Arkadij Strugacki: Planeta pre Pantanov

Opatrne som vstal a vyšiel som. Rád by som ju objal, povedal jej niečo prívetivé a povzbudzujúce, no nevedel som utešovať. Na chodbe sa ma odrazu zmocnila triaška. Zastal som a počkal, kým to prejde. To je ale deň! Teraz predsa nemôžem nikomu nič povedať. A azda to ani nie je potrebné. Otvoril som oči a vidím, že v dverách kabíny stojí Vanderhose a pozerá na mňa.

— Ako sa má Majka? — spýtal sa potichu.

Akiste mi odpoveď prečítal z tváre, lebo len smutne kývol a vošiel do kabíny. Odvliekol som sa do kuchyne. Len tak zo zvyku, lebo sa zaužívalo, že len čo sa klzák vrátil, všetci sme si posadali k obedu. Lenže dnes iste bude všetko ináč. Aký tu môže byť obed… Nakričal som na kuchára, lebo sa mi zdalo, že poplietol jedálny lístok. Vlastne ani nič nepoplietol, obed bol pripravený, ako vždy dobrý obed, no dnes nestačí len taký obed ako vždy. Majka akiste vôbec nič nebude jesť, a potrebovala by sa najesť. Objednal som pre ňu u kuchára ovocné želé so šľahačkou — jej jedinú obľúbenú maškrtu, akú som poznal. Rozhodol som sa, že pre Komova neobjednám nič ďalšie. Po krátkej úvahe som nič neobjednal ani pre Vanderhoseho, no pre každý prípad som všeobecnú časť jedálneho lístka rozšíril o pár pohárov vína — čo keby si odrazu niekto chcel upevniť duševné sily… Potom som odišiel do kabíny a sadol som si k pultu.

Moji chlapci pracovali ani hodinky. Majka tu nebola. Vanderhose s Komovom zostavovali súrny rádiogram na základňu a škriepili sa.

— To nie je informácia, Jakov, — hovoril Komov. — Viete to predsa lepšie ako ja, že existuje istá forma — stav lode, stav telesných pozostatkov, pravdepodobné príčiny stroskotania, objavy mimoriadneho významu… no a tak ďalej.

— Áno, pravdaže, — prisvedčil Vanderhose. — No dáte mi za pravdu, Gennadij, že táto formalita má zmysel len pre biologicky aktívne planéty. V danej konkrétnej situácii…

— Tak potom radšej neposielajme vôbec nič. Sadnime si do klzáka, zaletíme ta hneď teraz a ešte dnes spíšeme kompletnú zápisnicu…

Vanderhose pokýval hlavou.

— Nie, Gennadij, som kategoricky proti. Komisie tohto druhu musia pozostávať minimálne z troch ľudí. Navyše sa už zotmelo, nebudeme môcť urobiť podrobnú prehliadku okolia… A vôbec, také veci sa musia robiť so sviežou mysľou, a nie po celom pracovnom dni. Čo si myslíte vy, Gennadij?

Komov stisol tenké pery a päsťou ľahko poklepal po stole.

— Ach, prišlo to tak nevhod, — poznamenal mrzuto.

— Nuž také veci sú vždy nevhod, — potešil ho Vanderhose. — Nič to, zajtra ráno ta pôjdeme všetci traja…

— Nebolo by lepšie vôbec nič dnes neoznamovať? — prerušil ho Komov.

— Na to nemám právo, — ľútostivo povedal Vanderhose. — A vlastne čo by sme mali z toho, keby sme to neoznámili?

Komov vstal, založil si ruky za chrbát a premeral Vanderhoseho od hlavy po päty.

— Ako to nemôžete pochopiť, Jakov? — povedal, už vôbec neskrývajúc podráždenie. — Loď staréhotypu, neznáma, palubný denník ktovieprečo zotretý… Ak pošleme hlásenie v tejto forme, — Komov schmatol zo stola lístok a zamával ním Vanderhosemu pred tvárou, — Sidorov usúdi, že nechceme alebo nie sme schopní samostatne urobiť expertízu. Preňho je to ďalšia starosť — utvoriť komisiu, hľadať ľudí, oháňať sa pred zvedavými povaľačmi… Ocitneme sa v smiešnom a hlúpom položení. A potom, ako bude vyzerať naša práca, Jakov, ak sa sem dovalí húf zvedavých zaháľačov?

— Hm, — povedal Vanderhose. — Ináč povedané, nechcete, aby sa na našom úseku potĺkali cudzí ľudia, však?

— Presne tak, — prisvedčil rázne Komov. Vanderhose hodil plecom.

— Nuž čo… — Chvíľu porozmýšľal, vzal Komovovi lístok z ruky a pripísal k textu pár slov.

— A v tejto forme by vám to vyhovovalo? „Základni ER-2,“ rýchlo čítal. „Súrne. V kvadráte stodva objavená stroskotaná pozemská loď typu „Pelikán“, také a také registračné číslo, v lodi sú pozostatky dvoch ľudí, pravdepodobne muža a ženy, palubný denník zotretý, podrobnú expertízu… — tu Vanderhose zvýšil hlas a významne zdvihol prst, — začíname zajtra.“ Čo poviete na to, Gennadij?

Komov sa pár sekúnd pohojdával z päty na prsty.

— Nuž hoci aj takto, — prehovoril napokon. — Hocičo, len nech nám tu neprekážajú. Dobre teda, nech je tak.

Odrazu vyskočil z miesta a vyšiel z kabíny. Vanderhose sa obrátil ku mne.

— Oznám to, Stas, prosím ťa. A už je čas na obed, čo myslíš? — Vstal a zadumane vyslovil jednu zo svojich tajomných viet: — Len aby bolo alibi, mŕtvoly sa už nájdu.

Zašifroval som rádiogram a odoslal som ho v súrnom impulze. Čosi ma znepokojovalo. Len pred chvíľočkou, doslovne pred minútou sa mi čosi vrylo do podvedomia a prekážalo mi ani trieska. Sedel som pred rádiostanicou a načúval som. Áno, to je dačo celkom iné — načúvať, ak vieš, že v lodi je plno ľudí. Po okružnej chodbe rýchle prešiel Komov. Vždy takto chodieva, akoby sa niekde ponáhľal, no zároveň si uvedomuje, že by sa ani nemusel ponáhľať, veď bez neho sa aj tak nič nezačne. A teraz počuť, ako Vanderhose čosi nezrozumiteľne dudre. Majka mu odpovedá a hlas má ako zvyčajne — vysoký a sebavedomý, akiste sa už upokojila, alebo sa aspoň ovláda. A už tu nie je ani ticho ani pusto, nijaké muchy v pavučine… A vtom som pochopil, aká trieska ma to znepokojuje: hlas umierajúcej ženy v mojom fantazírovaní a mŕtva žena v stroskotanej rakete. Pravdaže, náhoda… Keď sme už pri tom, desivá náhoda!

Nech je to akokoľvek čudné, no spal som ani zabitý. Ráno som ako zvyčajne vstal pol hodiny skôr ako ostatní, nazrel som do kuchyne, čo je s raňajkami, zabehol som do kabíny skontrolovať, ako sa majú moji chlapci, a potom som vyšiel von zacvičiť si. Slnko ešte nevyšlo nad hory, no bolo už celkom vidno a veľmi chladno. Nosové dierky sa mi zliepali, riasy zamŕzali. Zo všetkých síl som sa rozháňal rukami, robil drepy a usiloval som sa čo najskôr mať to za sebou a vrátiť sa do lode. Vtom som zbadal Komova. Akiste vstal ešte predo mnou, kdesi zašiel a teraz sa vracal od staveniska. Proti svojej obyčaji kráčal pomaly, akoby premýšľal, a roztržite si poklepkával po nohe akýmsi konárikom. Už som končil rozcvičku, keď došiel ku mne a pozdravil sa. Samozrejme, i ja som ho pozdravil a už-už som chcel vkĺznuť do prielezu, no zastavil ma otázkou:

— Povedzte, Popov, odchádzate niekde od lode, keď tu zostávate sám?

— Ako to myslíte? — Začudoval som sa ani nie tak jeho otázke ako samému faktu, že Gennadij Komov sa znížil a zaujímalo ho, ako trávim čas. Ku Gennadijovi Komovovi mám zložitý vzťah. Nemám ho veľmi rád.

— Či niekde chodíte? Napríklad k močariskám alebo k sopkám…

Neznášam, keď sa so mnou niekto zhovára a pritom pozerá všade, len nie na mňa. A navyše keď je môj spolubesedník v teplom kožuchu a ja v športovom úbore na holom tele. No Gennadij Komov je Gennadij Komov. Oblapil som si teda rukami plecia a poskakujúc na mieste, povedal som:

— Nie. Aj tak nemám čas. Ani na um mi nezíde prechádzať sa. — Až teraz si ráčil všimnúť, že mrznem, zdvorilo mi ukázal konárikom na prielez a povedal: — Nech sa páči. Je zima. — No v kesóne ma zasa zastavil.

— A roboty sa vzďaľujú od staveniska?

— Roboty? — Nijako som nemohol pochopiť, kam cieli svojimi otázkami. — Nie. Prečo?

— No, neviem… Napríklad po stavebný materiál.