Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

Po krátkej prestávke opäť začuli kroky. Vzďaľovali sa opačným smerom. A boli čoraz pomalšie a tichšie. Akoby sa roboti cítili porazení a rozčarovaní. A už dupocú po schodíkoch točitého schodišťa. Odrazu nastalo ticho.

— Zdá sa, že to dobre dopadlo, — zašepkal Poseidon.

— Teší ma, že som vám mohol pomôcť, — odpovedal tichý hlas. Ozval sa šramot, niečo šťuklo a vzbĺkol malý žltý plamienok. Uprostred miestnosti, do ktorej sa dostali, stála debna a na nej miska plná nejakej tekutiny. A v nej knôt. Bola to jednoduchá petrolejová lampička, ktorá sa rozhorela slabým mihotavým svetlom.

Ohník osvetlil starcovu vyziabnutú, strhanú, unavenú tvár. Padali mu do nej dlhé prešedivené vlasy. Starec bol otrhaný, tvár mal sčernetú, len jasné, živé čierne oči mu horeli.

Polina zúfalo pílila stenu. Úzka škára sa zväčšovala veľmi pomaly, bolo jasné, že nielen za dve hodiny, ale ani za štyri dni nevypili otvor. Ale nevzdávala sa.

Ruky jej stŕpli, niekoľko ráz musela prerušiť zúfalú prácu, aby si oddýchla.

Ruky mala samý železný prach, na pravej dlani sa jej spravil krvavý mozoľ.

Bzz-bzz, bzučal pilník a od tohto monotónneho zvuku jej hučalo v ušiach. Polina bola taká pohrúžená do práce a tak sa usilovala píliť ďalej, hoci ruky ju už prestávali poslúchať, že nepočula, ako sa dvere cely opäť otvorili.

— Človek, — ozval sa prenikavý, kovový hlas. — Preruš svoju prácu. Zbytočne ničíš moju kozmickú loď, lebo odo mňa sa ti nikdy nepodarí ujsť.

Polina vyskočila, zvrtla sa a usilovala sa schovať pilník za chrbát. V cele stála nová bytosť. Polina si pomyslela, že je to iste tiež robot. Len vyšší a hroznejší ako ostatní.

Bol celý v čiernom, ale cez plecia mal prehodený dlhý široký plášť a na hlave lesklú antracitovú prilbu s vysokým hrebeňom. Tvár mal ako ostatní roboti — čiernu a prázdnu, bez očí a úst. Ktovie, odkiaľ vychádza jeho hlas.

— So záujmom vás pozorujem, — povedal veľký robot. — Ste veľmi zvláštne bytosti, ó čosi sa usilujete, pachtite sa za niečím, čo nikto nepotrebuje.

— Kto ste? — spýtala sa Polina.

— Som Vládca, — odpovedal čierny robot. — Som tu hlavný. Vládnem nad týmto svetom a tento svet sa predo mnou trasie.

— Ak je to tak, musíte ma prepustiť..

— Prečo?

— Lebo nepatrím k vášmu svetu, — povedala Polina. — Nechcela som k vám ísť. Leteli sme svojou trasou…

— Leteli ste príliš blízko mňa, — povedal Vládca. — A ja som vás prinútil, aby ste sa mi podrobili.

— Prečo?

— Aby som získal váš majetok, pobavil a potešil svojich poddaných. Aby som si vás obzrel zblízka, lebo som zvedavý.

— Aj vy ste robot? — spýtala sa Polina, podišla bližšie a prizrela sa mu.

— Viem, že to hlúpe slovo vymysleli na Zemi. Mnoho ráz som ho počul od tých, ktorí tu boli pred tebou a ktorých už niet. Ba povedali mi aj to, že pred mnohými rokmi ho vymyslel pozemský tvorca príbehov Karel Čapek. Robot je železný stroj, otrok ľudí, ktorý plní ich príkazy. To znamená, že ja nie som robot.

— Ste živá bytosť?

— Živá, pretože myslím.

— Ale vyrobená inými živými bytosťami?

— Kedysi niekto urobil toho, kto urobil mňa.

— Rozumiem, — povedala Polina, — robot druhej generácie. A načo vás vyrobili?

— Aby som sa staral, ochraňoval a viedol vpred.

— To znamená, že máte povinnosť?

— Povinnosť?

— Nazvime to úlohou.

— Mám povinnosť čiže úlohu, — súhlasil čierny Vládca. — Mojou povinnosťou je riadiť tento svet a usilovať sa, aby trumbádi boli šťastní.

— Trumbádi sú vašimi pánmi? Naozajstnými pánmi?

— Trumbádi sú bytosti podobné tebe. Sú teplí, v žilách im prúdi krv, sú hlúpi, nestáli, slabí. Ja sa starám o to, aby boh šťastní.

— Tak, že sa im podriaďuješ a slúžiš im?

— Nikomu sa nepodriaďujem a nikomu neslúžim, — odpovedal čierny robot. — Ale bez mojej starostlivosti by trumbádi zahynuli.

— Tak sem zavolajte trumbádov, — povedala Polina. — Budem sa rozprávať s nimi, a nie so strojom.

— Si hlúpa bytosť, — odpovedal čierny robot. — Myslel som, že si hodna toho, aby si zostala nažive a pomáhala mi v mojom veľkom diele. Ale ty ničomu nerozumieš.

— Nie, — povedala Polina, — pochopila som. Si jednoducho pokazený robot.

Postihnutý mániou velikášstva. — Nepoznám hnev a urážku, — odpovedal čierny Vládca. — Nazývaj ma, ako chceš. Som vládca tohto sveta a moja moc nemá hraníc.

— Zaujímavé, robot so zhrdzaveným programom. — Polina sa musela usmiať. Strach, ktorý ju ovládol, keď sa zjavila táto bytosť, dávno pominul. Hrozné je to, čomu človek nerozumie.

Vládca zvýšil hlas, akoby si uvedomil, že pre túto ženu nie je pánom, len strojom, a zahrmel na celú miestnosť: — Keď ťa budú trhať pazúry ľadového draka, spomenieš si na svoje nepremyslené slová a trpko oľutuješ. Ne— môžem odpúšťať urážky, hoci sa ma nedotýkajú, lebo moja autorita musí byť neotrasiteľná. Som boh. Som Vládca! Všetci sa musia predo mnou triasť!

— Sláva Vládcovi! — jednohlasne zvolali ostatní roboti. — Sláva jeho múdrosti!

Ale táto scéna bola prerušená v najlepšom. Z chodby sa ozval hluk. Dvaja roboti vtiahli zúfalo sa brániaceho Judza.

Vládca sa prudko obrátil, chvíľu uprene hľadel na chlapca čiernou bezokou tvárou a potom povedal: — Ešte jeden? Kde ste ho našli?

— Bol sám. Našli sme ho na chodbe.

— Výborne. Bude ešte veselšie. Roboti pustili chlapca, ktorý sa neudržal na nohách. Polina ho zachytila. Judzo ju spoznal a rýchlo sa rozhovoril, zabudol, že okolo nich stoja roboti.

— Polina, je tu môj otec! Žije. Našiel som jeho ceruzu. Pozrite, to je ona.

— Aký otec? — zaznel Vládcov hlas.

— To sa ti len zdalo, Judzo. Je to iná ceruza, — rýchlo povedala Polina. Ale Judzo ju nepochopil.

— Spoznal som otcovu ceruzu…

— Na kozmickej lodi sú ešte ďalší! — zahrmel Vládca. — Okamžite ich nájsť!

Prekutať celú kozmickú loď! Ak ich nenájdete, všetkých vás rozoberiem.

— Dovoľ, veľký Vládca, — povedal jeden z robotov a urobil krok dopredu. — Myslím, že sa netreba ponáhľať. Tieto bytosti sa vyznačujú veľkou oddanosťou jeden druhému. Má zmysel hľadať to, čo je ťažké nájsť? Dnes ich odvedieme k ľadovému drakovi. Nebudeme s tým robiť tajnosti. A jeho otec k nám pribehne sám.

Počkáme si naňho.

— To je rozumná myšlienka, hodna môjho sluhu, — povedal Vládca.

Zamieril k dverám, ale zastavil sa pri nich a obrátil sa k Poline: — Chystajte sa na strašnú smrť, vy chumáče protoplazmy.

Dvere sa zavreli, ale Polina s Judzom nezostali sami. Nechali im v cele robota, ktorý stál pri stene, kde sa Polina pokúšala vypíliť otvor. Polina odviedla chlapca k hŕbe handier, sadla si a jeho posadila vedia seba. Chlapec neplakal, ale bol bledý a zronený.

— Urobil som hlúposť, — povedal.

— Mal som mlčať, ale tak som sa potešil…

— Áno, radšej si mal mlčať, — súhlasila Polina. — Ale teraz je už neskoro trápiť sa preto. Kde sú ostatní? Chlapec sa naklonil k Pohne a začal jej šepkať do ucha.

Robot sa o krok priblížil, ale nič nepočul, a pretože nemal príkaz, čo robiť v takom prípade, chvíľu postál, potom sa vrátil k otvoru.

Kedysi to bol pravdepodobne sklad. Zostali tu po ňom pootvárané kontejnery, polámané debny, hŕby plastových vriec. Debna, ktorá slúžila ako stôl, stála na vyčistenom mieste a vedia horiaceho kahanca zbadali misku s kašou a krčiažtek s vodou. — Máte šťastie, že ste bežali týmto smerom. Ináč by som vám nemohol pomôcť, — povedal starec.