Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

— Poranila? — poručík pozrel na Semionova, ale okrem škrabanca na líci zalepeného náplasťou iné zranenia nevidel.

— Chcete povedať, že je bláznivá, alebo čo? — nahlas sa spýtal Fima Korolev. — Chodíme spolu do triedy, ale nikdy som nevidel, žeby sa kamarátila s krokodílom.

— Hovorili sme o tigrovi, — povedal poručík a zrejme si pomyslel, že v tom nie je veľký rozdiel. Kto sa kamaráti s tigrom, skamaráti sa aj s krokodílom. Poručík sa zrazu usmial — koniec koncov pred sebou mal krehké desať až dvanásťročné dievčatko, ktoré nemohol podozrievať, že by ukrývalo tigre.

— Výborne, — uzavrel poručík. — Ďakujem vám za pomoc. Semionichin, vezmi Akbara, ideme. A ty, — ukázal na Rózku, — ak sa nebojíš, mohol by si ísť s nami a ukázať nám presne miesto, kde si to zviera videl.

— Aj ja som ho videl, — rýchlo sa ponúkol Semionov.

— Stačí nám jeden, — povedal poručík. — Čím menej ľudí sa bude motať po lese, tým lepšie.

— Správne, — povedal riaditeľ, — pôjdem s vami ja. Nemám právo pustiť ta pioniera z tábora. Poručík prikývol.

Chápal riaditeľa. Aby ho upokojil, tľapol dlaňou po puzdre revolvera.

— Súhlasím, — povedal tichý Rózka, — aby miesto mňa šiel Semionov. Pozná to tam lepšie. Ja som nemal okuliare.

— Ďakujem ti, si ozajstný kamarát, — povedal odvážny, ale hlúpy Semionov, ktorý si myslel, že Rózka sa vzdal cesty kvôli nemu.

Rózka skromne sklonil hlavu. Fima, ktorý všetko pochopil, vyprskol smiechom.

Rózka to začul a zlostne sa pozrel na Fimu a na Julku. Vtom si na niečo spomenul. S pohľadom upretým na Julkine nohy povedal ticho, ale tak, aby ho poručík počul: — Radím vám, aby ste sa pozreli aj na ostrov, je tam stará stodola.

— Prečo? — spýtal sa poručík.

— Je tam… — Rózka sa na sekundu zamyslel a pokračoval nevinne: — V okolí ostrova je zvláštne čierne bahno. A v stopách tigra, ktoré som videl, bolo také isté bahno.

Julka pochopila, že pozorný Rózka nadarmo nepozeral na jej nohy, keď sa vrátila od rieky. Rozbúchalo sa jej srdce.

— Pozrieme sa ta, — povedal poručík. — Poďme, čoskoro bude tma. Rózka ich odprevadil k bráne tábora a rýchlo zmizol, nechcel sa stretnúť s Julkou. Svoje už vykonal.

— Čo teraz? — spýtal sa Fima, ktorý pochopil, že situácia sa skomplikovala.

— Treba ich varovať, — povedala Julka. — Ostaň tu, ja ta zabehnem. Zadrž Stepanyča. Vidíš, ako striehne, aby nikto neušiel.

Julka sa rozbehla ku kuchyni. A odtiaľ k diere v plote. Ale na nešťastie podcenila Rózku. Už-už by bola zmizla v kríkoch, keď za sebou začula hlas vedúcej Leny.

— Gribkovová! Julka!Stoj! Julka sa obrátila. Lena bežala k nej a za jej chrbtom sa usmieval Rózka. Tak predsa sa dovtípil, vyšpehoval ju. Keby chcela utiecť, telocvikár by ju dobehol. To je isté. Už počul hlasy a beží k nim. Za ním zmätený Fima. A ďalšie deti.

— Zabudla som si v lese tenisky, hneď pri plote, — povedala Julka. — Chcela som si ísť po ne.

— Vieš predsa, že sú tam tigre! — zvolala Lena.

— Je to možné, aby ste vy, dospelá, naozaj verili tomu, že tu žijú tigre? — spýtala sa Julka a hľadela Lene do očí.

— Nejde o to… — zarazila sa Lena.

— Gribkovová chcela varovať tigra, — povedal Rózka. — Sú dohovorení.

— Rozov, čo sú to za hlúposti… — Lena sa zmiatla, ale silno držala Julku za ruku a vliekla ju späť do chatky. Stepanyč pozoroval túto scénu a neodišiel, kým vedúca s neposlušnou pionierkou nezmizla z nebezpečnej zóny.

Všetci venovali pozornosť Julke, a tak sa Fimovi naskytla príležitosť na hrdinský čin. Využil chvíľu, keď všetci zašli za roh kuchyne, prikrčil sa a rozbehol k plotu. Preletel pomedzi kríky a prešmykol sa do lesa. Ani Rózka si nevšimol, kedy sa tučniak prehnal pomedzi liesky. Najväčšmi zo všetkého sa Fima bál, že ho vyňuchá stopovací pes a bude ho pokladať za tigra. To sa, našťastie, nestalo. A keď sa o hodinu šťastne vrátil do tábora, za pódiom našiel zachmúrenú Julku so slzami v očiach.

— Kde si bol? — spýtala sa ho. — Je po všetkom. A ty si sa v takej chvíli kamsi zašil. Iste si maškrtil v kuchyni. Inokedy by sa bol Fima smrteľne urazil. Ale teraz bol takým hrdinom, že sa len zhovievavo usmial, ako poľovník, ktorý zabil medveďa pred očami chlapca s gumipuškou.

— Bol som tam, — povedal.

— Ako? Ty si to dokázal?

— Niekto to musel urobiť.

— Tak rýchlo rozprávaj! Chytili ich?

— Dostal som sa na breh. Všetkých som predbehol. Prehľadávali ešte to miesto, kde Semionov vyplašil tigra. Vybehol som k rieke a zakričal som mimozemšťanom, aby sa schovali.

— A čo oni?

— Mlčali.

— A potom? Čo ak ťa nepočuli?

— Určite ma počuli. Kým som tam pobehoval a kričal, zbadal som, že prichádzajú tí so psom. Schoval som sa povyše a pozoroval som ich. — No a čo?

— Prehľadali breh. Pes bol nepokojný, dvíhal chvost. Máme šťastie, že psy nevedia rozprávať.

— Aspoň niektoré zvieratá nevedia rozprávať, — poznamenala Julka.

— Niečo vytušili. Ale nemali čln.

— Vrátili sa späť?

— Nie. Išli na to múdrejšie. Poručík privolal vrtuľník. Priletel asi o pätnásť minút, pristál pri stodole, poviem ti, mal som taký strach, že mi srdce div z hrude nevyskočilo.

— Pokračuj, pokračuj…

— Z vrtuľníka vystúpili dvaja a bežali k stodole. Potom vyšli a zakričali: Nikto tam nie je!

Fima sa zrazu rozbehol k rohu pódia a vykukol odtiaľ.

— Zdalo sa mi, že Rózka zase načúva. Julka sa zamračila.

— Čo sa s nimi mohlo stať?

— Myslím, že odleteli, — povedal Fima. — Našli ich, vzali na palubu a odleteli s nimi. Môžeme pokojne spávať… — trochu sa zamyslel, zrazu zosmutnel a doložil: — Škoda, že to nikomu nemôžeme povedať. Ale kto by nám aj uveril?

Z druhej strany pódia bolo počuť hluk. Hlasy. Julka s Fimom vstali. Vysvitlo, že sa vrátila expedícia. Keď prišli bližšie, začuli len posledné poručíkove slová: — Zajtra ráno pokračujeme. Upozorňujem: opatrnosť a ešte raz opatrnosť!

Semionichin s Akbarom zostanú u vás. Dáte im večer jesť?

— Dáme, — povedal riaditeľ. — A tie stopy na brehu boli po tigrovi?

— Ťažko povedať, — odpovedal poručík. — Neboli čerstvé. Je dosť všelijakých šibalov…

Vtedy sa Julka obrátila k Fimovi a povedala mu ticho, ale rozhodne: — Chystaj sa!

— Načo? — spýtal sa Fima.

— Na útek.

— Z tábora? Prečo?

Julka potiahla Fimu za rukáv ďalej od ľudí. Už sa zotmelo, pionieri, ktorí živo pretriasali udalosti a pokukovali na Semionova ako na hrdinu — predsa len bol v lese, kde sa zdržujú tigre — sa začali trúsiť do jedálne na večeru.

— Pochop, — povedala Julka, — nemajú sa kam podieť. Tu ani naozajstný les nie je. Musíme ich okamžite evakuovať.

— Ak neodleteli.

— Na čom by odleteli? Ak ich nenájdeme, vrátime sa do tábora.

— A kam ich schováme, ak ich nájdeme?

— Odvezieme ich do Moskvy.

— A čo tam?

— Schováme ich v zoologickej záhrade.

— Ty si sa zbláznila!

— O jedného tigra viac alebo menej, kto si to všimne? Navyše ostať tu znamená nič neurobiť. Tu sa cestovné lístky do Indie nepredávajú. V najhoršom prípade ich schováme u nás na povale.

— Julka, — povedal Fima. — Ty vôbec nemyslíš na následky. Pomyslela si na našich rodičov, na školu, na všetko…

— Z Moskvy zatelefonujeme do tábora, aby sa o nás nebáli.