Kir Bulyčov: Zajatci asteroidu

Schytil liesku a pritiahol ju k sebe. V tom momente mu rovno spod nôh vyletelo čosi žlté, pásavé, obrovské a s výkrikom: — To je už vrchol! — sa stratilo v húštine. Ťažko povedať, kto sa viac zľakol — Fima Korolev, alebo mimozemšťan s ťažkým menom Trankverri-Trankoverri, prerobený na bengálskeho tigra. Tiger, ktorý usúdil, že Fima naňho poľuje, dobehol k rieke a skryl sa v tŕstí, Fima preletel cez ohradu, mávajúc nožom dobehol do jedálne a vletel medzi stoly, kde sa zrazil s Julkou, ktorá práve vyšla z ošetrovne.

— Kam bežíš? — spýtala sa ho.

— Ja? — Fima sa obrátil, ale nikto ho neprenasledoval.

— Človek by si myslel, — povedala Julka, — že ťa prenasleduje tiger… No hneď sa zarazila, lebo žart sa príliš podobal na pravdu.

Fima pozrel na ňu zvláštnymi očami, okrúhlymi ako trnky, ktoré sa nápadne vynímali na jeho úplne bledej tvári, potom sa ešte nervózne obzrel a ticho povedal: — Tiger… myslíš, tiger?

— Kde si bol? — spýtala sa Julka. — Kde si bol, kým som tu nebola?

— Nikde, vlastne bol som v lese… tuto celkom blízko… a tiger vyskočil, len- len že ma neroztrhal… ale ty tomu nemôžeš rozumieť.

— Nemôžem? A pytóna si nestretol?

— Koho?

— Pytóna. Asi šesť metrov dlhého. Julka hovorila úplne vážne a Fima pochopil, že si z neho uťahuje, lebo nijaký normálny človek nemôže rozprávať, že v okolí pionierskeho tábora sa potulujú tigre a vrhajú sa na ľudí.

— Teda tak, — povedal Fima, schoval nôž do vrecka a zvrtol sa, odchádzajúc navždy. Od rozhorčenia a urážky v ňom len tak vrelo. Včera bol ešte verným priateľom a ničím, rozumiete, ničím si nezaslúžil takú urážku.

— Teda tak, — zopakoval. — Bol tam ešte slon a dva krokodíly.

A nesmierne sa začudoval, keď Julka za jeho chrbtom spokojne povedala: — Ani slon, ani krokodíly tam nemôžu byť. Sú len dvaja. Tiger a pytón.

— Jasné, — zatiahol Fima. Prešiel ešte dva kroky. Potom zastal, pozrel na Julku a spýtal sa: — Žartuješ, však?

— Žartujem? Práve idem za nimi. Musíme sa porozprávať, — odpovedala Julka.

— S kým?

— S tigrom. Aj s pytónom. Doteraz Fima pokladal Julku Gribkovovú v podstate za normálnu. Ale všeličo sa stáva. Zvlášť ak ju Semionov udrel po hlave. No na druhej strane — s kým sa on sám stretol v lieštine? Alebo sa nestretol s nikým?

Mraky sa rozptýlili, vykuklo už nie veľmi teplé slnko, akoby sa cez leto vysililo a teraz oddychovalo. Na drevenom pódiu tanečníci podupkávali, učili sa ľudový tanec Seychelských ostrovov na slávnostnú rozlúčku s táborom. Z kuchyne sa šírila vôňa pečených rýb, kuchárky pripravovali obed. Mačka Larisa sedela pred kuchyňou a s odporom hľadela na hlavu zubáča — bola to dnes už ôsma — kuchárky chceli potešiť úbohé zviera po včerajšom utrpení. Julka Gribkovová zamierila k čistinke, akoby si bola istá, že Korolev ju bude nasledovať. Ten však stál, krútil hlavou a nijako si nemohol urovnať v hlave všednosť táborového života s neobyčajnými udalosťami a slovami, ktoré práve počul.

— Hádam sa nebojíš? — spýtala sa Julka, keď došla ku kríkom pri plote.

— Ja? — zatiahol Fima, ale ani sa nepohol. — Koho?

— Tigrov, — odsekla Julka.

— Nie, — povedal Fima. Od strachu bol celý bez seba.

— Tak poďme, — rozhodla Julka a bez jediného obzretia zmizla v kríkoch. Ale Fima naďalej nehybne stál. Chcel sa pohnúť, považoval za svoju povinnosť rozbehnúť sa a zabrániť Julke v nerozvážnej ceste do lesa, kde sa na ľudí vrhajú tigre, ale nohy mu vypovedali poslušnosť a nemohol zo seba vydať ani hláska. Julka verila, že Fima nakoniec pôjde za ňou, lebo napriek všetkým svojim nedostatkom, ku ktorým patrilo obžerstvo a zbabelosť, je predsa jej priateľom a v nešťastí ju neopustí. Prešla tých niekoľko krokov k plotu, preliezla dierou a ticho zavolala na svojich nových známych. Ale nikto jej neodpovedal. No nič, pomyslela si Julka, iste nebudú ďaleko, veď len pred chvíľou tu boli. Zašla do lesa, preto už nepočula, čo sa dialo v tábore a čo Fima Korolev zapríčinil svojou nerozhodnosťou. Kým Fima stál a zápasil so svojimi nohami, ktoré sa nechceli odlepiť od zeme, zozadu k nemu pristúpil Semionov a jeho nerozlučný priateľ Rózka. Semionov zúril, líce mal preťaté náplasťou ako kardinálovi gardisti jazvami po súboji s D'Artagňanom. Semionov túžil po pomste. Nemohol zniesť, že sa mu už druhý deň všetci, aj tí najmenší posmievajú. Ale Gribkovovú zmastiť nemohol. A vtom, keď ovládaný najčernejšími myšlienkami kráčal po chodníku, zbadal Julkinho priateľa, zbabelého tučniaka Fimu Koroleva.

— Kde máš svoju Júliu? — spýtal sa Semionov hrozivým hlasom.

— A čo by si rád? — odpovedal Fima a zrazu pocítil, že by ho nohy aj niesli, a to čo naj ďalej od Semionova a Rózku.

— Chcem sa s ňou porozprávať, — povedal Semionov. — Tak von s pravdou!

Fima si myslel, že Semionov sa chce pomstiť, ani na um mu neprišlo, že obeťou útoku sa stane on. Hoci Semionov bol schopný všetkého.

— Čo sa s ním budeš naťahovať, — povedal Rózka, zložil si okuliare a čistil si ich. Nadaný matematik Rózka bol maličký, dengľavý, tichá voda a veľký zlomyseľník. Patril k deťom, ktoré staré mamy zbožňujú a mamy o nich hovoria: „Kamaráť sa s ním, je to dobre vychovaný chlapec a bol druhý na okresnej matematickej olympiáde.“ Aj učitelia majú Rózku radi, kým ho neprekuknú.

— Jura, radím ti, aby si toho špióna a zradcu poriadne priprel.

— Je to zradca? — spýtal sa Semionov, vylúčený už z dvoch škôl, pretože rozhodne nevynikal umom, ale zato silou áno. Nebolo by mu ani na um zišlo niečo také, aby priviazal mačke na chvost plechovku, keby mu Rózka nebol nahovoril, aké to bude smiešne.

— Samozrejme, — povedal Rózka a opäť si založil okuliare. — Je priateľom Gribkovovej, a to znamená, že ťa zradil.

Rózka vedel, že mu musí povedať niečo, čoho by sa mohol chytiť. Teraz to Semionovovi bude vŕtať v hlave.

— Ty zradca! — zreval Semionov a rozbehol sa k Fimovi.

Fima pochopil, že Semionov ho chce nevedno prečo zmlátiť, vzal nohy na plecia a poďho do lesa, no nebežal za Julkou, ale trochu iným smerom. Ani v najťažších chvíľach nezabúdal, že človek nemá zrádzať priateľov. Semionov upaľoval za ním, ale Rózka zostal stáť, lebo zbadal, že po chodníku prichádza telocvikár. Čupol si a začal ovoniavať nezábudku.

— Kam bežal tvoj priateľ? — spýtal sa telocvikár, ktorý včera žiadal, aby Semionova vylúčili z tábora za to, že zdvihol ruku na ženu, aj keď to urobil y sebaobrane.

Rózka obrátil k telocvikárovi nevinnú tváričku s veľkými okuliarmi.

— Biológia, — povedal ticho, rozvážne. — Rozhodli sme sa, že napíšeme prácu o flóre a faune nášho kraja. Do začiatku školského roku. Tak študujem rastliny.

— Aha, — povedal telecvikár. — A čo študuje Semionov takou rýchlosťou?

— Motýle, — odpovedal Rózka. — Semionov bežal za nezvyčajne krásnym mlynárikom.

Keby také niečo rozprával telecvikárovi niekto iný, nikdy by neuveril, že Semionov naháňa mlynáriky, aby mohol o nich napísať prácu. Ale Rózkovi, samozrejme, uveril/hlboko sa začudoval, pokrčil plecami a odišiel. Keď zašiel za roh, Rózka opatrne vstal a pomaly kráčal k lesu, nezábudku mliaždil v dlani.

Julke sa práve podarilo nájsť pytóna. Vykĺzol spod spadnutého kmeňa, naklonil plochú hlavu a pozdravil.

— Prečo sa schovávate? — spýtala sa Julka.