Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

— Veď ho zabijú! — skríkla Alica.

— Myslím, že nie je také ľahké zabiť starého robota prieskumníka, — povedala Polina. — Ešte im ukáže.

— Má pravdu, — ozval sa Judzo.

— Správa sa ako muž. Ak Poseidon zahynie, pôjdem ta ja.

Videli čierneho Vládcu, ktorý sa obrátil a naznačil Poseidonovi, aby ho nasledoval. Vstúpili do veľkej nízkej sály, ktorá vyzerala ako sklad náhradných motorov. Strop podopierali kovové stĺpy. Pod krytmi boli ďalšie prístroje.

Vládca zastal.

Jeden z robotov mu podal trubicu, ktorá sa na konci rozširovala. Takú istú trubicu dali aj Poseidonovi. Bola to zbraň. Ale zvuky nedoliehali do sály, v ktorej boli ľudia a trumbádi, preto sa nedozvedeli, ako sa táto zbraň používa.

Vtom však Vládca zdvihol ruku a z rozšírenej časti vyletela svetlozelená ohnivá čiara. — Druh laserového blastera, — povedal profesor Komura. Trumbádi ožili.

Pochopili, že zábava predsa len bude. Poseidon prikývol.

Roboti sa rozišli na opačné konce sály a rozostavili sa za stĺpmi. Zelené lúče preťali polotmu. Roboti pobiehali pomedzi stĺpy prekvapujúco šikovne a rýchlo, schovávali sa za agregátmi a prístrojmi, lúče sa križovali ako dlhé kordy. Potom sa im na zlomok sekundy obidvaja roboti stratili z očí. Najprv sa objavil Poseidon. Opatrne vykukoval spoza stĺpa, hľadal nepriateľa. V tej chvíli vyšiel Vládca spoza agregáta za ním a namieril.

— Poseidon, zozadu! — skríkla Alica. Poseidon, pravdaže, nemohol počuť jej výkrik, tým skôr, že zanikol v nadšenom jačaní trumbádov, ale inštinkt starého prieskumníka ho prinútil okamžite sa obrátiť okolo svojej osi a bez mierenia vystreliť lúč do hrude čierneho Vládcu.

Ten okamžite vzbĺkol, okolo čierneho plášťa mu zažiarila zelená aureola. Potom sa zakúdolil dym. A čierny Vládca sa zrútil na zem. Poseidon sa k nemu priblížil s blasterom v ruke.

Vtedy Vládca zdvihol hlavu a niečo povedal. Odhodil svoj blaster.

Vstal.

Pristúpil k obrazovke. Teraz sa z nej pozerá rovno na Alicu. Len oči mu chýbajú.

Ozvalo sa šťuknutie, potom sa zapojil zvuk.

— Prehral som, — povedal čierny Vládca. — Musím sa podrobiť. Vydaj príkazy.

— Okamžite pôjdeme do riadiaceho centra kozmickej lode a spustíme gravitačné motory, — povedal Komura. — Meníme kurz na Mars.

— To nemôžeme, — odporoval Vládca. — Narobili sme luďom toľko nepríjemností, že sa nám budú chcieť pomstiť. Pozabíjajú mi trumbádov.

— Nepríjemnosti, to je priveľmi slabé slovo, — poznamenal Poseidon.

— Spamätajte sa, — povedala Polina.

— Nemôžeme sa pomstiť chorým.

A vy aj trumbádi ste chorí. Vás treba liečiť, a nie trestať.

— Všetci sme zdraví. Radšej poletíme ďalej a budeme si hľadať neobývanú planétu.

Alebo budeme večne blúdiť vesmírom.

— Strávil som tu veľa času, — povedal profesor Komura, — a viem, v akom kritickom stave je vaša kozmická loď aj samotní trumbádi. Systémy pomaly vypovedúvajú službu, trumbádi degenerujú a vymierajú. O niekoľko desaťročí vyhyniete.

Nasledovalo ticho. Napokon čierny Vládca, ktorý sa poradil s kybernetickým mozgom a zvážil všetky argumenty, povedal: — Nemám iné východisko. Súhlasím, ale pod jednou podmienkou.

— Pod akou? — spýtal sa Komura.

— Že všetci trumbádi ostanú nažive.

— Dávame vám slovo, — povedala Polina.

— Aj ja vám dávam slovo, cousin, — povedal Poseidon. — Roboti nevedia klamať.

O dva dni dispečing na Marse zachytil obraz asteroidu, ktorý sa obrovskou rýchlosťou približoval k planéte.

— Ja sa zbláznim! — vzdychol si službukonajúci dispečer a zavolal svojho kolegu, ktorý práve pil kávu.

— Senzácia! Blúdiaci asteroid. Jeho kolega zabudol na kávu a vrhol sa k obrazovkám.

— Okamžite vyslať hliadkový krížnik! — prikázal. — Ak táto senzácia narazí do Marsu, bude to strašná katastrofa.

Na Marse vyhlásili poplach. Počítače vyratúvali kurz asteroidu a predpokladaný bod zrážky s planétou, okamžite sa začala evakuácia materských škôlok a laboratórií do polárnych oblastí. Z kozmodrómu vyštartovali hliadkové krížniky, aby preskúmali asteroid zblízka a zistili, či sa nedá zmeniť jeho kurz. Ale už o hodinu začal asteroid znižovať rýchlosť a meniť kurz, akoby sa chystal prejsť na obežnú dráhu Marsu.

A v čase, keď sa krížniky priblížili k blúdiacemu asteroidu, nebezpečenstvo už nehrozilo. Obraz, ktorý sa naskytol tým, čo prileteli z Marsu a vystúpili na asteroid, bol ohromujúci. Uvideli Poseidona, ktorý zariaďoval dielňu na opravu a prestavbu robotov, profesora Komuru, ktorý sa odvážne spustil do ľadovej priepasti, aby tam preskúmal draky, Polinu, ktorá s pomocou zachmúreného čierneho Vládcu riadila kozmickú loď, a nakoniec Alicu, ktorá umývala a česala trumbádov, učila ich ustielať si postele a umývať riad. Na druhý deň previezli trumbádov na' Mars, aby sa pomaly začlenili medzi rozumné bytosti, a strašný asteroid ostal opustený na obežnej dráhe. Teraz tam pracujú vedci, ktorých čaká ešte dosť práce, kým odhalia všetky tajomstvá obrovskej kozmickej lode.

Kornelij Ivanovič Udalov sa chystal stráviť dovolenku s rodinou u ženiných príbuzných na Done. Až do poslednej chvíle im všetko vychádzalo.

Ale dva dni pred odchodom, keď už bolo všetko zariadené, dostal syn Maxim mumps.

Úplne rozladený Udalov vyšiel v ten večer z domu, aby sa trochu rozptýlil.

Vybral sa na breh rieky Gus. Okolo neho chodili veselí a po dovolenkách opálení ľudia a svojím spokojným výzorom Kornelij a Ivanoviča priam dráždili.

V skrytom zákutí mestského parku si Udalov sadol na lavičku. Za ním ševelilo lístie, blížila sa búrka. V diaľke sentimentálne vyhrávala dychovka.

Nižší, mladistvo vyzerajúci brunet podišiel k lavičke a požiadal o dovolenie prisadnúť si. Udalov nemal námietky. Brunet hľadel na rieku a bol taký smutný, že sa okolo neho priam šírili vlny smútku, ryby prestali šantiť v teplej vode, vážky sa schovali do trávy a vtáky zmĺkli uprostred svojich večerných piesní.

Udalov ledva zdržiaval slzy, lebo cudzia bolesť splynula s jeho vlastným smútkom. Ale ešte silnejší bol súcit s neznámym a túžba pomôcť mu.

— Ako tak na vás pozerám, — povedal Udalov, — zdá sa mi, že máte trápenie.

— Veru mám, — vzdychol si neznámy.

Bol oblečený neprimerane ročnému obdobiu, mal balónový plášť a zimné čižmy.

Aj neznámy si prezeral Udalova. Videl stredne vysokého muža so sklonom k tučnote. Presne uprostred okrúhlej tváre mal vyhrnutý nos a okrúhlu lysinu ovenčenú vlasmi ako slama. Jeho výzor vzbudzoval dôveru a nabádal k úprimnému rozhovoru.

— Ale aj vy máte starosti, — povedal smutný neznámy, keď si pozorne prezrel Udalova.

— Niečo by sa našlo, — odpovedal Udalov. A zrazu sa mimovoľne usmial. Pochopil, že jeho starosti sú maličkosť, závan vánku v porovnaní s hlbokým žiaľom neznámeho.

Zmĺkli. Slnko medzitým zapadlo. Bzučali komáre. Orchester hral populárny tanec terrikon, ktorým vedenie mestského parku čelilo vplyvom západných rytmov.

Nakoniec Udalov prerušil ticho, ktoré trvalo už pridlho.

— Západy slnka sú u nás krásne, — povedal.

— Všade sú západy slnka svojím spôsobom krásne, — odpovedal neznámy.