Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu

— Tichšie! — rozčúlil sa kat, ktorý sa až roztriasol pri takom porušení kamufláže. — Nerev, lebo nás prezradíš. Dostal som príkaz podrobiť vás prvej fáze mučenia, a keď sa trochu obmäkčíte, vrátiť vás na výsluch.

— Hej! — skríkol Udalov ešte hlasnejšie. — Mám mimoriadne dôležité informácie.

Nato sa niekoľko susedných kríkov a pňov zdvihlo a zmenili sa na nižších dôstojníkov. Odviedli zajatcov na štáb bez ohľadu na hundranie a vyhrážky kata, ktorý prišiel o svoju obľúbenú prácu. Generáli sedeli za stolom, spomínali na minulé vojny a popíjali domáci alkoholický nápoj, ktorý prenikavo rozvoniaval.

— Už? — zvolal poľný maršal. — Nevidím nijaké stopy po mučení.

— Nestihli sme ani začať, a už sa vzdali, — odpovedali nižší dôstojníci.

— Skvelé. Výborná práca, — povedal poľný maršal. Mal zhovievavú náladu. — Pridáte sa k nám? — spýtal sa zajatcov a ukázal na stôl s nápojmi. Udalov rozhodne odmietol. Gnec 18 nasledoval jeho príklad.

— Som ochotný, — povedal Kornelij, — dohodnúť sa s vami na podmienkach, ale bez tohto, — ukázal na Gneca l8.

— Aha, rozkol! — potešil sa poľný maršal. Bol nadšený. — V poriadku. Môžeme tvojho kolegu hneď zlikvidovať?

Udalov dlho rozmýšľal. Gnec sa triasol a zhrozený naňho pozeral.

— Kornelij! — začal Gnec prosiť. — Vždy som ti bol priateľom.

— Keď ide o dodávky zbraní, — odpovedal chladnokrvne Udalov, — treba zabudnúť na priateľstvo a ostatné zbytočné city.

— Výborne! Mám rád otvorenosť, — povedal poľný maršal. — Odveďte toho druhého a bezpečne ho izolujte.

— Neverte mu! — kričal Gnec 18, keď ho mocní poručíci vliekli von. — Zradil ma, to znamená, že zradí aj vás! Nikdy vám nedáme našich zmrazených krajanov!

— Ale dáme, — poznamenal Udalov cynicky, len čo za dverami stíchli Gnecove výkriky. — Uznajte, kto potrebuje dve miliardy prastarých občanov? S radosťou vám ich prepustím. Pravdaže, nie za tú úbohú cenu, ktorú ste navrhli.

— Dohodneme sa, — povedal generál, zamaskovaný na záhon nezábudiek, ktorý doteraz mlčal.

— Po prvé, — povedal Udalov a prisadol si ku generálom, — nijaké náboje, ani pušky. U nás na Zemi máme zbrane, proti ktorým sú vaše pušky a náboje len smiešne detské hračky, ani porovnať sa nedajú.

— Aké zbrane? — zrúkli generáli.

— Vyložil som vám svoje karty, — uškrnul sa Udalov. — Len čo uzavrieme dohodu, dozviete sa.

— Vaše podmienky, — naliehali generáli a blýskali očami.

A tu sa ukázalo, že Udalov si ešte nestihol vymyslieť podmienky. Mraštil čelo, trápil sa, rozmýšľal, ale nič mu neprišlo na um. Generáli si mysleli, že mlčí z vypočítavosti. Zdalo sa im, že Udalov špekuluje, ako zdvihnúť cenu. Nervózne sa pozerali jeden na druhého.

— Vie to, — pošepol poľný maršal nezábudkovému generálovi. Udalov zachytil jeho šepot. To znamená, že generáli niečo skrývajú. Čo sa dá robiť, riskuje to.

— Áno, viem, — povedal rozhodne. — Nepokúšajte sa ma oklamať.

— Ale to nevie nikto. Aj my sme na to skoro zabudli.

— Dosť slabé, — odsekol Udalov. — Myslíte si, že človek, odhodlaný predať vám dve miliardy nič netušiacich živých duší a na dôvažok ešte aj tajné zbrane, je taký naivný, aby sem priletel bez predbežného prieskumu? Radšej som mal ísť k vašim nepriateľom.

Generáli poslušne prikývli. Uverili mu.

— Kde to je? — spýtal sa Udalov.

— Zakopané, — poponáhľal sa s odpoveďou poľný maršal, — a zamaskované mraveniskom.

— Výborne. Odveďte ma ta.

— A kde sú ľudia? A zbrane?

— Počujte, už vás mám dosť, — Udalov nasadil bezočivý tón. — Pre mňa je to aj tak nevýhodný obchod. Ale mám rád…

Čo mám rád? horúčkovito rozmýšľal Udalov.

— Máte rád umenie, — pomohol mu generál.

— Neskáčte mi do reči, — zahriakol ho Udalov. — Keby som nemal rád umenie, nebol by som tu.

— Ako nám môžete dokázať, že nás nechcete oklamať?

— Nijako.

— Ale my nie sme zvyknutí jednať bez záruky.

— Tak nezískate zbrane.

— Našiel som riešenie, — povedal nezábudkový generál. — Pošleme s vami pozorovateľa. Neodíde od vás ani na krok. A ak sa budete vykrúcať, guľka do chrbta, a hotovo. Udalov vôbec netúžil po guľke do chrbta, ale iné východisko nemal.

— O hodinu letím, — povedal. — Môjho kolegu so slabými nervami prosím dopraviť zviazaného na kozmickú loď.

— Vykonáme! — zvolali generáli.

— Umelecké dielo dopraviť až k rakete! A nijaké úskoky!

— Ako by sme mohli! — naľakali sa generáli. — Veď by ste nám nepriniesli tovar.

— Uhádli ste, — súhlasil Udalov a prišlo mu ľúto, že nie je taký rozhodný na Zemi. Keby vo svojej práci vedel nájsť východisko z každej situácie, jeho stavebná kancelária by bola najlepšia v okrese.

S Udalovom mal letieť nezábudkový generál. Udalov došiel do kozmickej lode zamaskovanými cestičkami a skontroloval Gneca zviazaného ako balík, ktorý ho spaľoval opovržlivým pohľadom.

Osemnásť zamaskovaných vojakov vlieklo ťažký balík neznámeho obsahu. Nezábudkový generál prešiel zo štábu do kozmickej lode tak, že sa skrýval v tráve a zavše sa aj zaryl do zeme, takže Udalov, ktorý kráčal vedľa neho, ho podchvíľou strácal z očí.

Ostatní generáli vyliezli z podzemnej chodby, aby sa rozlúčili s Udalovom, a nakoniec sa ho poľný maršal úctivo spýtal: — Prepáčte, že som taký dotieravý, ale akú máte hodnosť?

Udalov už chcel povedať pravdu, že je podporučík v zálohe, ale hneď si uvedomil, že tým by mohol všetko pokaziť, a tak odpovedal jednoducho: — Maršal tankových vojsk.

— Myslel som si to, — odpovedal poľný maršal a stisol mu ruku ako seberovnému.

Ostatní generáli mu vzdali česť.

Udalov im zamával z otvoreného vchodu. Za jeho chrbtom stál generál zamaskovaný na záhon nezábudiek a pritláčal mu pištoľ k lopatke. Planéta vyzerala tichá, pokojná a celkom neobývaná. Generáli a vojaci sa stratili v tráve a skryli do kmeňov stromov. Udalov si sadol do kapitánskeho kresla a zdvihol sa s kozmickou loďou do vzduchu.

Uplynula polhodina. Planéta sa zmenila na zelenú guľôčku. Udalov sa pobral na dolnú palubu a rozviazal Gneca 18.

— Pohŕdam vami, — povedal Gnec, ale vtom mu prišlo zle, a Udalov musel bežať po vodu, aby priviedol priateľa k vedomiu. Nezábudkový generál stál v chodbičke s namierenou pištoľou. Z uší mu trčali kvietky a na pleci rástla muchotrávka.

— Budete takto stáť ešte dlho? — spý tal sa Udalov, keď šiel okolo s pohárom vody.

— A čo mám robiť? — spýtal sa generál.

— Predovšetkým si zložte tie konáre a trávu. Nemám chuť po vás upratovať.

— Chcete povedať, že sa môžem odmaskovať? — začudoval sa generál. Ale Udalov ho nepočul. Napájal vodou Gneca 18.

— Prepáčte, maršal, — naliehal generál a zišiel za Udalovom na dolnú palubu. — Ale ako sa môžem odmaskovať, keď sa každú chvíľu môžu zjaviť nepriatelia?

— Nemôžu, — odpovedal Udalov, — nedobehnú nás.

— Naozaj?

— Naozaj. Schovajte tú pištoľ. Ešte náhodou vystrelí. Tie haraburdy si zložte v kuchyni. A trochu sa umyte. Život v lese vám na kráse nepridal. Gnec sa prebral.

— Kornelij, — povedal trpko. — Ako si ma mohol zradiť?

— Počuj, — odpovedal Udalov, — už mám toho dosť! Raz vravíš, že súhlasíš so všetkým, len aby ťa nemučili, a potom na mňa vyskakuješ.