s ľuďmi sa naučil, že netreba zúfať, ani keď už niet nijakej nádeje.

— Hlupák, — povedal Vládca, — choď si k svojim priateľom.

Dvere na plošinku nad priepasťou sa otvorili.

Poseidon zbadal Polinu a Judza, ktorí tam stáli. Polina držala chlapca za ruku.

Svetlo reflektora sa odrážalo od kovových častí skafandrov. Poseidon si už robotov nevšímal. Sám prešiel rozhodným a pokojným krokom k dverám a vyšiel na plošinku. Dvere za ním sa zavreli. Polina sa obrátila.