Arkadij Strugacki: Planeta pre Pantanov

Plakalo dieťa. Kdesi ďaleko, na druhom konci lode, za mnohými dverami zúfalo vyrevúvalo, až sa zachádzalo od plaču akési decko. Malé, celkom maličké. Azda ročné. Pomaly som zdvihol ruky a pritisol som si dlane na uši. Plač prestal. Vstal som, no naďalej som si zapchával uši. Presnejšie povedané, zistil som, že už chvíľu stojím, zapchávam si uši, že mi košeľa prilipla na chrbát a spodná čeľusť ovisla. Zatvoril som ústa a opatrne som si odtiahol dlane od uší. Nepočul som nijaký plač. Zasa vládlo zvyčajné prekliate ticho, iba vo vzdialenom kúte bzučala mucha, čo sa zamotala do pavučiny. Vytiahol som vreckovku, nenáhlivo som ju rozložil a starostlivo som si vyutieral čelo, líca a krk. Nato som vreckovku pomaly poskladal a prešiel som sa popred pult. Hlavu som mal prázdnu, nemyslel som na nič. Hánkami prstov som poklepkal po kryte počítacieho stroja a zakašlal som. Všetko bolo v poriadku, sluch mi slúžil. Vykročil som späť ku kreslu a vtom znova zaplakalo dieťa.

Neviem, ako dlho som tam stál ani stĺp a počúval. Najhroznejšie bolo, že som ho celkom jasne počul. Ba uvedomoval som si i to, že nepočujem nezmyselné mraučanie novorodeňaťa, ani urazené jačanie štyri-päťročného sopliaka, ale že vrieska a zachádza sa od plaču dieťa, ktoré ešte nevie chodiť ani hovoriť, no pritom to už nie je dojča. Mám takého synovca, dačo vyše ročného…

Kabínou sa rozľahol ohlušujúci cengot rádiovýzvy, dobre že mi od prekvapenia nevyskočilo srdce. Pridŕžajúc sa pultu, prešiel som k rádiostanici a zapol som príjem. Dieťa ustavične plakalo.

— No, čo máš nové? — spýtal sa Vadik.

— Nič, — povedal som.

— Nič si nezistil?

— Nie, — odpovedal som. Všimol som si, že rukou prikrývam mikrofón.

— Akosi ťa zle počujem, — povedal Vadik. — A čo zamýšľaš podniknúť?

— Tak dáko… — zahundral som, ani si neuvedomujúc, čo vravím. Dieťa neprestávalo plakať. Plakalo teraz tichšie, ale počul som ho rovnako zreteľne.

— Čo je s tebou, Stas? — ustarostene sa spýtal Vadik. — Nebodaj som ťa zobudil?

Najradšej by som mu povedal: „Počúvaj, Vaďka, ustavične tu plače akési dieťa. Čo mám robiť?“ Ale ešte som si stihol uvedomiť, čo by si Vadik o mne pomyslel, preto som si odkašlal a povedal som:

— O hodinku sa s tebou spojím, dobre? Čosi sa mi už črtá, ale ešte nie som si celkom istý…

— Do-o-obre, — zarazene zatiahol Vadik a odpojil sa.

Chvíľku som ešte stál pri rádiostanici, nato som sa vrátil k pultu. Dieťa niekoľko ráz vzlyklo a stíchlo. A Tom zasa stál. Tá pokazená truhlica sa opäť zastavila. I Jack s Rexom stáli. Zo všetkých síl som stisol klapku kontrolnej výzvy. Nič! Bolo mi do plaču, no vtom som si uvedomil, že systém je vypnutý. Sám som ho vypol pred dvoma hodinami, keď som sa pustil do programu. Som to ja za pracovníka! Nemal by som to oznámiť na základňu a požiadať, aby pripravili výmenu? Doparoma, to je nepríjemné… Prichytil som sa, že strašne napäto vyčkávam, kedy sa všetko začne odznova. Pochopil som, že ak ostanem v kabíne, jednostaj budem napínať sluch, nebudem robiť nič iné len načúvať, no a, prirodzene, aj počujem, kadečo tu počujem!..

Energicky som zapol preventívnu údržbu, vybral som z police puzdro s nástrojmi a vyrútil som sa z kabíny. Usiloval som sa opanovať a s kožuchom som si tentoraz poradil dosť rýchlo. Ľadové povetrie mi šľahalo do tváre, a to ma ešte väčšmi obodrilo. Vykročil som k stavenisku, rovno k Tomovi. Pod nohami mi škrípal piesok, šiel som a vôbec som sa neobzeral. Ľadovec, hmly, oceány — nič z toho ma odteraz nezaujímalo. Šetril som si nervy na svoje bezprostredné povinnosti. Nemal som ich bohvieaké, a pritom ma čakalo toľko neodkladných povinností ako predtým, ba možno i viac.

Najprv som Tomovi prekontroloval reflexy. Mal ich vo vynikajúcom stave. „Výborne!“ povedal som nahlas, vybral som z puzdra skalpel a jedným pohybom, ako na skúške, otvoril som Tomovi zadnú lebkovú dutinu. Pracoval som s elánom, ba až s akousi zúrivosťou, rýchlo, presne, úsporne ani stroj. Môžem povedať jedno: nikdy v živote som tak nepracoval. Mrzli mi prsty, tvár, musel som opatrne dýchať, aby sa netvorila námraza na operačnom poli, no ani som len nepomyslel, aby som roboty zahnal do lodnej dielne. Bolo mi čoraz ľahšie, nepočul som nič nenáležité, ba už som i zabudol, že by som mohol dačo počuť a dva razy som odbehol do lode po výmenné uzly do Tomovho koordinačného systému. „Budeš ako nový,“ prihováral som sa mu. „Už mi neutečieš od práce. Ja ťa, starký môj, vyliečim, znova ťa postavím na nohy, zasa bude z teba človek. Hádam len chceš byť človekom? Akoby aj nie! Bude ti dobre, budú ťa mať radi, budú ťa opatrovať, pestovať. Lenže čo ti to vlastne hovorím? Kdeže z teba môže byť človek s takým blokom axiomatiky? Veď takto ťa nielenže ľudia neprijmú medzi seba, ani do cirkusu. by ťa nevzali. S takým blokom axiomatiky budeš o všetkom pochybovať, začneš sa zamýšľať, naučíš sa hlbokomyseľne špárať si v nose. Reku, stojí to za to? A na čo je to všetko? Načo sú všetky tie pristávacie cesty, základne? No ja ťa teraz, holúbok môj…“

— Šura, — zastenal tesne pri mne zachrípnutý ženský hlas. — Kde si, Šura… Bolí…

Zmeravel som. Ležal som v Tomovom bruchu, zo všetkých strán zovretý obrovskými hrbolcami jeho pracovných svalov, iba nohy mi trčali von. Odrazu sa ma zmocnila taká hrôza ako v tom najneuveriteľnejšom sne. Sám neviem, ako som sa ovládol, že som sa nerozvrešťal a nezačal sa zmietať v hysterických kŕčoch. Azda som na chvíľu stratil vedomie, lebo dlho som nepočul a nevnímal nič, len som vypliešťal oči na obnaženú kopu nervov pred sebou, ožiarenú zelenkastým svetlom.

— Čo sa stalo? Kde si? Šura, nič nevidím… — chrčala žena, zvíjajúca sa od neznesiteľnej bolesti. — Ktosi tu je… Šura, veď sa ohlás! To bolí! Pomôž mi, nevidím nič…

Chrčala a plakala a dookola opakovala jedno a to isté, až sa mi marilo, že na vlastné oči vidím jej vykrivenú tvár, zaliatu smrteľným potom a v chripľavom hlase už neznela len prosba a bolesť, bola v ňom i zúrivosť, žiadosť, rozkaz. Takmer fyzicky som cítil, ako sa mocné ľadové prsty načahujú k môjmu mozgu, chcú sa doň zadrapiť, zovrieť ho a skoncovať s ním. Už napoly v bezvedomí, kŕčovite zatínajúc zuby, nahmatal som ľavou rukou pneumatický ventil a pritlačil som naň, ako som vládal. Stlačený argón sa s divým zavýjaním vyvalil von, no ja som ďalej tlačil na ventil, aby som zmietol, rozdrvil na prach, navždy zničil chripľavý hlas v mojom mozgu, až som cítil, že hluchnem, a to mi prinieslo obrovskú úľavu.

Spamätal som sa, až keď som stál vedľa Toma, drvila ma zima, dýchal som si na zmeravené prsty a s blaženým úsmevom som opakoval: „Zvuková clona, jasné? Zvuková clona…“ Tom stál silne nachýlený na pravý bok a svet vôkol mňa bol zahalený obrovským nehybným oblakom inovate a zamrznutých zrniek piesku. Obišiel som Toma, pričom som si ruky zimomrivo schovával pod pazuchami, a videl som, že prúd argónu vyhĺbil na okraji staveniska obrovskú jamu. Chvíľu som nad ňou postál, pričom som si jednostaj opakoval „zvuková clona, zvuková clona“, no cítil som, že by som s tým už mal prestať. Uvedomil som si, že stojím na mraze bez kožucha, a pripomenul som si, že som ho zhodil práve tu, kde sa teraz roztvára jama. Porozmýšľal som, či som vo vreckách nemal dačo dôležité, na nič som neprišiel, ľahkomyseľne som hodil rukou a neistým klusom som zamieril k lodi.