Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

— Dobre, že si prišiel, Poseidon, — povedala. — Ďakujem ti. Spolu nám bude ľahšie.

— Pravdaže, — súhlasil Poseidon.

— Ešte sa nič neskončilo. Poletíme spolu ešte neraz na Pluto.

— Nevideli ste môjho otca, Poseidon san? — spýtal sa Judzo.

— Tvoj otec je v bezpečí, — odpovedal robot. — Teraz sa na nás pozerá. Vidíš to sklené okno, za ktorým sa tlačia hlavy trumbádov? Je tam aj tvoj otec. Aj Alica.

Dohodli sme sa, že kým my tu budeme bojovať proti drakom, oni sa postarajú o našu záchranu.

Juďzo sa obrátil k sklenej stene a v nádeji, že ho otec uvidí, zdvihol ruku.

Odpovedala mu profesorova zdvihnutá ruka. V tej chvíli zapli ďalšie reflektory.

Komura a Alica vo vyhliadkovej sále videli, ako Poseidon vyšiel na plošinku, ako sa k nim obrátil Judzo a zamával rukou.

— Drž sa, syn môj, — povedal profesor a smutne zdvihol ruku.

— Poseidon im pomôže, — povedala Alica. — Je silný.

— Isteže, je silný, — súhlasil profesor. Alici sa zdalo, že klesá na duchu, nevidí nijaké východisko.

Ale ju ovládol zvláštny pocit. Veľmi dobre vedela, že všetko, čo sa deje, je skutočnosť, že Poline a chlapcovi naozaj hrozí skorá a nevyhnutná záhuba. Ale súčasne sa jej zdalo, že to je sen, z ktorého sa zobudí, keď sa uštipne. Že také strašné tragédie sa stávajú v knihách, vo filmoch, ale nie v skutočnosti. Všetko sa musí dobre skončiť. Niečo sa iste dá vymyslieť, len sa treba usilovať. V sále dunela nepríjemná, prenikavá hudba, od ktorej behali zimomriavky po chrbte.

Trumbádi boli čoraz hlučnejší, ako diváci na štadióne, keď na ihrisko vychádza futbalové mužstvo. Zrazu davom divákov prebehla vlna výkrikov. Potom všetci stíchli. Alica zbadala, ako Polina zachytila Judza a pritisla ho k sebe.

Poseidon sa zakýval.

— Čo je to? — Alica sa chytila profesora, lebo dlážka jej ušla spod nôh ako vo výťahu, ktorý rýchlo padá dole.

— Znížili gravitáciu, — povedal profesor.

Alica uhádla, čo to znamená.

— Aby draky ľahšie vyleteli hore, však?

— Áno.

Vtom sa vo svetle reflektorov vynorilo z tmy tykadlo s kamenným pazúrom na konci. Pomaly sa približovalo k okraju plošiny.

Za ním sa objavil ďalší pazúr. Nachýlil sa a zakvačil o kamenný okraj plošiny.

Poseidon urobil krok dopredu a zrazil ho nohou.

Trumbádi si vzdychli. Alica sa rozbehla ku sklu, ale pod nohy sa jej dostal trumbád, ktorý zapišťal, keď mu stúpila na nohu. Chcel ju uhryznúť, ale jeho zúbky, samozrejme, nemohli prehryznúť skafander.

Alica sa pozrela na zlostného trumbáda. Hlavou jej preblesla myšlienka.

Ale trumbád na Alicu rýchlo zabudol. Výkriky, ktoré sa ozývali zo všetkých strán, naznačovali, že na plošinke sa niečo deje. Alica rýchlo preniesla pohľad ta a zistila, že situácia zajatcov sa zhoršila. Už nie jeden pazúr, ale aspoň päť sa držalo okraja plošinky a Poseidon ich nestíhal odkopávať. Tykadlá sa plazili aj po stene, jedno zavislo nad Polinou, ktorá musela odskočiť nabok.

Trumbádi jačali od nadšenia.

— Najradšej by som vás pobila, vy hlupáci! — zvolala Alica. Profesor v bezhlavom hneve mlátil päsťami po skle.

— Pobila, — zopakovala Alica. Zaujímavé, taká prostá myšlienka a neprišla na ňu skôr. Možno z toho nič nebude, ale ak správne chápe psychiku robotov, a to aj pokazených robotov, tak sa jej to môže podariť. Roboti boli zostrojení na nejakom princípe, a tým sa riadia. Škoda, že tu nie je Poseidon. Iste by jej poradil. Alica sa obrátila. Potrebovala niečo ťažké.

Našťastie v kúte sály za chrbtami trumbádov sa povaľovali nejaké železá, ba aj kovový trám, dlhý aspoň dva metre. Alica sa rozbehla a s námahou ho zdvihla.

Hoci príťažlivosť bola teraz tri razy menšia ako na Zemi, trám bol aj tak ťažký.

— Profesor! — zakričala Alica. — Pomôžte mi.

Profesor na ňu s údivom pozrel. Určite si myslel, že sa zbláznila.

— Čo ti je?

— Pomôžte mi.

— Ale tam… — profesor ukázal na stenu, za ktorou sa odohrával zúfalý boj.

— Rýchlo! — skríkla Alica. — Možno sa to podarí.

Profesor pribehol k nej. Pod vplyvom zmenšenej príťažlivosti mal spomalené pohyby a kráčal veľmi naširoko.

— Chcem to skúsiť, — povedala Alica. — Veď sú to roboti, ktorých úlohou je ochraňovať trumbádov. Ak trumbádom bude hroziť nebezpečenstvo, naľakajú sa.

— Aké nebezpečenstvo? Chceš ich zabiť?

— Nie. Budeme sa tváriť, že chceme rozbiť sklo, a tak zahubiť všetkých trumbádov. Tak poďte, pomôžte mi. Alica hovorila celkom ticho, lebo nechcela, aby ju počul kybernetický mozog, ktorý riadil kozmickú loď.

— Ale čo keď rozbijeme sklo?

— Tak sa aspoň pomstíme za našich. Profesor zaváhal.

— Tak rýchlo! — Alica sama ťahala trám ku sklu. Trumbádi, do ktorých narážala, pišťali, bránili sa, ale mnohí boli takí uchvátení pohľadom na boj, že sa ani neobrátili. Profesor chytil trám a spolu sa pretisli ku sklu.

Koniec trámu doň duto narazil. Zdalo sa, že dunenie sa ozýva po celej kozmickej lodi. Aj trumbádi zmeraveli a prestali jačať. — Tak! — skríkla Alica čo najhlasnejšie. — Do toho, bite! Nech zahynieme, ale oni zahynú s nami. Znova vrazili do skla. Sklo zacven-džalo a Alica sa zľakla, aby ho naozaj nerozbili.

Trumbádi pochopili, čo im hrozí, a začali zúfalo nariekať. Bol to strašne žalostný zvuk, keď niekoľko stoviek bytostí zavýjalo od strachu o svoj nezmyselný život.

— Hurá! — skríkla Alica. — Do útoku!

O niekoľko krokov ustúpili, aby sa mohli lepšie rozbehnúť.

Alica sa stihla pozrieť na sklo. Tam bola situácia kritická. Poseidon sa podobal na známe antické súsošie Laokoónta bojujúceho s hadmi. Polina s Judzom sa schúlili do maličkého výklenku v stene a Polina sa usilovala odrážať pazúry, ktoré sa už kĺzali po jej skafandri. Ak kybernetický mozog okamžite nepochopí, čo sa deje, bude neskoro. Vtom sa nad nimi ozval hlas: — Prestaňte! Svojím konaním ohrozujete trumbádov. Okamžite prestaňte!

— Akurát! — vykríkla Alica radostne. Najradšej by sa bola roztancovala, tak sa jej uľavilo, že jej výmysel nebol márny. — Akurát! Neprestaneme, kým nezničíme toto hniezdo! Niekto začal búchať na dvere.

— Do toho, ešte raz! — zvolal profesor, ktorého vývin situácie tiež povzbudil.

Opäť vrazili do skla tak, že sa rozochvelo, a trumbádi od hrôzy zabudli na divadlo a rozpŕchli sa po kútoch.

— Ak neprestanete ohrozovať mojich poddaných, zničím vás, — pokračoval hlas.

— Skúste, — odpovedala Alica, — len to skúste.

Nad dverami sa rozsvietila obrazovka. Zjavil sa na nej Vládca. Jeho čierna tvár bez očí nevyjadrovala nič, ale hovoril rýchlejšie ako zvyčajne. A ak možno v súvislosti s robotom použiť slovo vystrašený, tak Alica prvý raz v živote videla vystrašeného robota.

— Čo chcete? — spýtal sa čierny Vládca.

— Po prvé okamžite trojnásobne zväčšiť gravitáciu, — povedal profesor. — Okamžite!

— Prečo? — nepochopila hneď Alica.

— Do toho, — povedal profesor Alici.

— Pokračujme!

Alica poslúchla, pevne chytila trám, ale udrieť nestihli.

Nohy jej oťaželi, trám vypadol z rúk, zrazu bol neuveriteľne ťažký.

— Čo ste to spravili! — zakričala profesorovi.

— Všetko je v poriadku, — odpovedal jej, ani sa nepokúšal zdvihnúť trám.

— Pozri!

Alica pozrela za sklo a hneď všetko pochopila.