Arkadij Strugacki - Planeta pre Pantanov

Prestávka. Na dlážke zahrkotali a zarachotili popresúvané skaly.

— F-fragment, — povedal Malý. — Ešte takáto otázka. Odkiaľ sa berú odpovede? Donútil si ma rozmýšľať. Vždy som sa nazdával: je odpoveď —pôžitok, nie je odpoveď — bieda. Povedal si mi, ako rozmýšľaš ty. Spomínal som si a spomenul som si, že i ja často tak rozmýšľam, a často prichádza odpoveď. Vidím, ako prichádza. Robím priestor pre kamene. Takýto. („Kôš,“ napovedal mu Komov.) Áno, kôš. Jeden prút sa zakvačí o druhý, druhý o tretí, tretí o ďalší a vzniká kôš. Vidím, ako vzniká. No oveľa častejšie rozmýšľam, — znova zarachotili skaly, — a vzniká hotová odpoveď. Je hŕba prútov a zrazu hotový kôš. Prečo?

— I na túto otázku, — povedal Komov, — budem ti môcť odpovedať, až keď sa o tebe dozviem všetko.

— Tak teda dozvedaj sa! — žiadal Malý. — Rýchlo sa dozvedaj! Prečo sa nedozvedáš? Porozprávam ti sám. Bola loď, väčšia ako tvoja, teraz sa zmenšila, ale bola veľmi veľká. To vieš aj sám. Potom to bolo takto.

Z interkomu sa rozľahol prenikavý praskot a treskot a hneď nato sa zúfalo, v neznesiteľne vysokej tónine rozvrieskalo dieťa. A uprostred vreskotu, uprostred tíchnuceho treskotu, úderov, zvuku rozbíjaného skla zachrčal zadychčaný mužský hlas:

— Mary… Mary… Ma… ry…

Dieťa kričalo, až sa zachádzalo, takže chvíľu nebolo počuť nič iné. Potom sa ozval šuchot, tlmený ston. Ktosi sa plazil po dlážke, zasypanej úlomkami a črepinami, čosi s rinčaním spadlo. Veľmi známy ženský hlas zastenal:

— Šura… Kde si, Šura… Bolí… Čo sa stalo? Kde si? Nič nevidím, Šura… Ozvi sa predsa, Šura! Tak ma bolí! Pomôž mi, nič nevidím…

A to všetko za neprestajného kriku dojčaťa. Potom žena stíchla, po chvíli stíchlo i dieťa. Vydýchol som a zistil som, že päste mám zaťaté, nechty sa mi hlboko zaborili do dlaní a čeľuste mi zmeraveli.

— To trvalo dlho, — slávnostne povedal Malý.— Prestal som vrieskať. Zaspal som. Keď som sa prebudil, bolo tma ako prv. Bolo mi zima. Chcel som jesť. Chcel som jedlo a teplo tak mocne, že sa to aj splnilo.

Z interkomu sa začala valiť celá kaskáda zvukov — celkom neznámych zvukov. Rovnomerné zosilňujúce sa hučanie, časté klepkanie, akýsi hukot ponášajúci sa na ozvenu, ledva počuteľné basové dudranie, nato piskot, škripot, bzučanie, údery o kov, praskot… Trvalo to dlho, niekoľko minút. Potom všetko odrazu stíchlo a Malý, trošku zadychčaný, povedal:

— Nie. Takto to nemôžem rozprávať, lebo by som rozprával tak dlho, ako dlho žijem. Čo mám robiť?

— A nakŕmili ťa? Zohriali ťa? — spýtal sa pokojným hlasom Komov.

— Stalo sa, čo som chcel. A odvtedy vždy bolo tak, ako som chcel. Kým nepriletela prvá loď.

— A čo bolo toto? — spýtal sa Komov a podľa mňa veľmi úspešne napodobil spleť zvukov, ktorý sme práve počuli.

Prestávka.

— Aha, chápem, — povedal napokon Malý. — Vôbec to nevieš, ale pochopil som. No nemôžem odpovedať. Veď ani ty nemáš slovo, aby si to pomenoval. A poznáš viac slov ako ja. Daj mi slová. Dal si mi veľa dôležitých slov, ale ešte vždy to nie sú slová, aké potrebujem.

Prestávka.

— Akú farbu to malo? — spýtal sa Komov.

— Nijakú. Farba je, keď pozeráš očami. Tam sa nedá pozerať očami.

— Kde — tam?

— U mňa. Hlboko. V zemi.

— A ako je tam na ohmatanie?

— Výborne, — povedal Malý. — Pôžitok. Luskáčik! U mňa je najlepšie. Tak bolo, kým neprišli ľudia.

— Ty tam spíš? — spýtal sa Komov.

— Som tam vždy. Tam spím, jem, rozmýšľam. Tu sa len hrám, lebo rád pozerám očami. A tam je na hranie tesno. Ako vo vode, ale ešte tesnejšie.

— Ale vo vode sa predsa nedá dýchať, — namietol Komov.

— Prečo nie? Dá sa. I hrať sa dá. Len je tam tesno.

Prestávka.

— Už vieš o mne všetko? — spýtal sa Malý.

— Nie, — kategoricky povedal Komov. — Nič som sa o tebe nedozvedel. Sám vidíš, nemáme spoločné slová, ktorými by sme sa mohli dorozumieť. Azda máš svoje slová?

— Slová… — pomaly zopakoval Malý. — To je, keď sa pohybujú ústa a potom počuť ušami. Nie. To je len u ľudí. Vedel som, že sú slová, lebo si pamätám. Češirská mačka! Čo to vlastne je? Neviem. No už viem, načo sú podaktoré slová. Predtým som nevedel. Rád som hovoril, bol to pôžitok. Hra.

— Teraz vieš, čo znamená slovo oceán, — povedal Komov, — no videl si ho aj prv. Ako si ho nazýval?

Prestávka.

— Počúvam, — povedal Komov.

— Čo počúvaš? Prečo? Nazval som ho. Lenže tak sa to nedá počuť. To je vnútri.

— Hádam by si mohol ukázať? — navrhol Komov. — Máš kamene, prúty…

— Kamene a prúty nie sú na to, aby sa nimi ukazovalo, — vysvetlil Malý, zdalo sa mi, dosť nahnevane. — Kamene a prúty sú na rozmýšľanie. Ak je otázka ťažká — kamene a prúty. Ak nevieš, aká je otázka — listy. Tu je veľa všelijakých vecí. Voda, ľad — dobre sa topí, preto… — Malý sa odmlčal. — Nie sú slová, — povedal. — Je veľa všelijakých vecí. Vlasy… a veľa takého, pre čo nie sú slová. Ale iba tam, u mňa.

Bolo počuť ťahavý hlboký vzdych. Asi Vanderhose. Majka sa odrazu spýtala:

— A keď pohybuješ tvárou? Čo je to?

— Mam-ma… — povedal Malý nežným, líškavým hlasom. — Tvár, ruky, telo, — pokračoval Majkiným hlasom, — aj to sú veci na rozmýšľanie. Takých vecí je veľa. Trvalo by dlho vymenovať ich všetky.

Prestávka.

— Čo mám robiť? — spýtal sa Malý. — Vymyslel si?

— Vymyslel, — odpovedal Komov. — Vezmeš ma k sebe. Pozriem a hneď sa veľa dozviem. Azda aj všetko.

— O tom som už rozmýšľal, — povedal Malý.— Viem, že chceš ísť ku mne. I ja chcem, ale nemôžem. To je otázka! Keď chcem, všetko môžem. Ale nie pokiaľ ide o ľudí. Ja nechcem, aby boli, a sú. Chcem, aby si prišiel ku mne, no nemôžem. Ľudia — to je trápenie.

— Chápem, — povedal Komov. — Tak teda ja ťa vezmem k sebe. Chceš?

— Kde?

— K sebe. Ta, odkiaľ som prišiel. Na Zem, kde žijú všetci ľudia. I tam sa budem môcť o tebe všetko dozvedieť, a dosť rýchlo.

— Ale to je ďaleko, — prehovoril Malý. — Alebo som ťa nepochopil?

— Áno, to je veľmi ďaleko, — povedal Komov, — no moja loď…

— Nie! — povedal Malý. — Nerozumieš ma. Ja nemôžem ísť ďaleko. Nemôžem ani ďaleko, a už vôbec nie veľmi ďaleko. Raz som sa hral na ľadových kryhách. Zaspal som. Zobudil som sa od strachu. Veľký strach, obrovský. Aj som zakričal. Fragment! Kryha odplávala a videl som len končiare hôr. Myslel som, že oceán zhltol zem. Pravdaže, vrátil som sa. Veľmi som chcel a kryha hneď šla naspäť k brehu. No teraz už viem, že nesmiem ísť ďaleko. To nebol len strach. Bolo mi zle. Ako od hladu, lenže oveľa horšie. Nie, k tebe nemôžem.

— No dobre, — povedal Komov neprirodzene veselým hlasom. — Akiste sa ti už zunovalo odpovedať a rozprávať. Viem, že rád kladieš otázky. Spytuj sa, odpoviem ti.

— Nie, — povedal Malý. — Mám veľa otázok. Prečo kameň padá? Čo je horúca voda? Prečo je desať prstov, a keď chcem rátať, stačí mi len jeden. Veľa otázok. No teraz sa nebudem spytovať. Teraz je zle. Ty nemôžeš ku mne, ja nemôžem k tebe, nie sú slová. To znamená, že sa nemôžeš dozvedieť všetko o mne. Z-záhada! To znamená, že ani odísť nemôžeš. Prosím ťa, rozmýšľaj, čo mám robiť. Ak sám nemôžeš rýchlo rozmýšľať, nech rozmýšľajú tvoje milión ráz rýchlejšie stroje. Odchádzam. Keď sa zhovárame, nemôžeš rozmýšľať. Rozmýšľaj veľmi rýchlo, lebo mi je horšie ako včera. A včera mi bolo horšie ako predvčerom.