Arkadij Strugacki - Planeta pre Pantanov

— No a? — spýtal som sa. Veľmi rád by som si obzrel Gorbovského. Nikdy som ho poriadne nevidel.

— A to je všetko, — uzavrel Vanderhose a vstal. S Majkou sme sa pobrali do skladišťa. Tam sme vyhľadali a pripevnili si na čelá široké listové obruče s „tretím okom“ — veď viete, to sú tie prenosné televízne vysielačky pre samostatných prieskumníkov. Dá sa nimi vysielať vizuálna a akustická informácia, všetko, čo vidí a počuje sám prieskumník. Jednoduchá, no dômyselná vecička, celkom nedávno ju začali zaraďovať do výstroja ER. Museli sme sa trochu potrápiť, kým sme si prispôsobili obruče, aby nás netlačili na sluchách a nepadali nám na koreň nosa a aby kapucňa netienila objektív. Strúhal som pritom zúfalé vtipy, všelijako som provokoval Majku, aby si zažartovala na moju adresu a vôbec, priam som sa šiel pretrhnúť, len aby som ju trochu rozkýval. Všetko márne, Majka sa mračila ďalej, vôbec nereagovala, alebo odpovedala úsečne. U Majky to býva, tieto záchvaty svetabôľu, a v takých prípadoch je najlepšie nechať ju na pokoji. No teraz sa mi zdalo, že Majka nemá len svetobôľ, ale sa hnevá, a to práve na mňa; ktovieprečo som sa cítil vinný pred ňou a nijako som nevedel, čo robiť.

Majka sa pobrala do svojej kabíny pohľadať loptu a ja som šiel vypustiť Toma na slobodu a vyhnať ho na pristávaciu plochu. Slnko už vyšlo, nočný mráz sa zmiernil, no aj tak bolo ešte veľmi zima. Nos mi hneď skrehol. Navyše od oceána vial ľahký, no veľmi štipľavý vetrík. Malého nebolo nikde vidieť.

Trochu som Toma popreháňal po pristávacej ploche, aby sa rozhýbal. Lichotila mu taká pozornosť a úslužne sa vypytoval na príkazy. Potom došla Majka s loptou a aby sme nezamrzli, zo päť minút sme sa pohrali — úprimne povediac, nie bez pôžitku. Už som dúfal, že Majka sa ako vždy dá strhnúť hrou, no márne. Nakoniec sa mi to už zunovalo a spýtal som sa jej dorovna, čo sa stalo. Položila loptu na zem, sadla si na ňu, tesnejšie si pritiahla kožuch a zadumala sa.

— O čo vlastne ide? — zopakoval som. Majka pozrela na mňa a odvrátila sa.

— Hádam mi to len povieš? — spýtal som sa zvýšeným tónom.

— Vetrík fúka, — prehovorila Majka a roztržite pozrela na oblohu.

— Čože? — spýtal som sa. — Aký vetrík? Poklepkala si prstom po čele vedľa objektívu „tretieho oka“ a povedala:

— Chmu-pu-ľo-po. Po-po-ču-pu-ju-pú na-pás!

— Ty-pi si-pi chmu-pu-ľo-po, — odpovedal som. — Ta-pam je-pe pre-ped-sa-pa tra-pans-lo-po-ká-páto-por.

— Aj to je pravda, — súhlasila Majka. — Vravím, že je vetrík.

— Hej, — prisvedčil som. — Keď vetrík, tak vetrík.

Stál som tam, cítil som sa strašne stiesnene a pokúšal som sa vymyslieť nejakú neutrálnu tému rozhovoru, no nezmohol som sa už na nič. Tu mi zišlo na um, že by nebolo zle prejsť sa. Ešte som sa ani raz netúlal po okolí. Som tu už takmer týždeň a ešte som na tejto zemi ani poriadne nestál, videl som ju len na obrazovke. Pritom tu bola šanca, že niekde v húštine naďabím na Malého, najmä ak to aj jemu príde vhod, a to by už bolo nielen príjemné, ale i užitočné pre vec: nadpriasť s ním rozhovor v prostredí, na aké je zvyknutý. Vyložil som svoju myšlienku Majke. Bez slova vstala a zamierila k močiaru. Vliekol som sa za ňou, s nosom zaboreným do kožušinového goliera a s rukami strčenými hlboko do vreciek. Tom, celý chorý od úslužnosti, už sa chcel prilepiť na mňa, no rozkázal som mu zostať na mieste a čakať na ďalšie pokyny.

Prirodzene, do močiara sme neliezli, lež začali sme ho obchádzať, pričom sme sa museli predierať cez husté krovie. Vegetácia tu bola chatrná, bledá a slabá: zvädnuté sinavé lístočky kovového odtieňa, krehké hrčovité konáriky, škvrnitá oranžová kôra. Len miestami boli kríky také vysoké ako ja, takže Vanderhose by tu sotva riskoval svoje bokombrady. Pod nohami sa nám pružne poddávala hrubá vrstva opadaného lístia, zmiešaného s pieskom. V tieni sa trblietala inovať. No aj tak vzbudzovala táto vegetácia istú úctu. Akiste sa jej tu veľmi ťažko živorilo: v noci teplota klesala na mínus dvadsať, cez deň zriedka vystupovala nad nulu, a pod koreňmi bol samý slaný piesok. Nemyslím, že by sa nejaká pozemská rastlina mohla prispôsobiť takýmto bezútešným podmienkam. A bola to čudná predstava, že kdesi pomedzi tieto zamrznuté kríky sa túla nahý človiečik a bosými chodidlami stúpa po piesku pokrytom inovaťou.

Zamarilo sa mi, že v hustom kroví napravo odo mňa sa čosi pohlo. Zastal som a zavolal: „Malý!“ no nik sa neozval. Obklopovalo nás zamrznuté ľadové ticho. Ani šuchot lístia, ani bzučanie hmyzu, len ticho. Vyvolávalo to prekvapujúci pocit, že blúdime pomedzi divadelné dekorácie. Obišli sme dlhý jazyk hmly, čo sa vysunula z horúceho močiara, a pustili sme sa vystupovať po úbočí kopca. Vlastne to bola piesočná duna, ktorú zadržali kríky. Čím vyššie sme vystupovali, tým tvrdší bol piesočný povrch pod našimi nohami. Došli sme na vrchol a rozhliadli sme sa. Loď bola zahalená oblakmi hmly, no pristávaciu plochu sme dobre videli. V slnku sa veselo a zreteľne blyšťalo vrúbkovanie, uprostred sa osirelo černela pohodená lopta a okolo nej sa neisto motal nemotorný Tom. Zrejme riešil preňho strašne ťažkú úlohu: či má tento cudzí predmet odstrániť z pristávacej plochy, alebo v prípade potreby položiť život za vec, ktorú tu zabudol človek.

Vtom som na zamrznutom piesku spozoroval stopy — tmavé, vlhké škvrny v striebristej inovati. Tadiaľto prechádzal Malý, a to celkom nedávno. Sedel na vrchole kopca a potom vstal a šiel dole po úbočí, vzďaľujúc sa od lode. Reťaz stôp viedla do húštiny, ktorou bolo zaplnené dno priehlbne medzi dunami. „Malý!“ zavolal som, no zasa nijaká odpoveď. Nato som začal zostupovať do dolinky.

Hneď som ho našiel. Chlapec ležal dolu tvárou vytiahnutý v celej dĺžke, líco si pritískal o zem, hlavu si objímal rukami. Vyzeral veľmi čudne a absurdne, nijako nezapadal do tejto ľadovej krajiny, bol v rozpore s ňou. V prvej chvíli som sa až preľakol, či sa mu dačo nestalo. Bolo tu až priveľmi zima a neútulne. Kľukol som si k nemu a oslovil som ho, a keď neodpovedal, zľahka som ho tľapol po holom šťúplom chrbte. Dotkol som sa ho prvý raz a takmer som zreval od prekvapenia: zdal sa mi horúci ani hladidlo.

— Vymyslel niečo? — spýtal sa Malý, nezdvihnúc hlavu.

— Rozmýšľa, — odpovedal som. — Ťažká otázka.

— A ako sa dozviem, čo vymyslel?

— Prídeš a povie ti to.

— Mam-ma, — vtom povedal Malý. Pozrel som hore. Stála pri nás Majka.

— Mam-ma, — zopakoval Malý, nepohnúc sa.

— Áno, zvonček, — povedala Majka ticho. Malý si sadol — správnejšie prelial sa z ležiacej polohy do sedu.

— Povedz to ešte raz! — požiadal.

— Áno, zvonček, — povedala Majka. Tvár jej obelela a ostro jej vystúpili pehy.

— Fenomenálne! — prehovoril Malý a hľadel na ňu zdola nahor. — Luskáčik!

Zakašlal som.

— Čakali sme ťa, Malý, — ozval som sa.

Zahľadel sa na mňa. Horko-ťažko som sa ovládol, aby som neuhol pohľadu. Predsa len mal strašnú tvár.

— Prečo si ma čakal?

— No, prečo… — Trochu som prišiel do rozpakov, no hneď mi svitlo. — Nudíme sa bez teba. Je nám zle bez teba. Nemáme pôžitok, chápeš?

Malý vyskočil a hneď si zasa sadol. Sadol si veľmi nepohodlne — nevedel by som tak obsedieť ani dve sekundy.

— Je ti zle bezo mňa?

— Áno, — prisvedčil som rázne.

— Fenomenálne, — povedal. — Tebe je zle bezo mňa a mne zasa je zle bez teba. Z-záhada!