Kir Bulyčov: Zajatci asteroidu

Vznášali sa nad ňou jasné oblaky, vrhali ľahké tiene na jazerá, rieky a borovicové háje. Nikde ani jediného mesta, ani jedinej dediny. Ako neobývaný ostrov.

— Zdá sa, že teraz je všetko, ako má byť, — povedal Udalov, keď vyšiel z kozmickej lode a usadil sa na tráve.

— Poznač si súradnice a daj sa do práce.

— Ja už tvojej intuícii neverím, — povedal Gnec 18. — Koľko planét sme navštívili, a ani jedna nebola voľná! Vybral z vrecka signalizátor rozumu a opatrne ho zapol.

Signalizátor začal tikať, svetielko zablikalo.

— Čo som vravel, — vzdychol si Gnec. — Letíme ďalej.

— Ale moja intuícia mi aj tak vraví, že ešte nie je všetko stratené, — trval na svojom Udalov.

— Pozrite, — zvolal Artur a ukázal hore. — Niekto letí. Hneď ho zostrelím.

— Takéto nápady si vyhoď z hlavy! — prísne ho napomenul Udalov. — Po— zrime ho, vyznavača čistého umenia! Hneď by strieľal.

Obrovský biely vták priletel až k nim a povedal: — Vitajte u nás.

— Dobrý deň, — odpovedal Udalov.

— Vy tu vládnete?

— Áno, — povedal vták. — Vládneme na oblohe.

— Škoda, mysleli sme si, že je to voľná planéta, — vzdychol si Udalov.

— Môj priateľ hľadá miesto, kam by mohol presťahovať svojich krajanov. Keby sme to boli vedeli, neboli by sme vás vyrušovali.

— Netrápte sa, — povedal vták. — Nemáme nič proti tomu.

— Proti čomu? — spýtal sa Gnec 18.

— Proti vašim krajanom. Načo je nám zem, keď naším živlom je obloha? Ak vaši krajania prisľúbia, že nezničia ovzdušie továrňami a príliš hlučnými lietadlami, tak súhlasíme.

— Samozrejme, že sľubujeme, — potešil sa Gnec 18. — Môže sa za nás zaručiť celá galaxia. Okrem toho máme na vysokej úrovni medicínu a chladiarenský priemysel. Ak sa živíte napríklad rybami, môžeme ich pre vás konzervovať. A keby ste potrebovali lekársku starostlivosť, omladzovanie, korektúry fyzických nedostatkov, vždy vám ochotne pomôžeme.

— Myslím, že sme mali šťastie, — povedal vták a odletel oznámiť svojim druhom dobrú novinu.

Na druhý deň ráno bola oficiálne a slávnostne uzavretá dohoda medzi vtákmi, vládcami oblohy, a budúcimi obyvateľmi zeme. Udalov si konečne vydýchol. To najdôležitejšie mali za sebou.

— Letíš rovno domov? — spýtal sa ho Gnec, keď po rozlúčke s vtákmi opúšťali atmosféru.

— Nie, — povedal Udalov. — Ostalo mi ešte zopár dní. Chcem ešte niečo dať do poriadku.

— Ale nezabudni na nezasahovanie, hlavný zákon galaxie.

— Aký si zrazu bystrý, — poznamenal Udalov.

— A ešte si myslím, — doložil Gnec, — že radšej stratím dva-tri dni a budem ti robiť spoločnosť. Koniec koncov naša planéta ti má byť za čo vďačná. Aj ja osobne. Kam vlastne chceš ísť?

— Najprv ma zavez na planétu, kde minulý rok spievala Kavalija Čuch, — pripomenul Artur.

— Aj na to dôjde, — povedal Udalov. Potom sa obrátil ku Gnecovi, objal ho a povedal: — Ďakujem ti, priateľ môj. Ďakujem, že ma neopúšťaš. Budem sa usilovať, aby som príliš nezasahoval, ale vieš, aké ťažké je zdržať sa. No keby som sa nepokúsil niečo urobiť, po celý život by ma trápilo svedomie.

— Dobre, som ti k dispozícii aj s kozmickou loďou. Rob, čo uznáš za vhodné, — povedal Gnec.

— Predovšetkým sa musím vrátiť na planétu ku generálom.

— Ty si sa zbláznil! — zvolal zhrozený Gnec. — Nemáme právo riskovať naše životy. Ak zahynieme, ako sa moji krajania dozvedia, že náš problém je vyriešený?

— Ty ta nemusíš ísť, — povedal Udalov. — Artur a ja to berieme na seba.

— Ani za svet, — vyhlásil Artur. — Ja som dezertér, obesia ma, a to nechcem, lebo teraz už mám prečo žiť.

— Hlúposť, — odsekol Kornelij Udalov. — Počúvať hudbu je zábava, možno aj pôžitok, ale naozajstnému mužovi nemôže byť pôžitok zmyslom života. Človek žije preto, aby pomáhal iným. Gnec pomáha iným, aj ja pomáham iným. A ty nechceš pomôcť nikomu. Netrápi ťa, že všetci obyvatelia tvojej planéty sedia zamaskovaní a bojujú jeden proti druhému?

— Trápi, — priznal sa Artur.

— A nechceš im pomôcť?

— Chcem, ale je to zbytočné.

— A ja ti vravím, že to nie je zbytočné.

— Tak idem s vami, Kornelij Ivanovič.

A kozmická loď zmenila kurz na zamaskovanú planétu.

— Povedz, Artur, — spýtal sa Kornelij, — je medzi vami mnoho takých ako ty?

— Akých?

— Ktorých už omrzelo bojovať a maskovať sa.

— Takých je väčšina, — odpovedal Artur.

— A medzi vašimi nepriateľmi?

— Tiež.

— Výborne, myslel som si to. Dobre sa vyznáš v maskovaní?

— Skvele. Som najlepším odborníkom na maskovanie.

Nato sa Udalov obrátil ku Gnecovi: — Koľko ľudí sa zmestí na palubu našej kozmickej lode?

— Ak na krátku vzdialenosť, tak asi tridsať.

Potom Udalov oboznámil priateľov so svojím plánom. Kým prileteli k bojujúcej planéte, vyrobili niekoľko bômb s omamným plynom. Potom im Artur ukázal, kde sú hlavné štáby oboch armád. V noci sa kozmická loď spustila nad starostlivo zamaskovaný štáb, v ktorom musel Udalov stráviť niekoľko nepríjemných hodín, a hodili bombu rovno do spálne poľného maršala. Operácia sa uskutočnila v úplnej tichosti, lebo na tejto planéte nebolo lietadiel, a v noci nikto nečakal nebezpečenstvo zo vzduchu. Potom kozmická loď pristála na lúke pri štábe, druhou bombou Udalov zneškodnil stráž. Spiacich generálov a vojakov, ktorých bolo dokopy asi dvadsať, naložili na kozmickú loď do batožinového priestoru. Pred úsvitom urobili to isté aj so štábom nepriateľských vojsk. Na palube sa im zhromaždilo asi štyridsať sladko spiacich bojovníkov. Preplnená kozmická loď znova vzlietla do vesmíru a zamierila k planéte, kde zvyšky obyvateľstva živorili v podzemí.

Artur a Udalov dávali pozor, aby sa zajatci predčasne nezobudili, a v batožinovom priestore sa vznášal oblak omamného plynu.

Keď kozmická loď pristála na zvlnenej rovine porastenej palinou pred vchodom do podzemného mesta, zajatcov poprenášali jedného po druhom k vchodu tunela a pofŕkali čpavkom.

Generáli a vojaci sa nestačili čudovať. Predstavte si, že ste zaspali v bezpečnom a dobre zamaskovanom štábe a prebudíte sa bez zbraní uprostred šírej roviny vedľa nebezpečných nepriateľov. Niektorí generáli a vojaci sa pokúšali hneď zakopať do zeme, druhí sa chceli zmeniť na palinu, ale to sa im nepodarilo. Udalov a Artur, pre každý prípad vyzbrojení blastermi, im prikázali vstať.

— Zradca! — zvolal poľný maršal, keď spoznal Udalova.

— Dezertér! — skríkol generálporučík, keď s námahou spoznal v opále— nom mužovi v tričku nezábudkového generála, šéfa kamuflážneho oddelenia.

— Ani sa nepohnite! — povedal im Artur. — Prehovorí k vám sám Kor-nelij Ivanovič.

— Maršal tankových vojsk, — pripomenul poľný maršal, lebo pre generála je vždy príjemnejšie, ak nad ním zvíťazí dôstojný protivník.

— Páni generáli, priatelia vojaci, — povedal Udalov, — nepriviezli sme vás sem náhoďou. Chceme vám ukázať neradostnú budúcnosť, ktorá vás čaká. Na tejto planéte zúrila dlhé roky vojna.

— To nie je možné, — prerušil ho poľný maršal. — Tu sa niet kde maskovať.

— Predtým bolo kde. No bojovali, až kým nezničili všetko živé na celej planéte. A tak sa tí chudáci museli schovať pod zem, do protileteckého krytu. Odvtedy prešlo mnoho rokov, ale ľudia tam žijú, lebo časom zabudli, že je aj iný svet okrem podzemného. Biedne živoria ako krty a červy. Nedokážu vyliezť na jasné svetlo.Tá-to diera je jediné miesto, ktorým sa dá dostať dnu. O niekoľko rokov všetci vymrú. Taký osud čaká aj vás.