Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

— Ale už teraz… — začal Poseidon, ale starec ho prerušil: — Už o tisíc rokov sa trumbádi zmenia na améby, celkom prídu o rozum. Ani teraz ho veľa nemajú. Je to tupá, hlúpa masa, ktorá vie len jesť, spať a zabávať sa. Práca vraj urobila z opice človeka a nečinnosť musí urobiť z človeka opicu.

— Keby som sem mohla priviesť jedného známeho chlapca, — ozvala sa Alica. — Jeho najväčším želaním je, aby nemusel písať úlohy.

— Hanbím sa za svojich bratov, — smutne povedal Poseidon. — Ako možno tak úplne naopak, ba až zločinne chápať svoju úlohu?

— Najsmutnejšie na tom je, — povedal starec, — že tu niet zločincov a lotrov. Sú to len otupení ľudia, ktorí nevedia, čo robia, a obmedzení roboti, ktorí chcú len jedno: aby sa trumbádom dobre žilo. Kŕmia ich, zohrievajú a žiaľ, i zabávajú. Ľudia za hranicami kozmickej lode pre nich nejestvujú, slúžia im len na pobavenie trumbádov.

— Povedzte, prosím, — povedala Alica, keď ich starec viedol ďalej po vnútorných chodbách asteroidu, — ako sa sem dostali? Prečo ich skôr nenašli?

— Prišli k nám len nedávno, pred niekoľkými mesiacmi. Dostali sa do poľa slnečnej príťažlivosti, nebadane sa skryli v pásme asteroidov a zamiešali sa medzi tisíce podobných útvarov. Neviem, prečo neodleteli ďalej. Možno sa im míňa palivo, možno dúfajú, že tu nájdu nejakú korisť. Možno nás chcú len preskúmať a potom poletia ďalej. Nemôžem nazrieť do železných hláv robotov. No určite sa nechystajú nadviazať spojenie so Zemou.

— No dobre, a kozmické lode vťahujú do pasce kvôli výskumu?

— Nie, pre zábavu trumbádov a pre korisť.

— Iste sa boja, že ich objavia, — povedal Poseidon. — Ak im najväčšmi záleží na bezpečnosti trumbánov, tak sa musia obávať.

— Máte pravdu, — súhlasil starec.

— Ale ide im hlavne o lúpenie a zábavu. Úplne vykradnú havarované kozmické lode, no a posádky… Pochopte, trumbádi zostali vo svojom vývine na úrovni malých detí. Sú suroví, rozmarní, hlúpi. A tak…

Hučanie sirény, ktoré sa nieslo celým asteroidom, bolo čoraz silnejšie.

— Čo je to? — spýtal sa Poseidon. — Odhalili nás?

— Signál na obed, — odpovedal starec. — Posvätný čas pre idiotov.

Zo všetkých chodieb a chodbičiek kozmickej lode sa ozývali drobné rýchle kroky bežiacich trumbádov. Dvaja ľudkovia nečakane vybehli spoza rohu a prehnali sa okolo nich, prázdne misky pritískali na veľké bruchá.

— Tak a už sme dohovorili, — povedal starec. — Musíme sa poponáhľať.

Zábava, o ktorej som hovoril, sa začne hneď po obede. A žene, ktorá priletela s vami, hrozí smrteľné nebezpečenstvo.

— Vy ste videli Polinu? — spýtala sa Alica. — Kde je? Stratila sa nám.

— Vaša spolucestujúca je vo väzení, odkiaľ je len jeden východ — k ľadovej priepasti. Nebola sama? Chcel som jej pomôcť, ale myslím, že nemá veľa šancí.

— Nie je sama. Boh sme štyria, — povedala Alica. — Bol s nami ešte Judzo.

Stratil sa nám len nedávno. Práve keď sa na nás chceli vrhnúť roboti a vy ste nás zachránili.

— Judzo? — starec zbystril pozornosť.

— Povedali ste Judzo? To je váš priateľ?

— Judza sme našli v kozme len nedávno. V pásme asteroidov sa mu stratil otec. A tak Judzo ukradol cvičný čln, na ktorom sa nelieta do kozmu, a vydal sa hľadať otca. Zarážajúca ľahkomyseľnosť, typická pre ľudí, — povedal Poseidon.

— Pochopil som, — starcovi sa zachvel hlas. — To je môj syn!

— Ako ste sa mohli tak zmeniť! — zvolal Poseidon. — Len dnes som si pozorne prezeral vašu fotografiu. To je neuveriteľné!

— Posledné mesiace boli ťažké, — povedal starec. — Ale kde je môj syn? Kde ste ho videli naposledy? Bol zdravý? Zachránili ste ho v kozme?

— Došlo mu palivo, — povedala Alica.

— Nerozumný chlapec, dostal sa im do rúk.

— Možno je naozaj nerozumný, — povedal Poseidon. — Ale nie každý chlapec by riskoval život a vybral sa do kozmu, aby našiel otca.

— Nestihli sme sa za ním vrátiť, — povedala Alica smutne. — Nepodarilo sa nám to.

— Neobviňujem vás, — povedal starec. — Ale musíme sa poponáhľať. Profesor Komura, lebo tak sa volal Judzov otec, sa prvý rozbehol po chodbách a chodbičkách asteroidu. Aj Poseidon so svojou pamäťou by zablúdil v týchto chodbách, ktorými bol asteroid rozrytý ako mravenisko. Chvíľami bežali cez priestranné sály, asi dva razy stretli trumbádov, ktorí sa omeškali na obed, a raz s robotom pestúnom, ale ani na sekundu sa nezastavili.

— Čakajte tu, — povedal zrazu Komura.

Zdvihol úzky vysoký príklop a šikovne sa preplazil otvorom.

— Vrátite sa skoro? — spýtal sa Poseidon.

Profesor neodpovedal.

— Mal som ho spoznať na prvý pohľad, — povedal Poseidon. — Zlyháva mi pozorovacia schopnosť. Do Ďalekej rozviedky by ma už teraz nevzali, veru nie…

— Polina, — ozval sa tichý profesorov hlas. Prichádzal z diaľky. — Ste ešte tu?

A z ešte väčšej diaľky, akoby z druhého konca galaxie priletela odpoveď, Judzov hlas: — Otec! To je otcov hlas! Spoznal som ho. Žije, vravel som, že žije a pomôže nám! Potom všetko zmĺklo.

— Judzo je s Polinou, — povedala Alica. — To je lepšie.

— Tu neviem, čo je lepšie a čo celkom nanič, — vzdychol si Poseidon.

Už o minútu sa z otvoru vynorili profesorove nohy a potom za pomoci Poseidona zoskočil na dlážku.

— Je tam robot, — povedal. — Dáva na nich pozor. Nepodarí sa im odtiaľ ujsť. A my sa nedostaneme do väzenia. Preto máme len jedno východisko — uniesť ich od ľadovej priepasti.

Profesor Komura priviedol svojich priateľov do veľkej, slabo osvetlenej miestnosti s dlhou sklenou stenou. Za stenou bolo tma ako v rohu. Poseidon pristúpil k sklenej stene.

— Tam je priepasť? — spýtal sa. Svetlo zo sály neosvetlilo celú priepasť. Bolo vidno len strmé steny z čierneho kameňa so žilkami ľadu a neďaleko sály bola nad priepasťou neveľká plošinka, na ktorú viedli dvere, vysekané do skaly. Dvere boli zatvorené.

— Teraz niečo uvidíte, — povedal profesor a postavil sa k neveľkému pultu. — Táto priepasť je prirodzená dutina vo vnútri asteroidu. Niekde musí ústiť na povrch. Je taká veľká, že by bolo príliš nákladné vyhrievať ju a napĺňať kyslíkom. Jednoduchšie bolo izolovať ju od obývaných priestorov. A nechať v nej jej obyvateľov — ľadové draky.

Zažiaril reflektor a jasne osvetlil plošinku nad priepasťou. Alica a Poseidon pristúpili až k stene, chceli vidieť ľadové draky, ktoré sa skrývajú v hĺbke.

— Možno, keď asteroid prispôsobovali na let, neboli tam nijaké ľadové draky, — povedal profesor. — Boli tam len ich spóry, ktoré čakali, až príde ich čas.

Potom sa teplota stien v priepasti trocha zvýšila, možno len o niekoľko stupňov, ale to stačilo, aby sa draky začali rozvíjať.

— Ale nijaké živé bytosti predsa nemôžu žiť vo vzduchoprázdne, — povedala Alica.

— Vieme toho ešte veľmi málo o tajomstvách vesmíru, — odpovedal profesor. — Život sa prispôsobuje aj zdanlivo neuveriteľným podmienkam. Sú baktérie, ktoré veselo prekvitajú v kráteroch sopiek, a červy, ktorým sa výborne darí v neuveriteľných hĺbkach oceánov. Je známe, že zárodky, spóry niektorých organizmov prekonali medzihviezdne vzdialenosti. Ľadové draky čerpajú energiu pravdepodobne z organických látok, ktoré sa nachádzajú v horninách asteroidu, a získavajú ju tak, že pohlcujú teplo. Ale najprudšie reagujú na svetlo. Letia za ním ako motýle… aha, pozrite!