Kir Bulyčov: Zajatci asteroidu

— Prenasledujú nás, — povedal pytón. — V tŕstí napadla neznáma osoba s nožom v ruke nášho tigra.

— Už o tom viem, — povedala Julka.

— Bolo to nedorozumenie. Fima si chcel odrezať lieskový prút. Aj on sa vyľakal.

— Ste si istá? — spýtal sa pytón.

— Absolútne. Hneď príde a zoznámim vás. Je to môj priateľ.

— Neviem, neviem, — vzdychol si pytón. — Trankverri-Trankoverri utrpel šok.

— A ako ste chceli žiť v Indii? — spýtala sa Julka pytóna. — A keby vás tam našli naozajstní lovci?

— Tam je rezervácia, — odpovedal vážne pytón. — A tu nie sme ani pod ochranou zákona.

— Nemali by sme zájsť na bezpečnosť? — spýtala sa Julka. — Všetko by sme im rozpovedali a poprosili ich o pomoc.

— V nijakom prípade! — skríkol pytón. — Po prvé nikto nesmie vedieť, že sme na Zemi, porušili by sme základný zákon nezasahovania. A po druhé predstavte si, ako ideme na bezpečnosť a čo by nám povedali. Julka neprotirečila. Viac ju znepokojovalo, kam sa podel Fima. Čo ak sa niečo stalo? Čo ak zas stretol tigra a sám sa rozbehol na bezpečnosť? Len čo si Julka s hrôzou predstavila, kam sa podel Fima, ozval sa od rieky strašný lomoz, akoby sa lesom hnalo stádo zdivených byvolov. Julka vyskočila a pritisla sa ku kmeňu, pytón ako strela vyletel na strom, ktorý sa pod jeho váhou prehol. Na čistinku vtrhol Fima Korolev. Ako slepý sa vrhol k stromu, kde stála Julka, vrazil do nej a vtom sa mu na hlavu zvalil päťmetrový pytón, ktorý sa neudržal na strome, a zaúpel v jazyku svojej rodnej planéty. Všetci traja spadli na zem a minútu nehybne ležali, kým neprišli k sebe. Prvá sa spamätala Julka, vstala a pokúsila sa vyslobodiť omráčeného Fimu spod bezvládneho pytóna. Pytón bol ochabnutý, poddajný a ťažký ako nekonečne dlhý valec na diváne a Fima asi omdlel. Nakoniec ho Julka musela poriadne ťapnúť po líci, aby otvoril oči. — Zase, — povedal.

— Je ti Zle?

— Zase tigre, — povedal Fima — Vstaň a rozprávaj.

— Nemôžem vstať. Nemám nervy v poriadku. Spadol na mňa strom.

— To nebol strom, ale môj nový známy, — povedala Julka. — Chcela by som vás zoznámiť. Fima opatrne pozrel tým smerom, kam ukazovala Julka, prižmúril oči, chcel vstať a čo najtichšie zmiznúť.

— A to je mladý muž z konca dvadsiateho storočia, — povedala Julka.

— Mimozemšťan, nože niečo povedzte, aby sa Fima upokojil.

— Dobrý deň, — povedal pytón. — Môžete ma volať Ken. Hoci vyzerám ako plaz, v skutočnosti na svojej ďalekej planéte prednášam históriu na univerzite.

Asi o desať minút sa Fima spamätal. Nikdy nemal zoológiu velmi rád, preto si nemohol hneď zvyknúť na mimozemšťanov zvláštny výzor. Zato otázky kozmonautiky ho odjakživa zaujímali a mal v úmysle časom schudnúť a vydať sa do kozmu. Keď teda všetko pochopil a uveril pytónovi, neobyčajne sa potešil.

— Nadviazanie kontaktu, — vykladal a prechádzal sa po čistinke, — je odveká túžba ľudstva. Spolu s vami poletíme do kozmických diaľav. Povedzte, na akom princípe funguje vaša kozmická loď?

— Ktorá? — spýtal sa pytón úctivo.

— Na ktorej ste prileteli.

— Žiaľ, už nefunguje. Pokazila sa.

— Opravíme ju, — vyhlásil Fima. — Dáme sa dokopy a opravíme ju.

— Ale my sme ju zničili, aby sa náhodou nedostala niekomu do rúk.

— Škoda, — povedal Fima. — Teraz budete ťažko niekomu vysvetľovať, že ste naozajstní mimozemšťania. Ľudí je ľahšie presvedčiť o hovoriacich veľhadoch ako o mimozemšťanoch. Tak dávno vás už čakáme, že sme stratili všetku vieru.

— Nemáme v úmysle nič dokazovať, — povedal pytón. — Potrebujeme sa dostať do Indie a potom späť na našu planétu.

— Vylúčené, — trval na svojom Fima.

— Najprv sa musíte stretnúť s našimi pioniermi, porozprávať im o svojich úspechoch, potom pôjdeme do akadémie vied a do hviezdneho mestečka…

Pytón si vzdychol, Julka ho chápala — zvieratá majú svoju prácu, svoju úlohu. A Fimka žiada od nich niečo celkom iné. Chcela pribrzdiť priateľa v jeho rozlete, ale vtom sa z diaľky ozval zúrivý krik.

— Čo sa stalo? — zľakol sa pytón. — Azda zas niekto nenapadol môjho priateľa? Obťažovali ho v tŕstí. — Semionov našiel tigra! — dovtípil sa Fima. — Ale ja som robil všetko, aby som ho zviedol zo stopy. Julka sa okamžite rozbehla k rieke. Za ňou Fima, ktorý sa usiloval nezaostať, a za nimi sa plazil pytón.

Nepodarilo sa im však dobehnúť k rieke.

Na polceste stretli kozmonauta Trankverri-Trankoverriho v žalostnom stave. Obväz mu skĺzol na krk a povieval ako šál človeku, ktorý beží na autobus. Na srsti mal nalepené kamienky a vodné riasy a na uchu sa mu — čuduj sa svete — hompáľali Rózkove okuliare. A to Julku najviac vystrašilo. Vedela síce, že kozmonauti nejedia ľudí, ale prečo zostali z Rózku len okuliare?

— Som unavený, — povedal tiger a rozčúlene hľadel na Fimu, ktorý sa pokúšal ukryť za Julkiným chrbtom.

— Som unavený z útokov, prenasledovania a nepochopenia. Som unavený z toho, že sa musím potulovať po divej planéte, kde mi hrozí, že ma jej divé obyvateľstvo zožerie. Prosím o dovolenie zjesť ampulku s jedom, ktorú mám skrytú v zube.

— Zakazujem! — zvolal pytón. — Odvážny výskumník musí všetko vydržať a prispôsobiť sa. Odísť zo života vie každý hlupák.

— Už to nevydržím! — zavyl tiger. — Aj tento človek sa chystá na mňa zaútočiť.

Vo vrecku má nôž.

— Naozaj vám nechcem ublížiť, — povedal Fima. — Keby ste nevyzerali ako dravec, už dávno by sme boli priatelia.

— Teda rozhodujúci je výzor? — spýtal sa tiger. — A keby som vyzeral ako pavúk?

Alebo stonožka? Tak vám je úplne jedno, ako som rozumovo vyspelý, koľko univerzít som vyštudoval a koľko vedeckých štúdií som napísal? Ľudia sa posudzujú len podľa šiat? To je nedôstojné! Suším si na brehu svoju kožu, a tu z lesa vyjdú dvaja mladí domorodci, jeden sa rozkričí a šmarí do mňa kameň, druhý ešte aj svoje okuliare.

A čo keby mali so sebou blaster alebo laserovú búchačku? Aj to by hodili?

— Vystrelili by, — povedal osmelený Fima. — Aj medzi našimi ľuďmi sa nájdu niektoré smutné výnimky. Včera mučili mačku.

— Ja nie som nijaká mačka, — pochmúrne povedal tiger.

— Ty si veľmi veľká mačka, — povedal pytón. — Ale povolili ti nervy. Na vine je havária. A čím skôr sa dostaneme do Indie, kde si nás nikto nebude všímať, tým lepšie.

Julka mala veľké pochybnosti o tom, či si ich v Indii nikto nebude všímať, ale nechcela im protirečiť. Lenže zatiaľ nemala ani tušenia, ako kozmonautov dopraviť do Indie, keď o nich nesmie nikomu ani muknúť.

— Niečo vymyslíme, — povedal Fima. Už sa osmelil.

Vtom sa v tábore ozvala trúbka. Na čistinke vyhriatej slnkom poletovali vážky, poskakovali kobylky, nebáli sa tigrov. A trúbka poplašne vyzývala, vyháňala, narúšala ticho.

— Možno je poplach kvôli nám, — povedal pytón.

— To by už bol vrchol, — rozhorčil sa tiger. — Hneď by som rozhryzol ampulku s jedom.

— Zostaňte tu, — povedala Julka. — My zabehneme do tábora. Ak vám naozaj hrozí nebezpečenstvo, niekto vás príde varovať. A neznepokojujte sa. S nami ľuďmi sa dá dohodnúť, len nám treba všetko vysvetliť.

— O to sa práve usilujeme, — povedal tiger. — A vezmi tie okuliare.

Julka zložila okuliare tigrovi z ucha a spolu s Fimom sa rozbehli do tábora.