Arkadij Strugacki: Planeta pre Pantanov

Zenit

TATRAN 1976

Z ruského originálu "Malyš"

preložila VIKTÓRIA SLOBODNÍKOVÁ

Translation © Viktória Slobodníková 1976

— Vieš, — povedala Majka, — mám akúsi hlúpu predtuchu…

Stáli sme pri raketovom klzáku, Majka si hľadela pod nohy a opätkom ryla do zamrznutého piesku.

Nevedel som, čo jej na to povedať. Netrápili ma síce nijaké predtuchy, no pravdu povediac, ani mne sa tu nepáčilo. Prižmúril som oči a zahľadel som sa na ľadovec. Vyčnieval nad obzorom ako obrovská homoľa cukru, ako oslepujúco biely vyštrbený kel, veľmi studený, nehybný a nedotknutý, nijaký malebný jagot a hra farieb. Kedysi dávno, pred stotisíc rokmi prenikol na tento pozvoľna sa zvažujúci nechránený breh a vyzeralo, že takto tu chce trčať ďalších stotisíc rokov naprotiveň všetkým svojim bratom, čo nepokojne blúdia po otvorenom oceáne. Tiahla sa k nemu hladká, sivožltá pláž, trblietajúca sa miriádami šupiniek inovate, a napravo od neho sa rozprestieral oceán, pochmúrny, rozčerený zimomravými vlnkami, na obzore atramentovočierny, neprirodzene mŕtvy, vanulo z neho studeným kovom. Vľavo nad horúcimi žriedlami, nad močariskom ležala sivá vrstevnatá hmla, za ňou sa nejasne črtali končité sopky a ďalej sa kopili kolmé tmavé skaliská pokryté škvrnami snehu. Tiahli sa pozdĺž celého pobrežia, až pokiaľ oko dovidelo, a nad nimi na bezoblačnú, no takú istú smutnú, mrazivú sivofialovú oblohu vychádzalo drobné fialkasté studené slnko. Z klzáka vyšiel Vanderhose, hneď si natiahol na hlavu kožušinovú kapucňu a rýchlymi krokmi pristúpil k nám.

— Som pripravený, — povedal. — Kde je Komov?

Majka len hodila plecom a dúchla si na premrznuté prsty.

— Zaiste hneď príde, — poznamenala roztržité.

— Kde sa dnes zberáte? — spýtal som sa Vanderhoseho. — Na jazero?

Vanderhose zľahka zaklonil hlavu, otrčil spodnú peru a ospanlivo pozrel na mňa ponad konček nosa. V tej chvíli sa veľmi ponášal na obstarnú ťavu s bokombradami ani rys.

— Je ti tu samému otupno, — povedal súcitne. — No budeš musieť vydržať, čo povieš?

— Nuž hej, budem musieť.

Vanderhose ešte väčšmi zaklonil hlavu a pozrel k ľadovcu. Jeho výzor mi zasa silne pripomenul povýšeneckú ťavu.

— Veru, — poznamenal s porozumením. — Veľmi sa to tu podobá na Zem, ale Zem to nie je. V tom je celá bieda so svetmi, čo sa ponášajú na Zem. Človek sa zakaždým cíti oklamaný, ani čoby ho okradli. Lenže i na to sa dá privyknúť, čo myslíš, Majka?

Majka neodpovedala. Dnes bola akási veľmi smutná. Alebo naopak — veľmi nazlostená. No Majka často máva podobnú náladu, priam sa v nej vyžíva.

Za chrbtom im s ľahkým mľasknutím pukla membrána prielezu a na piesok zoskočil Komov. Zamieril k nim a idúcky si náhlivo zapínal kožuch. Úsečne sa spýtal:

— Pripravení?

— Áno, — odpovedal Vanderhose. — Kde dnes ideme, Gennadij? Zasa na jazero?

Áno, — prisvedčil Komov, pričom sa trápil so zapínaním na krku. — Ako som pochopil, Maja, dnes máte kvadrát šesťdesiatštyri. Moje body sú: západný breh jazera, výška sedem, výška dvanásť. Program spresníme cestou. Popov, prosím vás, odošlite rádiogramy, nechal som ich v kabíne. Spojenie so mnou bude cez klzák. Návrat o osemnásť nula nula miestneho času. Ak by sme sa zdržali, upovedomíme vás.

— Jasné, — povedal som skleslo. Nepáčila sa mi jeho poznámka, že by sa mohli zdržať.

Majka mlčky pristúpila ku klzáku. Komov si napokon poradil s prackou, prešiel si dlaňou po prsiach a pobral sa za Majkou. Vanderhose mi stisol plece.

— Čo najmenej vypliešťaj okále na túto krajinu, — poradil mi. — Podľa možnosti seď doma a čítaj. Šetri si nervy.

Rozvážne vošiel do klzáka, usalašil sa v kresle pre vodiča a zakýval mi rukou. Konečne sa i Majka ráčila usmiať, aj ona mi zakývala. I Komov mi kývol, no nepozrel pritom na mňa. Kryt kabíny sa zatiahol a už som ich nevidel. Raketový klzák sa nečujne pohol z miesta, prudko skĺzol dopredu a hore, vo chvíli sa zmenšil, až bol z neho len čierny bod, a nato zmizol, akoby ani nebol. Ostal som sám.

Chvíľu som tam stál s rukami zastrčenými hlboko do vreciek kožucha a hľadel som, ako pracujú moji chlapci. Cez noc urobili kus práce, unavili sa, vyhladli a teraz dokorán otvorili prívody energie a dychtivo hltali bledú polievočku, ktorou ich kŕmilo pošmúrne fialové nebeské teleso. V tejto chvíli ich nič iné netrápilo, nič iné nepotrebovali, ba ani mňa — teda aspoň dovtedy, kým sa nevyčerpá ich program. Pravda, nemotornému tučniakovi Tomovi, zakaždým, keď som sa dostal do poľa jeho hľadáčikov, zapaľoval sa rubínový signál na čele, čo by sa dalo pokladať za pozdrav, za zdvorilo roztržitú poklonu, lenže vedel som, že to jednoducho značí: „U mňa aj u ostatných je všetko v poriadku. Spĺňame úlohu. Nemáte ďalšie príkazy?“ Nemal som pre nich ďalšie príkazy, iba veľa samoty a veľa, veľmi veľa hlbokého mŕtveho ticha.

Nebolo to umelé ticho akustického laboratória, od akého zalieha v ušiach, ani nádherné ticho vidieckeho, večera na Zemi, lahodne osviežujúce mozog, ticho, ktoré upokojuje a spája človeka so všetkým najlepším, čo je na svete. Bolo to zvláštne ticho — prenikavé, priezračné ako vákuum, napínajúce všetky nervy — ticho obrovského, celkom pustého sveta.

Uštvane som sa poobzeral. Vlastne takto by som nemal hovoriť, zaiste by sa patrilo jednoducho povedať: „Poobzeral som sa.“ V skutočnosti som sa však poobzeral nie jednoducho, lež presne ako som povedal — uštvane. Ticho pracovali roboty. Ticho oslepovalo fialové slnko. Musel som čosi podniknúť.

Mohol som sa napríklad vybrať k ľadovcu. Bolo to zo päť kilometrov a normalizované inštrukcie službukonajúcemu kategoricky zakazujú vzdialiť sa od kozmickej lode viac ako na sto metrov. Za iných okolností by ma iste veľmi pokúšalo riskovať a porušiť predpis. Lenže tu nie. Tu som sa mohol vzdialiť na päť kilometrov alebo i na stodvadsať a nič by sa nestalo ani mne, ani mojej lodi, ani desiatkam iných lodí, umiestených na všetkých klimatických pásmach planéty na juh odo mňa. Z tohto zakrpateného porastu nevyskočí krvilačná obluda a nevrhne sa na mňa — tu nie sú nijaké obludy. Z oceánu sa nedoženie zúrivý tajfún, nenadvihne loď a nehodí ju na pošmúrne bralá — tu nezaznamenali ani tajfúny, ani iné zemetrasenia. Tu veru nedôjde zo základne súrna výzva, v ktorej sa vyhlasuje biologický poplach: tu nemôže byť biologický poplach, lebo tu nie sú ani vírusy, ani baktérie, nebezpečné pre mnohobunkové tvory. Na tejto planéte nie je nič okrem oceána, skál a zakrpatených stromov. Tu nie je zaujímavé porušovať predpisy.

No nie je zaujímavé ani dodržiavať ich. Na hociktorej poriadnej biologicky aktívnej planéte by som figu borovú postával takto s rukami vo vreckách, a to na tretí deň po pristátí. Lietal by som teraz ako blázon. Nastaviť a uviesť do činnosti strážcu-prieskumníka a každých dvadsaťštyri hodín kontrolovať jeho nastavenie. Zorganizovať okolo kozmickej lode i okolo staveniska Pásmo absolútnej biologickej bezpečnosti. Zabezpečiť Pásmo pred útokom spod povrchu planéty. Každé dve hodiny prekontrolovať a vymeniť filtre — vonkajšie palubné, vnútorné palubné a osobné. Zriadiť pohrebište na zahrabanie všetkých odpadkov, okrem iného i na použité filtre. Každé štyri hodiny sterilizovať, asanovať a dezaktivovať riadiace systémy kybernetických mechanizmov. Kontrolovať informácie robotov zdravotníckej služby, vypustených za hranice PABB. No a rozličné ďalšie drobnosti, ako sú meteorologické sondy, seizmický prieskum, speleologické nebezpečenstvo, tajfúny, lavíny, sutinové povodne, krasové poklesy, lesné požiare, výbuchy sopiek…