Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

Usmiala sa, keď si spomenula, ako komicky vyzeral robot s tubou na hlave. Aká škoda, že to nevidela Alica.

— Všetko v poriadku, — zopakovala. — Počujete ma? Nijaká odpoveď.

Polina sa teda pobrala do kúta, pričom pozorne sledovala dvere, a rozhrnula kopu handier. Na dlážke pod nimi našla neveľký pilník. Neviditeľný pomocník neklamal.

Tesne nad dlážkou bola stena trochu prepílená. Ale vypíliť celý otvor bola dlhá a ťažká práca. No nedalo sa nič robiť. Polina si čupla a pokračovala v tom, čo pred ňou urobili neznámi väzni tejto cely.

Keď sa Poseidon a jeho priatelia zbavili prenasledovateľov, dostali sa k vchodu do dlhej nízkej sály, v ktorej stáli v radoch nízke a úzke prične, prikryté vydratými matracmi. Ležalo a sedelo na nich množstvo bytostí celkom iných ako roboti. Praví obyvatelia asteroidu, presnejšie jeho páni.

Ale vyzerali zvláštne, zanedbane, až úboho. Väčšinou boli oblečení v sivých kutniach, akoby urobených z vriec, s otvormi na tenké ruky. To bolo ich jediné oblečenie. Z vriec trčali chudé špinavé nožičky. Bytosti boli sotva vyššie ako Alica, hoci aj pri slabom svetle v tejto obrovskej spálni bolo vidno, že medzi nimi sú nielen dospelí, ale aj starí ľudia. Alica ich v duchu nazvala ľudkovia. Vlasy mali dlhé, strapaté, oči mútne, pohyby malátne, akoby ospanlivé. V chodbičke medzi pričňami stál čierny robot v žltej zástere a s červenou čiapkou na hlave. Vyzeral ako kríženec pestúnky a šaša.

— Tak tu sú, — povedal Poseidon s úľavou.

— Skutoční ľudia, — súhlasila Alica.

— Poďme k nim, — povedal Judzo.

— Musíme sa s nimi dohodnúť, vysvetliť im…

— Počkaj, — povedala Alica. — Akosi sa mi nepozdávajú.

— Prečo?

— Naozaj si myslíš, že sú skutočnými vládcami tohto asteroidu? — spýtala sa Alica. — Že môžu riadiť kozmickú loď a dávať príkazy robotom?

— Výzor môže klamať, — podotkol Poseidon. — Ani pri pohľade na mňa by si nikto nepomyslel, že som diaľkovo vyštudoval štyri univerzity.

— No aj tak si dajme pozor, — povedala Alica. — Možno natrafíme na niekoho z nich osamote a porozprávame sa s ním.

Ostatní súhlasili s Alicou a šli ďalej, hoci by boli radi ľudkov chvíľu pozorovali. A naozaj, o pár krokov ďalej narazili na človiečika, ktorý zamyslene stál uprostred chodby.

Bol to starček s riedkou tenučkou hriadkou, ktorá mu siahala po pás, a s tvárou zošúverenou, akoby ju niekto pomaľoval tenkou čiernou ceruzkou.

Keď človiečik zbadal Poseidona, nenaľakal sa, neušiel, ale zamyslene si strčil špinavý palec do úst a začal ho cmúľať.

— Ticho, — zašepkala Alica starčekovi. — Neboj sa, neublížime ti. Poseidonko, zalistuj vo svojej hlave a zisti, v akom jazyku by sme sa s ním mohli porozprávať.

Pri Aliciných slovách človiečik sklonil hlavu, potom si vytiahol z úst palec a namieril ho na hviezdičku, ktorá žiarila Alici na hrudi. Prstami ju pevne zovrel a usiloval sa ju odkrútiť, ale nedarilo sa mu to, lebo hviezdička bola prišitá ku skafandru.

— To sa nedá, — povedala mu Alica. Človiečik sa až zmŕštil od námahy, ale nemal v úmysle sa vzdať. Poseidon povedal: — Nech sa hrá, ja mu zatiaľ budem dávať otázky vo všetkých jazykoch galaxie.

Ale Poseidon sa nestihol nič spýtať, lebo starček, sklamaný, že sa mu nedarí odtrhnúť hviezdičku, sa zrazu urazene rozplakal ako malé dieťa. Jeho nárek bol taký prenikavý, že sa šíril cez steny. Všetci stŕpli.

Prvý sa spamätal Poseidon. Schmatol človiečika pod pazuchu a rozbehol sa po chodbe.

Chodby sa zužovali, teplomer na Alicinom zápästí ukazoval, že teplota stúpa.

Zrazu sa Judzo zastavil a rozbehol sa späť.

— Kam ideš? — spýtala sa Alica.

— Neboj sa, hneď sa vrátim. Zdá sa mi, že som čosi zbadal.

Judzo prebehol niekoľko krokov a sklonil sa. Na dlážke ležala plochá červená ceruza. Presne takú mal jeho otec. Na jej konci bol vyrytý malý zlatý kvietok višne.

— Otcova ceruza! — zvolal Judzo.

— Vravel som, že je tu!

Judzo zdvihol ceruzu a rozbehol sa k Alici.

Všetko sa to odohralo v jedinej minúte. Ale aj za minútu sa môže stať všeličo.

Nikto z nich totiž nevedel, kam napochytre bežať, nevyznali sa v rozmiestnení chodieb a miestností v asteroide.

Po pár krokoch sa Judzo ocitol na rázcestí. Hlavná chodba sa rozvetvovala na tri úplne rovnaké chodby ako roztiahnuté prsty na ruke. Chlapec sa započúval. Zdalo sa mu, že pišťanie uneseného človiečika prichádza z pravej chodby a s ceruzou v ruke sa ta rozbehol. V tej chvíli pišťanie stíchlo.

Stalo sa to preto, lebo Alica zavolala na Poseidona: — Pusť ho, lebo nás prezradí.

— Čože? — začudoval sa robot a pozrel na bytosť, ktorá sa mu metala pod ľavou pazuchou. — Asi už mám sklerózu. Celkom som na toho krikľúňa zabudol.

Poseidon ho pustil na dlážku a človiečik sa s rozhorčeným nadávaním rozbehol späť. Vtedy sa Poseidon spýtal: — Nie sme všetci, kde je Judzo?

— Zaostal, — povedala Alica. — Niečo našiel. Hneď nás dobehne.

— Prečo si mi to nepovedala?

— Myslela som, že ho počuješ.

— Iste tento, — Poseidon ukázal na utekajúceho človiečika, — tak vrieskal, že som nič nepočul. Je to moja vina. Keď som sa už dal na to, že behám s deťmi v podzemí, bolo mojou povinnosťou stále sa obzerať a preratúvať ich.

Alica nemala rada, keď ju nazývali dieťaťom, ale tentoraz si uvedomovala, že nemala nechať Judza samého. Preto sa prvá rozbehla späť. O niekoľko sekúnd boli na rázcestí, kde sa tesne predtým zastavil Judzo. Ale oni vybehli zo strednej chodby a Judzo bežal po pravej. A v tej chvíli, keď Alica a Poseidon váhavo zastali, lebo nevedeli, čo robiť, Judzo už bol v zajatí. Na chodbe sa zrazil s tromi robotmi, ktorí ho schmatli a tak rýchlo ťahali, až ho skoro niesli. Judzovi vyrazilo dych. Poseidon zakričal: — Judzo! Judzo Komura!

Zo všetkých strán mu odpovedal dupot. Dupot železných nôh.

Neostávalo im iné, len vbehnúť do ľavej chodby.

Prenasledovatelia sa blížili. Poseidon zakričal: — Bež, Alica, ja ich zadržím!

— Nikam nebudem bežať, — odpovedala Alica. — Čo by som si sama počala?

Našťastie v tej chvíli zbadala naboku úzky otvor a za ním schody dole. — Poseidon, sem! — zvolala. Skočila do štrbiny, Poseidon sa s námahou pretisol za ňou. Zbehli dole točitými schodmi, stupne boli hrdzavé, akoby po nich už dávno nikto nechodieval.

Zdola sa ozývalo tlmené bzučanie. Schody ich priviedli do novej chodby, ktorá mala dlážku zo štvorcových železných dlaždíc. Kroky sa na nich duto ozývali, lebo pod dlaždicami bola prázdnota.

Asi po dvadsiatich metroch sa zrazu pred nimi zjavila stena. Za nimi duneli kroky robotov, ktorí bežali dole schodmi. Keď Poseidon pochopil, že už nemajú kam ustúpiť, obrátil sa, pripravený na boj. Vtom sa im jedna dlaždica pri nohách odsunula a zdola sa ozval hlas: — Rýchlo dolu! Železné schodíky pod dlaždicou viedli do tmavého priestranstva. Alica zostúpila prvá, pričom sa zachytávala priečnych hrád. Za ňou zišiel po schodíkoch Poseidon, ktorý vyzeral ťažký a nemotorný, ale v skutočnosti bol obratnejší ako hociktorý človek. Kedysi sa celkom vážne chystal na mimo súťažné vystúpenie v desaťboji na olympiáde.

Tvrdil, že šampiónom by sa síce nestal, ale hanbu by si neurobil. Navyše Poseidon stihol zasunúť za sebou dlaždicu, ako mu hlas prikázal. Všetci znehybneli.

A práve včas. Zhora sa ozývali kroky. Prehrmeli po dlaždiciach rovno nad ich hlavami. Potom stíchli. Znamenalo tq, že prenasledovatelia zastali pri slepej stene. Ozvali sa duté údery — roboti kontrolovali, či v stene nie je otvor.