Arkadij Strugacki - Planeta pre Pantanov

Здесь есть возможность читать онлайн «Arkadij Strugacki - Planeta pre Pantanov» весь текст электронной книги совершенно бесплатно (целиком полную версию без сокращений). В некоторых случаях можно слушать аудио, скачать через торрент в формате fb2 и присутствует краткое содержание. Город: Bratislava, Год выпуска: 1976, Издательство: Tatran, Жанр: Фантастика и фэнтези, на словацком языке. Описание произведения, (предисловие) а так же отзывы посетителей доступны на портале библиотеки ЛибКат.

Planeta pre Pantanov: краткое содержание, описание и аннотация

Предлагаем к чтению аннотацию, описание, краткое содержание или предисловие (зависит от того, что написал сам автор книги «Planeta pre Pantanov»). Если вы не нашли необходимую информацию о книге — напишите в комментариях, мы постараемся отыскать её.

Z ruského originálu "Malyš"

Planeta pre Pantanov — читать онлайн бесплатно полную книгу (весь текст) целиком

Ниже представлен текст книги, разбитый по страницам. Система сохранения места последней прочитанной страницы, позволяет с удобством читать онлайн бесплатно книгу «Planeta pre Pantanov», без необходимости каждый раз заново искать на чём Вы остановились. Поставьте закладку, и сможете в любой момент перейти на страницу, на которой закончили чтение.

Тёмная тема
Сбросить

Интервал:

Закладка:

Сделать

— To nesúvisí s tmou, — namietla Majka.

Podľa všetkého mala pravdu. Slnko síce už zašlo, i súmrak zhustol, i tak som však na obrazovke rozoznával Komova a videl som rozplývajúci sa prízrak, i štartovaciu plochu, i ľadovec v diaľke, no chlapca som už nevidel.

Potom som zbadal, že si Komov sadol.

— Prichádza, — povedal polohlasne. — Teraz budem zaneprázdnený. Nevyrušujte ma. Naďalej sústredene pozorujte okolie, ale nijaké lokátory a vôbec — nijaké aktívne prostriedky. Skúste sa uspokojiť s infraoptikou. Končím.

— Úspešný lov, — zaželal mu Vanderhose a vstal. Tváril sa slávnostne. Prísne na nás pozrel ponad konček nosa, zvyčajným plavným pohybom si našuchoril bokombrady a povedal:

— Stáda sú v maštaliach, do rannej zore máme voľno.

Majka kŕčovite zívla a poznamenala:

— Nebodaj sa mi chce spať? Alebo je to od nervozity?

Mimochodom, teraz nebudeme mať veľa času na spánok, — oznámil Vanderhose. — Urobíme to takto. Nech si Majka ide odpočinúť, ja ostanem pri obrazovke a Stas nech si pospí pri rádiostanici. Po štyroch hodinách ho zobudím. Čo ty na to, Stas?

Nenamietal som nič, hoci som pochyboval, že Komov tak dlho obsedí v mraze. Ani Majka nebola proti a zívala ďalej. Keď odišla, ponúkol som Vanderhosemu, že uvarím kávu, no odmietol pod akousi smiešnou zámienkou — akiste chcel, aby som si pospal. Nato som sa uvelebil k rádiostanici, prezrel som nové rádiogramy, nenašiel som nič súrne a odovzdal som ich Vanderhosemu.

Chvíľu mlčal. Vôbec sa mi nechcelo spať. Predstavoval som si, akí by mohli byť vychovávatelia Pierra Semionova. Ľudské mláďa, odchované vlkmi, behá po štyroch a vrčí. Človek odchovaný medveďmi takisto. Vo všeobecnosti výchova celkom určuje modus vivendi ktoréhokoľvek tvora. Vlastne nie celkom, ale do veľkej miery určite. Prečo vlastne náš Maugli ostal vzpriameným človekom? To privádza k istým myšlienkam. Chodí na nohách, aktívne používa ruky, čo samo osebe nie je čosi vrodené, lež dosahuje sa výchovou. Vie hovoriť. Pravda, nerozumie, čo vraví, no vidieť, že časť mozgu, ktorá má na starosti reč, výborne mu funguje… A zapamätúva si všetko na prvý raz!

Čudné, veľmi čudné. Nehumanoidi, o ktorých viem, vôbec by nevedeli takto vychovať ľudské mláďa. Mohli by ho živiť, skrotiť. Mohli by ho skúmať vo svojich čudných laboratóriách, pripomínajúcich gigantický model črevného traktu v činnosti. No vidieť v ňom človeka, indentifikovať v ňom človeka a uchovať ho v ňom — to by sotva vedeli. Žeby to boli predsa humanoidi? Ničomu nerozumiem.

— V každom prípade, — ozval sa vtom Vanderhose, — sú humánni v najširšom zmysle slova, akýsi len vieme predstaviť, lebo zachránili život nášmu dieťaťu, a sú geniálni, lebo ho vychovali tak, že sa ponáša na človeka, pričom azda nevedia nič o rukách a nohách. Čo myslíš, Stas?

Neurčito som zahmkal a Vanderhose zasa zmĺkol.

V kabíne bolo ticho. Základňa nás neznepokojovala, ani Komov sa nehlásil. Na tmavej obrazovke vzbĺkli dúhovo sa meniace záblesky polárnej žiary, v ich prízračnom svetle som ledva rozoznával Komova, ktorý sedel celkom nehybne. Chlapca som však nevidel ani raz. No Komovovi sa zrejme darilo, lebo veľký palubný počítací stroj chvíľami tichučko mliaskal a vrčal, ako spracúval a organizoval informácie, prijímané z translátora. Potom som zadriemal a snívalo sa mi o akýchsi zamračených neoholených osmonohoch v belasých športových úboroch a s dáždnikmi, učili ma chodiť a mne bolo tak smiešne, že som jednostaj padal, čím som u nich vyvolával veľkú nespokojnosť. Zobudil som sa na jemný, no nepríjemný úder do srdca. Čosi sa stalo. Vanderhose sedel napäto schýlený nad obrazovkou a rukami zvieral bočné operadlá.

— Stas! — zavolal potichu.

— Áno?

— Pozri na obrazovku!

Aj tak som už pozeral, no predbežne som nevidel nič zvláštne. Naďalej blčali a menili sa nebeské svetlá, Komov sedel v predošlej polohe, vzdialený ľadovec hral ružovou a zelenou farbou. Vtom som to videl.

— Nad horami? — spýtal som sa šeptom.

— Áno. Presne nad horami.

— Čo je to?

— Neviem.

— Dávno?

— Neviem. Všimol som si to pred dvoma minútami. Myslel som si, že je to smršť…

I ja som sa sprvu nazdával, že je to smršť. Nad bledou vyštrbenou líniou horského hrebeňa, na pozadí dúhových pásov vystupovalo čosi ako dlhý tenký korbáč — čierna krivka, pripomínajúca škrabanec na obrazovke. Korbáč takmer nebadateľne vibroval, prehýnal sa, chvíľami akoby klesal a zasa sa vzpriamoval a bolo vidieť, že nie je hladký, ale akoby článkovaný, podobný bambusovému kmeňu. Vyčnieval nad hrebeňom, vzdialeným od nás zo desať kilometrov, akoby ktosi vysunul spoza končiara obrovskú udicu. Známej krajine na obrazovke pridával nereálny výzor dekorácií bábkového divadla. Pohľad na to bol akýsi neprirodzený, strašný a zároveň smiešny, ani čo by sa nad končiarmi zjavila neuveriteľne obrovská tvár. Vôbec, bolo to čosi mimo akýchkoľvek rozmerov, čosi nemožné, vymykajúce sa všetkým predstavám o proporciách.

— Oni? — spýtal som sa pošepky.

— Vylúčené, aby to bolo prirodzené… — prehovoril Vanderhose. — A vylúčené, aby to bolo umelé.

I ja som cítil presne to isté.

— Musíme to oznámiť Komovovi, — povedal som.

— Komov vypol spojenie, — odpovedal Vanderhose a nastavil diaľkomer. — Vzdialenosť sa nemení. Štrnásť kilometrov. Tá vec strašne vibruje, celá sa trasie. Amplitúda najmenej sto metrov… Dačo absurdné.

— Aké je to vysoké? — zašomral som.

— Okolo šesťsto metrov.

— Dočerta!

Vtom Vanderhose vyskočil a stlačil dve klapky súčasne: klapku vonkajšej núdzovej rádiovýzvy „všetci nech sa hneď vrátia na palubu“ a klapku vnútorného signálu „všetci nech sa zhromaždia v kabíne“. Nato sa obrátil ku mne a prerývaným hlasom mi prikázal:

— Stas! Behom na stanovište OAP! Uveď do pohotovosti stredisko lekárskej pomoci! Seď a čakaj. Bez rozkazu sa ani nepohni!

Vybehol som na chodbu. Spoza dverí kabín tlmene doliehal prerývaný zhromažďovací signál. Oproti sa hnala Majka, papuče mala obuté len tak naboso a v behu si naťahovala kabátik.

— Čo sa stalo? — spýtala sa už z diaľky hlasom zachrípnutým od spánku.

Hodil som rukou a rútil som sa po rebríku dolu, na stanovište ovládania aktívnych prostriedkov. Trochu ma drvila triaška, no vcelku som bol pokojný, ba v istom zmysle aj hrdý: vznikala zriedkavá situácia. Bol som presvedčený, že od chvíle, čo táto loď štartovala prvý raz, ešte nikto nešiel na stanovište OAP — iba ak pracovníci kozmodrómov na preventívnu prehliadku automatiky.

Hodil som sa do kresla, zapol som kruhovú obrazovku, vypol automatiku strediska lekárskej pomoci a hneď som zablokoval kormové delo, aby som v zmätku nevypálil do podnožníka. Nato som uchopil dolaďovače ručného zamierenia a cez čierny priesečník pred mojimi očami sa začal plaziť obraz na obrazovke: preplazil sa cezeň rozoklaný ľadovec i hustá hmla nad močiarom, nato sa preplazil i Komov — ožiarený zábleskmi polárnej žiary, stál teraz chrbtom k nám a hľadel k horám… Ešte trochu vyššie. Tu je. Čierny, chvejúci sa, nezmyselný, celkom absurdný. A vedľa je druhý, kratší, no pred očami rastie, vyťahuje sa, prehýba… Doparoma, ako to len môžu robiť? Aké sily na to potrebujú a čo je to za materiál? To je ale obraz!.. Teraz to vyzeralo, ako keby sa za horami schovával obrovský šváb a odtiaľ vystrkoval fúzy. Odhadol som priestorový uhol zásahu a nastavil som priesečník tak, aby som jedným úderom zasiahol obidva ciele. Už ostávalo len nohou stlačiť pedál…

Читать дальше
Тёмная тема
Сбросить

Интервал:

Закладка:

Сделать

Похожие книги на «Planeta pre Pantanov»

Представляем Вашему вниманию похожие книги на «Planeta pre Pantanov» списком для выбора. Мы отобрали схожую по названию и смыслу литературу в надежде предоставить читателям больше вариантов отыскать новые, интересные, ещё непрочитанные произведения.


Arkadij Strugacki - Piknik pored puta
Arkadij Strugacki
Arkadij Strugacki - Biały stożek Ałaidu
Arkadij Strugacki
Arkadij Strugacki - Pora deszczów
Arkadij Strugacki
Arkadij Strugacki - Trudno być bogiem
Arkadij Strugacki
Arkadij Strugacki - Piknik na skraju drogi
Arkadij Strugacki
Arkadij Strugacki - Przenicowany świat
Arkadij Strugacki
Arkadij Strugacki - Alfa Eridana
Arkadij Strugacki
Arkadij Strugacki - Fale tłumią wiatr
Arkadij Strugacki
Arkadij Strugacki - Poludnie, XXII wiek
Arkadij Strugacki
Отзывы о книге «Planeta pre Pantanov»

Обсуждение, отзывы о книге «Planeta pre Pantanov» и просто собственные мнения читателей. Оставьте ваши комментарии, напишите, что Вы думаете о произведении, его смысле или главных героях. Укажите что конкретно понравилось, а что нет, и почему Вы так считаете.

x