Arkadij Strugacki - Planeta pre Pantanov

Hovoril výrazne a úryvkovite Komovovým hlasom, a len nelogické slová vyslovoval neznámym zvučným barytónom. Jeho ruky a prsty ani na sekundu neostávali na pokoji, i sám sa jednostaj pohyboval a jeho pohyby boli rýchle a plynulé, akoby sa prelieval z jednej pózy do druhej. Bol to fantastický obraz: zvyčajné steny jedálne, vanilková vôňa zákuskov, všetko také domácke, všedné, len zvláštne fialkasté svetlo a v tom svetle na dlážke pružné, plavné a pohyblivé malé monštrum. A na pulte poplašné rubínové svetielko.

— Odkiaľ si vedel, že ľudia zasa prídu? — spýtal sa Komov.

— Rozmýšľal som a pochopil.

— Možno ti to dakto povedal?

— Kto? Kamene? Slnko? Krovie? Som sám. Ja a moje obrazy. No tie mlčia. S nimi sa môžem len hrať. Nie. Ľudia prišli a odišli. — Rýchlo preložil niekoľko lístkov na dlážke. — Porozmýšľal som a pochopil: prídu znova.

— A prečo ti bolo zle?

— Lebo tu boli ľudia.

— Ľudia nikdy nikomu neškodia. Ľudia chcú, aby všetkým okolo bolo dobre.

— Viem, — povedal Malý. — Už som to predsa povedal: ľudia odídu a bude dobre.

— Od ktorých skutkov ľudí ti je zle?

— Od všetkých. Sú tu, alebo môžu prísť — je zle. Odídu navždy — je dobre.

Červené svetielko na pulte ma mučilo. Nezdržal som sa a nenápadne som Komova postrčil nohou pod stolom.

— Odkiaľ si vedel, že ak ľuďom povieš, odídu? — spýtal sa Komov, vôbec si ma nevšímajúc.

— Vedel som: ľudia chcú, aby všetkým dookola bolo dobre.

— No ako si sa to dozvedel? Veď si sa nikdy nestýkal s ľuďmi.

— Veľa som rozmýšľal. Dlho som nechápal. Potom som pochopil.

— Kedy si pochopil? Dávno?

— Nie, nedávno. Keď si odišiel od jazera, chytil som rybu. Veľmi som sa začudoval. Ktovie prečo umrela. Začal som rozmýšľať a pochopil som, že určite odídete, ak vám poviem.

Komov si zahryzol do spodnej pery.

— Zaspal som na brehu oceánu, — povedal odrazu. — Keď som sa zobudil, videl som, že na mokrom piesku pri mne sú stopy ľudských nôh. Porozmýšľal som a pochopil som: kým som spal, popri mne prešiel človek. Odkiaľ som to vedel? Predsa som nevidel človeka, videl som len stopy. Rozmýšľal som: predtým tu stopy neboli, teraz sú, to znamená, že sa zjavili, kým som spal. Sú to ľudské stopy, nie stopy vĺn, ani stopy skaly, čo sa zgúľala z hory. Teda okolo mňa prešiel človek. Kým som spal, okolo mňa prešiel človek. Takto rozmýšľame my. A ako rozmýšľaš ty? Prileteli ľudia. Nič o nich nevieš. No porozmýšľal si a vedel si, že určite navždy odletia, ak sa s nimi pozhováraš. Ako si rozmýšľal?

Malý mlčal dlho — zo tri minúty. Na jeho tvári a prsiach sa znova začal tanec svalov. Obratnými prstami posúval a premiesťoval listy. Potom nohou odtisol listy a zvučným barytónom povedal:

— To je otázka! Češirská mačka!

Vanderhose v kúte uštvane zakašlal a Malý hneď pozrel naňho.

— Fenomenálne! — zvolal zasa barytónom. — Vždy som chcel vedieť: prečo sú dlhé vlasy na lícach?

Zavládlo ticho. A vtom som videl, ako rubínové svetielko zhaslo a zapálilo sa smaragdovozelené.

— Odpovedzte mu, Jakov, — pokojne požiadal Komov.

— Hm… — začal Vanderhose a zružovel. — Ako ti to mám povedať, chlapče môj… — Mechanicky si našuchoril bokombrady a pokračoval: — Je to pekné, páči sa mi to… Podľa mňa je to dostatočné vysvetlenie, čo myslíš?

— Pekné… páči sa… — zopakoval Malý. —Zvonček! — povedal zrazu nežne. — Nie, nevysvetlil si to. No to sa stáva. Prečo len na lícach? Prečo nie na nose?

— Na nose je to nepekné, — poučne povedal Vanderhose. — A pri jedení by predsa liezli do úst…

— Správne, — prikývol Malý. — No ak sú na lícach a ideš cez krovie, musíš sa zachytávať. Mne sa vždy vlasy zakvačia, hoci ich mám navrchu.

— Hm… Vidíš, ja zriedkakedy chodievam cez krovie, — povedal Vanderhose.

— Nechoď cez krovie! — povedal Malý. — Bude ťa bolieť. Svrček na peci!

Vanderhose sa hneď nevynašiel, čo odpovedať, no bolo na ňom vidieť, že je spokojný. Na indikátore svietilo zelené svetielko, Malý zjavne zabudol na svoje starosti a náš odvážny kapitán, ktorý mal veľmi rád deti, bol akiste dojatý. Navyše mu lichotilo, že jeho bokombrady, ktoré doteraz slúžili len ako objekt viac-menej lacných duchaplností, mali takú význačnú úlohu pri nadväzovaní kontaktu. No teraz bol rad na mne. Malý mi odrazu pozrel do očí a vychrlil:

— A ty?

— Čo ja? — spýtal som sa. Prišiel som do pomykova, preto som zareagoval dosť agresívne.

Komov ma ihneď a so zjavným zadosťučinením kopol do členka.

— Chcem sa ťa dačo spýtať, — povedal Malý. —Vždy som chcel, no ty si sa bál. Raz len-len že si ma nezabil — zasyčal si, zreval, udrel si ma vzduchom. Utekal som až po sopky. To veľké, teplé, so svetielkami, robí to rovnú zem — čo je to?

— Stroje, — povedal som a odkašlal som si. — Roboty.

— Roboty, — zopakoval Malý. — Sú živé?

— Nie, — povedal som, — to sú stroje. My sme ich urobili.

— Urobili? Také veľké? A hýbe sa to? Fenomenálne. Tie sú ale veľké!

— Bývajú i väčšie, — povedal som.

— Ešte väčšie?

— Oveľa väčšie, — prisvedčil Komov. — Väčšie než ľadovec.

— Aj ony sa pohybujú?

— Nie, — povedal Komov. — No vedia rozmýšľať.

A Komov začal vykladať, čo sú kybernetické stroje. Bolo mi ťažko posúdiť, aké myšlienky Malému vírili v hlave. Ak vychádzame z predpokladu, že jeho myšlienkový pochod sa istým spôsobom prejavoval i telesnými pohybmi, dalo by sa povedať, že Malý bol celkom ohromený. Pobiehal po jedálni ani kocúr Toma Sawyera, keď si chlipol liek na utíšenie bolesti. Keď mu Komov vysvetlil, prečo mojich robotov nemožno pokladať ani za živých, ani za mŕtvych, vyškriabal sa na povalu, dlaňami a chodidlami sa prilepil k plastickej hmote a bezmocne tam ovisol. Rozprávanie o strojoch, obrovských strojoch, ktoré rozmýšľajú rýchlejšie ako ľudia, rátajú rýchlejšie ako ľudia, odpovedajú na otázky milión ráz rýchlejšie ako ľudia, skrútilo Malého do klbka, nato ho vystrelo, vyhodilo na chodbu a o sekundu zasa šmarilo k našim nohám. Hlasne dýchal, veľké oči mu stmaveli, tvár mal strašne vykrivenú. Nikdy predtým ani potom som sa nestretol s takým vďačným poslucháčom. Zelená žiarovka na pulte indikátora žiarila ani mačacie oko a Komov rozprával a rozprával, presnými, jasnými, veľmi jednoduchými vetami a pokojným, rovnomerným hlasom, a chvíľami akoby mimochodom vkladal zvedavosť vzbudzujúce: „podrobnejšie budeme o tom hovoriť neskoršie“ alebo: „v skutočnosti je to oveľa zložitejšie a zaujímavejšie, lenže nezabúdaj, že ešte nevieš, čo je hemostatika“.

Len čo Komov skončil, Malý vyskočil na kreslo, oblapil sa dlhými žilnatými rukami a spýtal sa:

— A dá sa to urobiť, aby roboty počúvali aj mňa?

— To si už urobil, — povedal som.

Nehlučne ako tieň dopadol na ruky na stôl predo mnou.

— Kedy?

— Poskakoval si pred nimi a najväčší — volá sa Tom — sa zastavoval a spytoval sa ťa, aké máš preňho príkazy?

— Prečo som nepočul otázku?

— Ty si ju videl. Pamätáš sa, ako žmurkalo červené svetielko? To bola otázka. Tom sa takto spytuje.

Malý sa prelial na dlážku.

— Fenomenálne! — potichučky povedal mojím hlasom. — To je hra. Fenomenálna hra. Luskáčik!

— Čo znamená luskáčik? — spýtal sa Komov.