Kir Bulyčov: Zajatci asteroidu

Zo všetkých strán bežali pionieri na nástup. Ponáhľali sa vedúci, ba aj kuchárky sa zhŕkli na kuchynskom prahu, nikto nechápal, čo sa stalo. Vedľa trubača stál smrteľne vážny riaditeľ tábora Čufrinskij, pri ňom telocvikár Stepanyč. Julka za ich chrbtami hneď odhalila Semionova a Rózku, ktorý klipkal krátkozrakými očami jednotkára.

— Všetci sú tu? — hlasno sa spýtal riaditeľ tábora. — Vedúci, skontrolujte oddiely!

Julka s Fimom pribehli k svojmu oddielu a zamiešali sa medzi deti. Vládol všeobecný chaos, lebo nikto nič nechápal a po tábore kolovali čudné chýry. Jedni vraveli, že sa niekto z prvého oddielu utopil, druhí, že sa rozšírila epidémia, a jedno dievčatko z oddielu najmenších všetkých presviedčalo, že priviezli banány a budú ich rozdávať. Nakoniec zavládlo niečo aspoň trochu podobné poriadku a ukázalo sa že ani jeden pionier nechýba. Riaditeľ si s úľavou vydýchol a vreckovkou si zotrel pot z čela.

— Všetci pionieri, — povedal, — sa vrátia do chatiek a vedúci s nimi. Bez môjho dovolenia nikto nesmie opustiť územie tábora.

— A čo sa stalo? — ozývalo sa zo všetkých strán. Riaditeľ zaváhal. Nevedel sa rozhodnúť, či hovoriť, alebo nie. Vtom sa v tienistom tichu ozval tenký detský hlások: — A banány sa ujdú každému?

— Aké banány? — spýtal sa riadite! pohladkal si lysinu, vzdychol a dodal: — Banány zatiaľ nie sú. Riaditeľ pozrel na Stepanyča, a ten pochopil, že je načase, aby sa ujal velenia.

— Počúvajte! — povedal hromovým telocvikárskym hlasom. — V okolí tábora boli spozorované divé zvery. Presnejšie… vlastne, na tom nezáleží…

— A ešte ako! — zvolal Semionov. — Je tam tiger! Zaútočil na nás. Rózkovi strhol aj okuliare. Semionov ukázal na Rózku, ktorý očervenel, lebo neznášal, keď ho oslovovali jeho prezývkou. Všetkých sa zmocnil nepokoj, tí, Čo dobre nerozumeli, sa vypytovali susedov, nastal hurhaj a medzi najmenšími sa ktosi rozplakal.

Možno od strachu a možno preto, že z banánov nič nebude.

Riaditeľ sa zamračil. Stepanyč zdvihol silnú ruku desaťbojára a nariadil ticho.

— Musíme si to ešte overiť, — povedal. — Pripúšťame, že môže ísť o omyl.

— Nijaký omyl, — zvolal Rózka.

— Kde sú moje okuliare? Vtom sa z radov tretieho oddielu ozval hlas Julky Gribkovovej: — Tu máš svoje okuliare, Rozov. Nestratil by si ich, keby si sa bez dovolenia nekúpal v rieke.

Julka vyšla z radu a prešla rozľahlým prázdnym priestranstvom k Rózkovi. Všetci mlčali. Podala Rózkovi okuliare. Samozrejme, nebola to pravda, ale teraz bolo najhlavnejšie, aby Rózkovi a Semionovovi nikto neuveril.

— Klame, — skríkol Semionov. — Nekúpali sme sa. Môžete sa pozrieť. Som celkom suchý.

— Čo ste teda robili pri rieke? — zvolal Fima.

— Bežali sme za tebou, — povedal Semionov. — A vtedy sa na nás vrhol tiger.

— Prečo ste za ním bežali? — spýtala sa Julka. Usilovala sa zmeniť tému rozhovoru.

— Prečo, prečo… aby sme ho stĺkli…

Semionov si uvedomil, že hovorí, čo netreba, a zmĺkol.

— Nechápem, ako sa Gribkovová dostala k mojim okuliarom, — povedal Rózka rozhodným hlasom jednotkára. — Hodil som ich do papule tigrovi, aby som ho zastavil.

— A tiger ich odovzdal Gribkovovej — doplnil ktosi. Celý tábor sa zasmial.

Aj riaditeľ sa s úľavou usmial. Každému riaditeľovi je omnoho príjemnejšie, keď sa dozvie, že sa dvaja pionieri bez dovolenia kúpali, ako že sa v okolí prechádzajú tigre.

— Teraz tomu neveríte, ale budú obete, — skríkol Rózka, keď sa všetci do chuti nasmiali, ale nikto ho už nepočúval, iba Fima Korolev, ktorý bol známy bujnou fantáziou, zvolal: — Pomstila sa im mačka Larisa. Zavolala svojho strýka, aby Semionova nastrašil.

Po tomto už Rózku a Semionova vôbec nikto nebral vážne.

— Poď, vrátime sa do lesa, — pošepla Julka Fimovi. — Asi to už prehrmelo.

— Počkaj, — povedal Fima. — Podceňuješ riaditeľa. Je predsa za nás zodpovedný.

Ukázal na riaditeľa a Stepanyča, ktorí sa o čomsi ticho zhovárali. Potom riaditeľ kývol a rýchlo odišiel do svojej chatky. Stepanyč telocvikárskym hlasom oznámil: — Príkaz súdruha riaditeľa zostáva v platnosti. Až do jeho zrušenia nikto nesmie opustiť tábor. Stepanyč sa ponáhľal za riaditeľom, nevšímal si reptanie. Julke a Fimovi sa podarilo nebadane odbehnúť a prekĺznuť pomedzi kríky k riaditeľovej chatke. Zadné okno bolo otvorené. Pritlačili sa k stene a počuli, ako riaditeľ s kýmsi telefonuje: — Samozrejme, — vravel riaditeľ, — nemusí to byť pravda. Ale prosím, aby ste zistili, či neušli tigre zo zoologickej záhrady alebo z cirkusu. Mám tu dvesto detí, nemôžem riskovať… Áno, nikoho do lesa nepustíme… Áno. Budem čakať.

Potom počuli, ako šťuklo telefónne slúchadlo a riaditeľ povedal telocvikárovi: — Povedali, aby sme sa neznepokojovali. Ak niečo zistia, pošlú svojich pracovníkov so psom. Prezrú les. — Mohol by som sa ta zájsť pozrieť?

— A čo ak je tam tiger? — povedal riaditeľ. — Nemysli si, že sa s tebou bude chcieť rozprávať.

— Veru by sa chcel, a ešte ako, — zašepkala Julka. Ale Fima sa ani neusmial.

Preskočili plot a rozbehli sa do lesa.

Mimozemšťania poslušne čakali na dohovorenom mieste. Tiger sa motal po čistinke a za ním sa ťahal obväz, pytón Ken sa ovinul okolo borovicového kmeňa, hlavu si prevesil cez dolný konár a v hlbokom zamyslení ňou pohojdával.

— Ste pevne rozhodnutí, že sa nechcete stretnúť s našou bezpečnosťou? — spýtala sa Julka, keď dobehla na poľanu.

— Absolútne, — odpovedal tiger. — Už je na ceste?

— Čoskoro príde, — povedal Fima Korolev. Po jeho počiatočnej bojazlivosti nezostalo ani stopy — ľudia si na všetko rýchlo zvyknú. Fima pristúpil k tigrovi, odmotal mu obväz, ba sa mu aj celkom zblízka pozrel na ucho, či sa mu už zahojilo.

— Radšej vás mali prerobiť na opice, — povedala Julka. — Ako mohli zabudnúť na ruky?

Tiger mlčky zdvihol prednú labu a vystrel ju k Julke. Obrovské zahnuté pazúry sa nadvihli a pod nimi sa zjavili prsty.

— Čo sa stalo? — spýtal sa pytón a jeho ploská trojuholníková hlava sa hompáľala nad nimi.

— Tí mučitelia mačiek, — povedal Fima, — pribehli do tábora a vyhlásili poplach.

Horko-ťažko sme všetkých presvedčili, že sa im to len marilo.

— Tak prečo má sem prísť bezpečnosť?

— Lebo riaditeľ tábora sa bojí o pionierov. Nevie, že sú aj tigre, ktoré nejedia pionierov.

— To je ohavnosť, jesť tvory podobné sebe! — povedal tiger.

— Tigre zvyčajne nepokladajú pionierov za podobných sebe, — vysvetlil Fima.

Trankverri-Trankoverri smutne prikývol.

— A čo bude ďalej? — spýtal sa pytón.

— Bezpečnosť sa pravdepodobne rozhodne, že si to preverí, — povedala Julka. — Prídu sem policajti so psom.

— Načo?

— Aby vás vystopovali. Podľa pachu.

— Odporné, — zadudral tiger.

— Nemôžeme sa stretnúť s vašou ctenou bezpečnosťou, — povedal pytón.

— Tým by sme porušili zákony galaxie a zmarili zverenú prácu.

— Lenže to ešte nie je najhoršie, — povedal Fima. — Najhoršie je, že keď bezpečnosť nájde v lese tigra a veľhada, bude sa strašne báť o osud detí. Aj ľudia od bezpečnosti majú nervy.

— Nervy, nervy, — zahundral tiger a všetci pochopili, že aj on má nervy.

— Okrem toho, — povedal už celkom osmelený Fima, — bezpečnosť nemá nijakú záruku, že nie ste špióni, vyslaní na našu planétu, aby ste vysliedili naše tajomstvá. Fima sa uprene zahľadel na tigra. Ten neodvrátil pohľad. Korolevsazapýril, lebo pochopil, že mu ublížil.