Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

Situácia na plošinke sa zmenila. Polina a Judzo padli na kamene, Poseidon stál na kraji a pozeral, ako pazúry a tykadlá drakov klesajú a strácajú sa v priepasti. Príťažlivosť stiahla draky na dno priepasti.

— Ste génius! — Alica sa rozbehla k profesorovi a objala ho. Už-už by sa bola rozplakala, ale dá sa v skafandri plakať? Ako by si utrela slzy?

— A teraz okamžite vypusťte mojich priateľov, — povedal profesor.

— Nemôžem, — odpovedal čierny Vládca. — Musia zahynúť.

— Rozmysli si to, — pokojne odpovedal profesor. — Ešte stále môžeme rozbiť sklo, len 90 znova zmenšíš príťažlivosť. Rozbijeme ho aj vtedy, ak sa tvoji roboti pokúsia rozrezať dvere. Nebojím sa smrti. Som starý človek, ja som si svoje už prežil. Rád umriem pre záchranu svojho syna a svojich priateľov. Ale to ty nemôžeš pochopiť. Moji priatelia majú skafan-dre.

Zostanú nažive. Zahyniem len ja a všetci tvoji trumbádi. Pozri sa na nich. Vidíš ich naposledy.

— To nemôžem dovoliť, — povedal čierny Vládca. — Potom by moja existencia už nemala zmysel.

— Viem, — povedal profesor. — A hanbím sa, že malá Alica prvá prišla na to, ako sa s tebou, ty vrah, porátať. A pritom je to také jednoduché.

Trumbádi ťažko znášali zemskú príťažlivosť. Plazili sa po dlážke a stonali.

— Ponáhľaj sa, — vyzval ho profesor. Vládca neodpovedal. Obrazovka zhasla.

Uľavilo sa im, príťažlivosť sa zmenšila. Urazení trumbádi sa zviechali zo zeme.

Niektorí sa hneď ponáhľali ku sklu, aby sa pozreli, čo je tam nového. Ale čakalo ich sklamanie: dvere na plošinku sa pomaly otvárali, Posei-don pomáhal Poline a chlapcovi odtiaľ odísť. Pri dverách sa obrátil. Hlavou, ktorá sa mohla krútiť okolo svojej osi, spravil obrat, akoby si chcel zapamätať priepasť so všetkými detailmi.

— A teraz, — povedal profesor a Alica si s údivom pomyslela, ako ho mohla pokladať za starca, veď je to sebavedomý muž plný energie, — teraz odprac svojich sluhov a pusť sem mojich priateľov.

Hlas mu odpovedal: — Nie, najprv opusťte sálu. Ohrozujete mojich trumbádov.

— Pre nás sú jedinou zárukou, že zostaneme nažive, — odpovedal profesor. — Preto nemôžem nič sľúbiť, kým neuvidím vedľa seba ostatných zajatcov.

Nastala chvíľa očakávania. Trumbádi pochopili, že predstavenie sa skončilo.

Niektorí ešte postávali pri sklenej stene, hľadeli do tmavej priepasti, lebo si mysleli, že jednoducho zmeškali tú vzrušujúcu chvíľu, keď obete miznú v priepasti, iní sa zhŕkli pri dverách a čakali, kedy ich vypustia. Jeden z nich, ešte celkom mladý, prišiel k Alici a začal ju mykať za rukáv. Bol taký vysoký ako ona, a keby nebol taký bledý, zanedbaný, nemal taký tupý zvierací pohľad, bol by celkom schopný mladý muž. Alica chápala, že to nie je jeho vina, keď sa jeho starí rodičia rozhodli stať otrokmi, preto ho neodháňala a dovolila mu zvedavými prstami ohmatávať svoj skafander.

Niekto zaklopal na dvere. Tri razy. Ozval sa Poseidonov hlas: — Pusťte náš pluk.

Vracia sa z prvej línie a rád by si oddýchol. Alica sa rozbehla k dverám, odtiahla závoru a zajatci vstúpili. Judzo zbadal otca a vrhol sa k nemu.

Profesor objal syna. Znova sa rozsvietila obrazovka. Bol na nej Vládca.

— Splnil som tvoje podmienky, — povedal. — Teraz odíďte a nechajte mojich trumbádov na pokoji.

— Tak som sa o teba bál, otec, — opakoval Judzo, ktorý si nevšímal, čo hovorí Vládca.

— Držal si sa ako ozajstný muž, — povedal profesor Komura. — Čakám! — ozval sa Vládca.

— Ešte chvíľu si počkáš, — odpovedal Komura. — Musíme sa poradiť. Obrátil sa k Poline.

— Ako sa cítite? — spýtal sa jej.

— Dobre, nerobte si o mňa starosti. Keby nie Poseidona, dávno by sme boli zahynuli.

— Plnil som si svoju povinnosť, — odpovedal robot. — Ale prečo nás pustili? Čo ste vymysleli?

— Vymyslela to Alica, — odpovedal profesor. — Celý život jej budem za to vďačný.

Keď som už bol úplne zúfalý, zišlo jej na um, že robotov môže zastaviť len ohrozenie života trumbádov. Predstierali sme, že chceme rozbiť sklo.

— Predstierali? — spýtal sa Vládca, ktorý ich počúval.

— Nie celkom, — povedal profesor.

— Keby to nebolo pomohlo, bol by som sklo rozbil.

— Aj keby si zahynul?

— Áno. Aj keby som zahynul.

— To by som nebola dovolila, — zašepkala Alica Poline. — Navyše sme mali pravdu.

A profesor potom tak šikovne rokoval s robotmi, že sa museli vzdať.

— Nevzdali sme sa, nikdy sa nevzdáme! — zvolal Vládca.

— Čuš! — zahriakol ho Poseidon. — Neskáč ľuďom do reči! Keď bude treba, dostaneš slovo, ty vrah!

— S tebou, ty železná škatuľa, sa vôbec nemienim rozprávať, — zrazu sa rozčúlil Vládca. — Aj tak ťa zabijem. Neodídeš odtiaľto.

— To sa ešte uvidí. Hoci, pravdu povediac, s radosťou by som ťa rozobral na náhradné diely.

— Počúvaj, robot, — povedal profesor Komura. — Zostaneme tu a s nami všetci trumbádi dovtedy, kým tvoji sluhovia neopravia jednu z našich kozmických lodí a nevrátia do nej všetko, čo odtiaľ ukradli. Potom odletíme.

— To nie je možné, — odpovedal Vládca po chvíľke rozmýšľania.

— Veci, ktoré sme vzali z vašich kozmických lodí, sú buď znehodnotené, alebo sme ich použili. Nemôžete odletieť.

— Neklameš? — spýtal sa profesor.

— Ja nemôžem klamať, — odpovedal Vládca, — Nepotrebujem sa uchyľovať k takej ľudskej hlúposti, ako je lož.

Trumbádi sa zhŕkli okolo nich, z času na čas prosebne zapišťali, aby ich pustili von.

Poseidon na nich zrúkol a trumbádi sa rozbehli na všetky strany.

— Dobre, — povedal profesor. — Kým nenájdeme riešenie, budeme musieť ostať tu.

— V nijakom prípade! — skríkol Vládca. — Trumbádi sú hladní, nervózni, mohli by z toho ochorieť. Musia si oddýchnuť.

— Tak vymysli niečo ty, — vyzval ho Komura.

— Ja vás živiť nemôžem, — povedal Vládca. — Mám všetkého len tak akurát. Tých, čo sa k nám dostanú, musím ničiť nie z túžby zabíjať, ale preto, aby trumbádi neprišli o svoju potravu. Alebo odletíte, alebo dobrovoľne zahyniete.

— To je začarovaný kruh, — povedal Poseidon. — Logická chyba. Odletieť sa nedá, preto treba odletieť. Zišlo by sa ti skontrolovať pamäťové bloky, cousin. Je najvyšší čas dať ťa do opravy.

— Zabijem ťa, — zopakoval Vládca.

— Znesiem urážlivé slová od ľudí, ale od robota nikdy!

— Idem von, — vyhlásil Poseidon.

— Počkajte, nebláznite, — nahnevala sa Polina. — Ste ako deti. Kto to kedy počul, aby sa roboti bili.

— To nebude bitka, ale boj na život a na smrť, — povedal Vládca.

— Súhlasím, — odpovedal Poseidon.

— Presne to potrebujem. Rozhodným krokom zamieril k dverám.

— Poseidon, prikazujem ti ostať! — rozkázala mu Polina.

— Zahluším toho podliaka a bude po problémoch, — zvolal Poseidon. Otvoril dvere.

Všetci venovali pozornosť Poseidonovi, preto profesorovu otázku počul najprv len Vládca.

— Gravitačné motory vámfungujú? — spýtal sa.

— Naša kozmická loď má motory v úplnom poriadku, — odpovedal Vládca a obrazovka zhasla. Šiel oproti Poseidonovi.

Húf Trumbádov sa pohol k otvoreným dverám, ale Alica s Judzom ich zavreli.

— Ako mám zapnúť obrazovku, aby sme videli, čo sa tam deje? — spýtala sa. Alica.

— Ináč sa nič nedozvieme. Len čo to povedala, obrazovka znova zažiarila a objavila sa na nej križovatka dvoch chodieb. Z jednej strany k nej prichádzal Poseidon, z druhej Vládca obklopený robotmi.