Arkadij Strugacki - Planeta pre Pantanov

— Ale akáže je to záhada? — rozhorčil som sa. — Keby sme nemohli byť spolu, to by bola záhada. Ale teraz sme sa stretli, môžeme sa hrať…Veď ty sa rád hráš, no vždy si sa hrával sám…

— Nie, — namietol Malý. — Len spočiatku som sa hrával sám. Potom som sa hral na jazere a vo vode som zazrel svoj obraz. Chcel som sa s ním hrať, no rozpadol sa. Vtedy som veľmi zatúžil mať obrazy, veľa obrazov, aby som sa s nimi mohol hrať. A stalo sa.

Vyskočil a svižne sa rozbehol dookola, pričom zanechával za sebou svoje zvláštne prízraky — čierne, biele, žlté, červené. Nato si sadol uprostred a pyšne sa poobzeral. A musím vám povedať, že to bol pohľad: nahé chlapča na piesku a vôkol neho tucet pestrofarebných sôch v rozličných pózach.

— Fenomenálne, — povedal som a pozrel som na Majku. Pohľadom som ju pobádal, aby sa zúčastnila na rozhovore. Bolo mi trápne, že jednostaj hovorím a ona mlčí. Nepovedala však nič, iba zachmúrene pozerala, ako sa prízraky kolísali a pomaly mizli, šíriac pach čpavku.

— Vždy som sa chcel opýtať, — povedal Malý, — prečo sa zakrúcate? Čo je to? — Pribehol ku mne a zadrmal ma za polu kožucha.

— Odev, — vysvetlil som.

— Odev, — zopakoval. — Načo?

Porozprával som mu o odeve. Nie som Komov, jakživ som neprednášal, a najmä nie o odeve. No bez falošnej skromnosti môžem povedať, že prednáška mala úspech.

— Všetci ľudia majú šaty? — ohromene sa spýtal Malý.

— Všetci, — povedal som, aby sme skončili s touto témou.. Nechápal som, čo ho vlastne tak prekvapuje.

— No ľudí je veľa. Koľko?

— Pätnásť miliárd.

— Pätnásť miliárd, — zopakoval. Vystrčil prst bez nechta a začal ho zohýnať a vystierať. — Pätnásť miliárd! — zopakoval znova a obzrel sa na strácajúce sa prízraky. Oči mu stmaveli. — A všetci v šatách… A ešte čo?

— Nerozumiem.

— Čo ešte robia?

Poriadne som sa nadýchol a začal som rozprávať, čo robia ľudia. Je to, pravdaže, čudné, no doteraz som sa akosi nezamýšľal nad touto otázkou. Obávam sa, že u Majky vznikol dojem, akoby sa ľudstvo zväčša zaoberalo kybernetickou technikou. Napokon, usúdil som, pre začiatok ani to nie je zle. Pravda, Malý nepobiehal ako pri Komovových prednáškach, a neskrúcal sa do klbka, no aj tak očarene počúval. A keď som celý popletený končil, stratiac všetku nádej, že by som mu mohol poskytnúť aspoň predstavu o umení, hneď mi dal ďalšiu otázku.

— Toľko práce! — povedal. — Načo ste prišli sem?

— Majka, porozprávaj mu, — poprosil som ju zachrípnutým hlasom. — Nos mi odmrzol…

Majka chladne pozrela na mňa a malátne a podľa môjho názoru celkom nezaujímavo začala rozprávať o projekte „Koráb“ blahej pamäti. Nezdržal som sa, skákal som jej do reči, len aby som prednášku oživil malebnými podrobnosťami, opravoval som ju, až odrazu vysvitlo, že zasa hovorím sám. Pokladal som za potrebné skončiť svoje rozprávanie mravným poučením. Formuloval som ho takto:

— Sám vidíš, — povedal som. — Pustili sme sa do veľkej veci, no len čo sme pochopili, že tvoja planéta je obsadená, hneď sme sa zriekli nášho zámeru.

— Ľudia teda vedia zistiť, čo bude? — spýtal sa Malý. — Ale to nie je presné. Keby to ľudia vedeli, už dávno by odtiaľto odišli.

Nezišlo mi napochytro na um, čo mu na to povedať. Bola to háklivá téma.

— Vieš čo, Malý, — povedal som bodro, — poďme sa pohrať. Uvidíš, aké zaujímavé je hrať sa s ľuďmi.

Malý mlčal. Zúrivo som pozrel na Majku: čo je s ňou, predsa sa nemôžem sám mordovať s celým kontaktom!

— Poďme sa zahrať, Malý, — bez štipky nadšenia ma podporila Majka. — Alebo ak chceš, povozím ťa na lietajúcom stroji.

— Budeš lietať v povetrí, — nadviazal som, — a všetko bude dole — hory, močiare, ľadovec…

— Nie, — odmietol Malý. — Lietať je obyčajný pôžitok. To môžem aj sám.

Nadskočil som.

— A to už ako — sám?

Tvárou mu prebehlo rýchle vlnenie, plecia sa mu zdvihli a klesli.

— Nemám slová, — povedal. — Keď chcem, lietam…

— Tak teda leť! — vykĺzlo mi.

— Teraz nechcem, — povedal netrpezlivo. — Teraz mi je dobre s vami. — Vyskočil. — Chcem sa hrať, — vyhlásil. — Kde?

— Utekajme k lodi, — navrhol som.

Vydal prenikavý výkrik a v dunách ešte nestačila doznieť ozvena, už sme sa opreteky hnali cez krovie. Pokiaľ ide o Majku, definitívne som sa vzdal: nech si robí, čo chce.

Malý sa mihal pomedzi kríky ani slnečný lúč. Videlo sa mi, že sa ani nedotýkal zeme a ani raz sa nezachytil o konárik. Ja vo svojom elektricky ohrievanom kožuchu som sa valil bezohľadne ako piesočný tank, len to tak praskalo vôkol. Usiloval som sa dohoniť ho, no ustavične ma mýlili jeho prízraky, ktoré každú chvíľu nechával za sebou. Na okraji húštiny Malý zastal, počkal na mňa a povedal:

— Aj tebe sa to stáva? Zobudíš sa a pripomenieš si, že si práve niečo videl. Zavše je to niečo, čo dobre poznám. Napríklad ako lietam. Niekedy niečo celkom nové, také, čo som ešte nevidel.

— Pravdaže sa mi to stáva, — povedal som, lapajúc dych. — To sa volá sen. Spíš a vidíš sny.

Šli sme teraz krokom. Kdesi vzadu prašťalo krovie, ako tadiaľ prechádzala Majka.

— Odkiaľ sa to berie? — spýtal sa Malý. — Čo vlastne je sen?

— Nebývalé kombinácie bývalých dojmov, — odrapotal som.

Prirodzene, Malý nepochopil, a preto som musel povedať ďalšiu veľkú prednášku o tom, čo sú sny, ako vznikajú, načo sú a ako by bolo človeku zle, keby sa mu nesnívalo.

— Češirská mačka! Ale aj tak som nepochopil, prečo vidím vo sne to, čo som ešte nikdy predtým nevidel.

Majka nás dohonila a mlčky šla vedľa.

— Napríklad? — spýtal som sa.

— Niekedy sa mi sníva, že som strašne velikánsky, že rozmýšľam, že otázky prichádzajú ku mne jedna po druhej, veľmi jasné a prekvapujúce otázky, a ja nachádzam odpovede, prekvapujúce odpovede, a veľmi dobre viem, ako z otázky vzniká odpoveď. To je najväčší pôžitok, keď vieš, ako z otázky vzniká odpoveď. Ale keď sa prebudím, nepamätám si ani otázky, ani odpovede. Pamätám si len pôžitok.

— Nuž hej… — utrúsil som vyhýbavo. — Zaujímavý sen. No neviem ti ho vysvetliť. Spýtaj sa Komova, azda ti ho on objasní.

— Komova… Čo je to Komov?

Musel som mu vyložiť náš systém mien. Už sme obchádzali močiar a pred nami sa vynorila loď a pristávacia plocha. Keď som skončil, Malý z ničoho nič povedal:

— Čudné. To so mnou ešte nikdy nebolo.

— Čo?

— Aby som dačo pre seba chcel, a nemohol.

— A čo chceš?

— Chcem sa rozdeliť napoly. Teraz som jeden, a chcem, aby sme boli dvaja.

— Nuž, braček, — povedal som, — to nemôžeš chcieť. To sa predsa nedá.

— A keby sa to dalo? Je to zle, alebo dobre?

— Prirodzene, zle, — povedal som. — Nie je mi celkom jasné, čo vlastne chceš povedať… Človek sa môže roztrhnúť napoly. To je veľmi zle. Môže ochorieť, volá sa to rozpoltenie osobnosti. Aj to je zle, ale dá sa to napraviť.

— Bolí to? — spýtal sa Malý.

Vkročili sme na pristávaciu plochu. Tom sa nám už náhlil v ústrety, pred sebou hnal loptu a radostne blikal signálnymi svetielkami.

— Prestaň s tým, — povedal som. — Aj takýto si pekný.

— Nie, nie som pekný, — namietol Malý, no vtom už dobehol Tom a začala sa zábava.

Malý sypal otázky, že som ani nestačil odpovedať, Tom zasa nestačil vykonávať povely, lopta sa nestačila dotýkať zeme. Iba Malý na všetko stačil.