Kir Bulyčov: Zajatci asteroidu

— Kde u nás? — opýtal sa pytón.

— Na vašej planéte.

— Tá sa zbláznila, — zavrčal tiger. — Je crazy, pomätená.

— Naozaj logický predpoklad, — povedal pytón. — Ale mylný.

— Tak prečo takto vyzeráte?

— Preto, lebo nás sem vyslali v podobe tých najobyčajnejších bytostí, aby sme nevzbudzovali pozornosť, — povedal pytón.

— Nevzbudzovali pozornosť? Ale veď to je ten najlepší spôsob, ako vzbudiť pozornosť. Dokonca paniku.

— Veru, — zamrmlal tiger, pretiahol sa, sadol si, zívol na celú papuľu a ukázal svoje strašidelné tesáky.

— Veď vravím, že sme spadli, — povedal pytón. — Vôbec sme neleteli k vám. Mali sme namierené ta, kde by naša podoba nevzbudzovala nijaké podozrenie. A to do štátu Maisúr v južnej Indii, v srdci indickej džungle.

— A nedoleteli ste?

— Chyby sa stávajú aj v takej vyspelej civilizácii ako naša, — smutne skonštatoval pytón. — Na túto expedíciu nás špeciálne pripravovali. Starostlivo sme si preštudovali všetky zvláštnosti južnej Indie, naše telá prerábali tri roky. Museli sme byť čo najobyčajnejší, ale zároveň dostatočne silní, keby nás niekto nečakane prepadol.

— Keď vás už prerábali, prečo z vás neurobili Indov? V Indii ich žije pol miliardy.

— Ľudia! — povedal tiger. — Ľudia! People! A čo doklady? A vypočúvanie?

Vniknutie do štátnej rezervácie? To by nebolo dobre.

— Naozaj, hlboko v džungli je lepšie byť tigrom ako človekom, — povedal pytón. — Mali sme splniť svoju úlohu a o mesiac po nás priletí kozmická loď, ktorá teraz hliadkuje za planétou… ako sa volá?

— Plutón, — povedal tiger. — Dokedy ťa to mám učiť?

— Pluto, — opravila ho Julka. — To je veľmi ďaleko. Musíte sa teda skrývať celý mesiac?

— Musíme sa dostať do Indie, — povedal tiger. — Do džungle. Vy byť hlúpa a ničomu nerozumieť.

— Celkom ste ma poplietli, — bránila sa Julka. — Myslíte, že som dakedy sedávala na pytónoch, alebo besedovala s tigrami?

— Milá slečna, nehnevajte sa, prosím, — povedal pytón. — Pochopte môjho priateľa. Včera zašiel poprosiť o pomoc do jedného osamelého domca a staršia žena, ktorá tam býva, ho zmlátila kutáčom po hlave. Poznáte také náradie?

— Prepáčte, — povedala Julka. — To som nevedela. Ale vy ste ju veľmi nastrašili.

— Tri razy som sa ospravedlnil, — zahundral tiger. — Sľúbil som, že jej neublížim, ale tá ženská ma stále bila po hlave veľmi… veľmi… zabudol som, ako sa to povie vo vašom barbarskom jazyku…

— Bolestivo? — spýtala sa Julka. — Nie.

— Zúrivo? — našepkával mu pytón.

— No, povedzme zúrivo, — zašomral tiger súhlasne.

— Vymením vám obväz, — navrhla mu Julka.

— Vylúčené! — ohradil sa tiger. — Bojím sa šteklenia.

— Pochopte nás, sme v hroznej situácii, — pokračoval pytón. — Kapsula sa nám rozbila a my sme sa len zázrakom zachránili. Kozmická loď príde po nás až o mesiac, a to úplne inde, medzi ľuďmi sa nemôžeme ukázať, lebo ich desíme a vyvádzame z miery, a navyše musíme splniť svoju úlohu v maisúrskej džungli.

— Akú úlohu? — vyzvedala Julka.

— Pred sto rokmi bez stopy zmizla kozmická loď, ktorá prevážala na galaktickú výstavu v susednej hviezdnej sústave kolekciu klenotov z národného pokladu.

Celých tých sto rokov naši vedci vyratúvali jej dráhu pohybu a len pred piatimi rokmi sa im podarilo presne určiť, že úlomky kozmickej lode ležia práve uprostred maisúrskej štátnej rezervácie v Indii. Ak nesplníme túto úlohu, vyjde nazmar práca tisícov našich spolupracovníkov, stroskocú všetky nádeje. — Pytón si ticho vzdychol a spustil plochú hlavu.

— V tom vám ja pomôcť nemôžem, — povedala Julka. — India je ďaleko a cestovné lístky pre tigre sa u nás nepredávajú.

— Čo som vravel, — povedal tiger. — Je to beznádejné. Ja sa obesím.

— Počkajte, — zvolala Julka. — Musíme trochu porozmýšľať.

— Správne, — súhlasil pytón. — Rozmýšľajme.

— Ste hladní? — spýtala sa Julka.

— Nerobte si starosti, — povedal pytón. — S tým nemáme problémy.

— Keď skapeme od hladu, bude problém stiahnuť z nás kožu, — zahundral tiger.

Pytón si opäť vzdychol. Bolo mu trápne, že sa jeho priateľ neovláda.

— Vážená Júlia, — začal. — Musím vám povedať, že môj priateľ síce navonok pôsobí srdito a hašterivo, ale v skutočnosti je známy profesor a odvážny výskumník.

— Nože prestaň, — ohradil sa tiger.

— Aký to má význam?

— Teraz už vôbec neviem, — povedala Julka. — Čím vás nakŕmim? Kde vezmem pre vás toľko mäsa!

— Je bláznivý, — zavrčal tiger. — Veď ona si myslí, že ja jem mäso. A možno aj ľudí. A môj priateľ by možno prehltol aj kravu.

— My nejeme mäso, — jemne poznamenal pytón. — Sme veľmi zdržanliví a skromní.

Nebudeme vám na ťarchu. Potrebujeme len strechu nad hlavou a priateľstvo.

Julke bolo čoraz väčšmi zima. Už chcela odísť, ale ešte sa spýtala: — Prečo ste prišli práve za mnou?

— Ty si čudná, — odpovedal tiger.

— A za kým sme mali ísť? Za mladým mužom menom Semionov, ktorý týra malého dravca?

— Celý deň sme presedeli v týchto kríkoch, — vysvetlil jej pytón. — Pozorovali sme váš tábor a hľadali presne takého človeka, ako ste vy. Dôverčivého, veľkodušného, smelé ho, citlivého, energického… Julka zrazu zabudla aj na zimu. Ale tiger všetko pokazil. Musel dodať: — A takého hlúpeho, ktorý pôjde v noci s neznámym hadom do lesa.

— Ach, Trankverri-Trankoverri, — smutne vzdychol pytón. — Pri havárii si prišiel o svoje najlepšie vlastnosti.

— Vždy som hovoril pravdu, — odpovedal tiger. — Júlia, sľúbila si, že mi napravíš obväz. Už si zabudla? Ukázalo sa, že to vôbec nie je ľahké, lebo tiger mal obväz z obliečky, ktorú mimozemšťania niekomu zvesili zo šnúry, a okrem toho po celý čas vrčal a všemožne jej prekážal. Mimochodom, skúšali ste niekedy preväzovať bengálskeho tigra v nočnom lese? Navyše ešte tigra úplne rozčarovaného životom?

Preto sa Julka vrátila do svojej chatky až o hodinu. A zaspala, akoby ju do vody hodil.

Ráno Julku zobudila trúbka. Nijako sa nemohla prebrať zo sna, v ktorom sa jej všetko poplietlo — džungľa, bitka s pirátmi, črieda tigrov a hovoriaci slon. V polospánku vybehla na rozcvičku. Vonku bolo chladno, oblaky sa vznášali tak nízko, že sa skoro dotýkali stožiara so zástavou. Julka pozrela na les, ktorý rástol hneď pri tábore, a pochopila, že to nebol sen. Tam v lese ju čakajú mimozemšťania, možno ju už netrpezlivo vyzerajú. Po raňajkách Julka zavolala nabok Fimu Koroleva.

— Tak čo sme zas vymysleli? — spýtal sa Fima. — S kým sa budeme dnes biť?

— Neviem, — odpovedala Julka. — Ale chcela by som ťa zoznámiť so svojimi novými priateľmi.

— Jasné, — povedal Fima. — Našla si žubrienku a niekde si vypriadla škorpióna.

— Takmer si uhádol, — začala Julka. No nestihla dokončiť, lebo na chodníku sa zjavila lekárka, ktorá si chcela prezrieť jej modriny a škrabance. Fima Korolev chcel Julku najprv počkať, lebo prebudila v ňom zvedavosť, ale potom si spomenul, že si chcel spraviť luk a ešte včera si na to vyhliadol práve za plotom rovnú a vysokú liesku. Ale včera nemal nôž, a dnes si požičal dobrý vreckový nožík od chlapca z prvého oddielu, ale sľúbil, že ho vráti čo najskôr. Preto Fima zbytočne nestrácal čas a rozbehol sa k diere v plote, preliezol ňou a rýchlo zamieril k lesu. Tu niekde musí byť ten lieskový ker. Fima vybral z vrecka nožík, otvoril ho a vykročil, pričom sa pozorne obzeral, aby ker neprehliadol. Aha, povedal si. Tu si!