Arkadij Strugacki - Planeta pre Pantanov

Bolo to dieťa, asi dvanásťročný chlapec, hranatý, kostnatý, dlhonohý výrastok s ostrými plecami a lakťami, no tým sa podoba s obyčajným chlapcom končila. Tvár nemal chlapčenskú, s ľudskými črtami, ale celkom nehybnú, zmeravenú, ustrnutú ako maska. Len veľké, tmavé oči mal živé a šibal nimi vľavo i vpravo ako cez otvory v maske. Uši mal veľké, odstávajúce, pravé ucho badateľne väčšie a spod ľavého ucha sa mu po krku až ku kľúčnej kosti ťahala tmavá krivá jazva — hrubá a nepravidelne zahojená. Ryšavkasté strapaté vlasy mu v nepravidelných chuchvalcoch padali na čelo a na plecia, trčali mu na všetky strany, na temene sa mu dvíhal odvážny chochol. Bola to hrozná, nepríjemná tvár mŕtvolného, sinavo-zeleného odtieňa, ligotavá, akoby namastená nejakou masťou. I celé telo sa mu lesklo. Bol celkom nahý, a keď došiel blízko k lodi a hodil na piesok kôpku vetiev, videli sme, aký je celý šľachovitý, nikde ani stopy po dojímavej detskej bezbrannosti. Bol kostnatý, no nie vycivený, a prekvapujúco šľachovitý, celkom ako dospelý, teda nie svalnatý, nie atlét, ale vyslovene šľachovitý, a zblízka mu bolo vidieť strašné kľukaté jazvy — naľavo hlbokú jazvu cez rebrá až po bok, od ktorej bol taký vykrivený, ďalšiu jazvu na pravej nohe a naprostriedku pŕs hlbokú vpadlinu. Áno, ako vidieť, nemal tu ľahký život. Planéta dôkladne poprežúvala a dohrýzla ľudské mláďa, kým si ho prispôsobila na vlastný obraz.

Bol teraz na dákych dvadsať krokov od lode, tesne pri okraji mŕtveho priestoru. Pri nohách mu ležala kôpka prútov. Stál so spustenými rukami a pozeral na loď; prirodzene, nemohol vidieť objektívy, no akoby nám hľadel rovno do očí. Ani jeho póza nebola ľudská. Neviem, ako by som to vysvetlil. Jednoducho ľudia nezaujímajú takúto pózu. Nikdy takto nestoja. Ani keď odpočívajú, ani keď na dačo čakajú, ani vo chvíli napätia. Ľavú nohu mal vysunutú trochu dozadu a máličko zohnutú v kolene, pričom sa celou váhou opieral práve o ňu, a ľavé plece vystrčil dopredu. Na okamih sa podobná póza dá zachytiť u človeka, ktorý sa chystá vrhnúť disk. No dlho sa takto nedá stáť, je to nepohodlné, aj nepekné, no chlapec takto stál pár minút, potom si odrazu čupol a začal sa prehŕňať vo svojich prútoch. Povedal som — čupol si, ale nie je to presné: spustil sa na ľavú nohu, pravú vystretú vysunul dopredu — ani pozerať naňho nebolo pohodlné, najmä keď sa začal babrať s prútmi a pomáhal si pritom pravou nohou. Potom k nám zdvihol tvár, vystrel ruku — v každej pästi držal po prútiku — a tu sa začalo čosi také, čo si vôbec netrúfnem opísať. Môžem povedať len toľko: tvár mu ožila, nie jednoducho ožila, priam explodovala pohybmi. Neviem, koľko svalov má človek na tvári, no jemu sa rozhýbali všetky odrazu, každý samostatne, každý nepretržite a každý neobyčajne zložito. Neviem, s čím by som to porovnal. Vyzeralo to, ako keď sa čerí voda v slnečnom svetle, ibaže čerenie vody je jednotvárne a chaotické, jednotvárne vo svojej chaotickosti, ale v tomto ohňostroji pohybov sa dal vytušiť akýsi rytmus, akýsi uvedomelý systém. To nebola chorobná kŕčovitá triaška, agónia, panika, lež tanec svalov, ak sa to tak dá povedať. Začalo sa to na tvári, nato sa roztancovali plecia, hruď, rozospievali sa ruky a v zovretých pästiach sa zatrepotali suché prúty, začali sa krížiť, prepletať, zápasiť, pričom vydávali šramot, zvuky pripomínajúce rachot bubnov, cvrlikanie, akoby sa pod loďou usalašil celý roj kobyliek. Netrvalo to dlhšie ako minútu, no pred očami sa mi zatmilo a zaľahlo mi v ušiach. A nato všetko začalo ochabovať. Tanec a spev prešli z paličiek do rúk, z rúk do pliec, do tváre a potom sa všetko skončilo. Znova na nás hľadela nehybná maska. Chlapec zľahka vstal, prekročil hŕbku prútov a odišiel do mŕtveho priestoru.

— Prečo mlčíte? — reval Komov. — Jakov! Jakov! Počujete ma? Prečo mlčíte?

Spamätal som sa a zrakom som pohľadal Komova. Xenopsychológ stál v napätej póze, tvárou k lodi, po piesku sa ťahal jeho dlhý tieň. Vanderhose si odkašlal a povedal:

— Počujem.

— Čo sa stalo?

Vanderhose chvíľu otáľal.

— Ani neviem, ako by som to opísal, — povedal napokon. — Azda vy, deti, sa o to pokúsite?

— Zhováral sa s nami! — povedala Majka priškrteným hlasom. — On hovoril!..

— Počúvajte! — zvolal som. — A nešiel k prielezu?

— To je možné, — povedal Vanderhose. — Gennadij, on odišiel do mŕtveho priestoru. Možno šiel k prielezu…

— Dávajte pozor na prielez, — rýchle prikázal Komov. — Ak vstúpi, hneď mi to oznámte a zatvorte sa v kabíne… — Na chvíľu sa odmlčal. — Čakám vás o hodinu, — ozval sa s akousi novou intonáciou, zvyčajným pokojným a vecným tónom a akoby hovoril odvrátený od mikrofónu. — Za hodinu si poradíte?

— Nerozumel som, — povedal Vanderhose.

— Zatvorte sa! — rozčúlene zakričal Komov rovno do mikrofónu. — Chápete? Ak vojde do lode, zatvorte sa!

— To som rozumel, — povedal Vanderhose. — Kde nás čakáte o hodinu?

Nastalo ticho.

— Čakám vás o hodinu, — zasa vecne zopakoval Komov, odvrátený od mikrofónu. — Za hodinu si poradíte?

— Kde? — spýtal sa Vanderhose. — Kde nás čakáte?

— Jakov, počujete ma? — hlasne a znepokojene sa spýtal Komov.

— Počujem vás výborne, — povedal Vanderhose a zmätene pozrel na nás. — Povedali ste, že nás o hodinu čakáte. Kde?

— Nehovoril som… — začal Komov, no vtom ho prerušil Vanderhoseho hlas, zastrený, akoby znel ďaleko od mikrofónu:

— A nemali by sme sa naobedovať? Stasovi sa tam už akiste cnie, čo myslíš, Majka?

Majka sa nervózne zachichotala.

— To je predsa on… — vyhŕkla, pichajúc prstom do obrazovky. — To je on… tam…

— Čo sa robí, Jakov? — zvrieskol Komov. Čudný hlas — ani som ho hneď nespoznal — prehovoril:

— Ja ťa, starký môj, vyliečim, postavím ťa na nohy, urobím z teba človeka…

Majka si zaborila tvár do dlaní a pritláčajúc si kolená k brade, čkala od nervózneho chichotu.

— Nič zvláštne, Gennadij, — povedal Vanderhose a utieral si vreckovkou čelo. — Nedorozumenie. Klient hovorí našimi hlasmi. Počujeme ho cez vonkajšiu akustiku. Malé nedorozumenie, Gennadij.

— Vidíte ho?

— Nie… Napokon, práve sa zjavil.

Chlapec zasa stál pri svojich prútoch, už v inej, no zasa v tej nepohodlnej póze a hľadel nám rovno do očí. Potom trochu otvoril ústa, pery sa mu čudne vykrivili, pričom obnažili ďasná a zuby v ľavom kúte úst a počuli sme Majkin hlas:

— Koniec koncov, keby som mala vaše bokombrady, azda by som mala iný vzťah k životu…

— Teraz hovorí Majkiným hlasom, — pokojne oznámil Vanderhose. — A teraz pozrel smerom k vám. Ešte vždy ho nevidíte?

Komov mlčal. Chlapec mal hlavu obrátenú k nemu a stál celkom nehybne, akoby skamenel — čudná postava v hustnúcom súmraku. A vtom som pochopil, že to nie je on. Postava sa rozplývala, presvital cez ňu tmavý okraj vody.

— Aha, vidím ho! — s uspokojením povedal Komov. — Stojí asi dvadsať krokov od lode, áno?

— Áno, — prisvedčil Vanderhose.

— Nie, — poprel som. Vanderhose sa prizrel lepšie.

— Veru, asi to nebude on, — prikývol napokon. — Žeby to bol… Ako to nazývate vy, Gennadij? Fantóm?

— Počkajte, — povedal Komov. — Teraz ho naozaj vidím. Ide ku mne.

— Ty ho vidíš? — spýtala sa ma Majka.

— Nie, — odpovedal som. — Už je tma.