Arkadij Strugacki: Planeta pre Pantanov

Zastal pred čudnou konštrukciou, pripomínajúcou nachýlenú vežu. Nepochopil som hneď, že to je havarovaná loď Pelikán. Teraz som na vlastné oči videl, ako strašne ju doriadilo pri páde a čo s ňou porobili dlhé roky na tejto planéte. Nebol to príjemný obraz. Medzitým sa Malý pomaly priblížil, nazrel do otvoru prielezu — na okamih na obrazovke zavládla nepreniknuteľná tma — nato takisto pomaly obišiel nešťastnú loď dookola. Zasa zastal pred prielezom, zdvihol ruku a priložil čiernu dlaň s roztiahnutými prstami k boku lode rozožranému eróziou. Stál takto asi minútu a zasa sme počuli, ako si hudie a bzučí, a zdalo sa mi, že spod jeho roztiahnutých prstov stúpajú pásiky beláskavého dymu. Napokon odtiahol ruku a ustúpil o krok. Na zničenom sčernetom obložení sa jasne črtal zreteľne plastický odtlačok dlane s roztiahnutými prstami.

— Ach, ty môj svrček na peci, — ozval sa zvučný barytón.

— Zvonček!.. — hneď nato odpovedal nežný ženský hlas.

— Zika! — takmer pošepky prehovoril barytón. — Zikaňka!..

Rozplakalo sa dieťa.

Odtlačok dlane sa rýchlo pohol nabok a zmizol. Teraz sme na obrazovke videli horské úbočie — žulu zbrázdenú puklinami, staré sutiny, triešť ostrých skál s trblietajúcimi sa lomenými plôškami, porasty chatrnej drsnej trávy, hlboké čierne trhliny. Malý vystupoval po svahu, videli sme jeho ruky, ako sa chytajú za výčnelky, zrnitý kameň sa chytro vzďaľoval dolu po obrazovke, bolo počuť pravidelné hlasné dýchanie, a odrazu sa jeho pohyb stal plavným a rýchlym, v očiach sa mi zatmilo, úbočie sa vzdialilo, prepadlo sa kdesi nabok a dolu a vtom sme počuli Malého ostrý zachrípnutý smiech, ktorý odrazu akoby uťal. Bolo nám jasné — Malý letel.

Na obrazovke žiarila sivo-fialová obloha a naboku pulzovali akési nejasné polopriezračné chuchvalce ako zdrapy zaprášeného mušelínu. Naprieč obrazovkou pomaly plávalo oslepujúce fialové slnko, nato všetko zakryl zaprášený, mušelín a hneď zmizol. Ďaleko dolu sme videli náhornú rovinu, zahalenú bledofialovým oparom, strašné jazvy bezodných úžľabín, neuveriteľne ostré štíty pokryté večným snehom — bezútešný ľadový svet, vzďaľujúci sa za obzor, mŕtvy, dopukaný, zježený. A videli sme, ako Malého mocné, ligotavé koleno znehybnelo nad priepasťou a ako sa jeho čierna ruka pevne zachytila o hmatateľné nič.

Úprimne povediac, v tej chvíli som prestal veriť vlastným očiam a pozeral som, či to prístroje registrujú. Registrovali. No i Vanderhose sa tváril zarazene a Majka nedôverčivo prižmurovala oči a vrtela krkom, akoby ju golier škrtil. Iba Komov bol celkom pokojný, nehybne sedel, opieral sa lakťami o panel a bradu mal zaborenú do prepletených prstov.

A Malý už klesal. Kamenná púšť sa bleskurýchle približovala, pričom sa zľahka krútila okolo neviditeľnej osi a bolo jasné, kde sa strácala táto os — v čiernej pukline, čo rozčesla hnedé pole, zavalené úlomkami skál. Puklina rástla, rozširovala sa, jej slnkom osvetlené okraje sa zdali hladké a celkom kolmé, ale nemohlo byť ani reči, žeby sme mohli zazrieť dno — vládla tam hlboká tma. A do tejto tmy sa vrútil Malý. Obraz zmizol. Majka vystrela ruku a zapla zosilňovač, ale ani tak sme nemohli rozoznať nič, iba nejasné sivé pásy prúdiace po obrazovke. Nato Malý prenikavo vykríkol a pohyb sa zastavil. „Zrútil sa!“ pomyslel som si zdesene. Majka sa mi z celej sily zadrapila do zápästia.

Na obrazovke sme teraz videli akési nehybné tmavé škvrny, všetko bolo sivé a čierne a počuli sme zvláštne zvuky — akési bublanie, chripľavé krákanie, syčanie. Zjavila sa čierna silueta Malého ruky s roztiahnutými prstami a stratila sa. Matné škvrny začali plávať, prepletali sa navzájom, krákanie a bublanie raz silnelo, raz zasa slablo, vtom zažiarilo a zhaslo oranžové svetielko a potom ďalšie a ďalšie… Čosi krátko zarevalo a zaznela mnohonásobná ozvena.

— Dajte infra, — povedal Komov cez zuby.

Majka schytila dolaďovač infračerveného zosilňovača a zvrtla ho, pokiaľ sa dalo. Obrazovka hneď zjasnela, no veľmi to nepomohlo.

Celý priestor bol zaplnený fosforeskujúcou hmlou. Pravda, nebola to obyčajná hmla, dala sa v nej vybadať akási štruktúra — ako rez zvieracieho tkaniva pod nezaostreným mikroskopom — a v tej štruktúrnej hmle sa miestami dali tušiť svetlejšie zhustené zhluky tmavých pulzujúcich zrniek, pričom všetko akoby viselo v povetrí, chvíľami celkom mizlo a znova sa zjavovalo a Malý šiel cez to, ani čo. by tam nič nebolo, kráčal a svetielkujúce ruky s roztiahnutými prstami vystieral pred sebou. Vôkol to bublalo, chripelo, zurčalo, hlasne tikalo.

Šiel dlho a nevšimli sme si hneď, že vzorka štruktúry bledne, rozplýva sa a na obrazovke už ostalo len mliečne svetielkovanie a sotva rozoznateľné obrysy jeho roztiahnutých prstov. A tu Malý zastal. Pochopili sme to podľa toho, že zvuky sa prestali približovať a vzďaľovať. Ustavične tie isté zvuky, celá lavína, celá kaskáda zvukov: chripľavý hukot, basové dudranie, tlmený piskot… čosi zvučne prasklo a rozletelo sa v zvonivých kvapkách… bzučanie, škripot, údery na meď… A potom v rovnomernej žiare vystúpili tmavé škvrny, desiatky tmavých škvŕn, veľkých i malých; spočiatku boli hmlisté, no nadobúdali čoraz zreteľnejšie obrysy, čoraz väčšmi sa ponášali na čosi prekvapujúco známe. Odrazu som sa dovtípil, čo je to. Bolo to celkom absurdné, no už som sa nemohol zbaviť tej myšlienky. Ľudia! Desiatky, stovky ľudí, celý húf, pravidelne zoradený, ktorý sme videli akoby trošku zhora… A tu sa to stalo. Na zlomok sekundy bol obraz celkom jasný. Napokon, trvalo to prikrátko, než by sme mohli dačo rozoznať. Vtom sa rozľahol zúfalý krik, obraz sa prevrátil a všetko zmizlo. A hneď nato Komov zúrivo vykríkol:

— Prečo ste to urobili?

Obrazovka bola mŕtva. Komov stál neprirodzene vzpriamený, zaťatými päsťami sa opieral o pult a hľadel na Majku. Majka bola bledá, no pokojná. Aj ona vstala a mlčky čelila Komovovmu pohľadu.

— Čo sa stalo? — opatrne sa spýtal Vanderhose. Zrejme ani on ničomu nerozumel.

— Alebo ste chuligánka, alebo… — Komov nedokončil. — Vylučujem vás zo skupiny kontaktu! Zakazujem vám vychádzať z lode, vstupovať do kabíny a na stanovište OAP! Odíďte odtiaľto!

Majka sa bez slova zvrtla a vyšla. Bez rozmýšľania som sa pohol za ňou.

— Popov! — ostro ma oslovil Komov. Zastal som.

— Prosím, aby ste tento záznam hneď odoslali do Centra. Súrne.

Hľadel mi rovno do očí. Cítil som sa nepríjemne. Takého som ho ešte nikdy nevidel. Pri pohľade naňho som nevdojak uznával, že má nesporne právo rozkazovať, uvaľovať domáce väzenie a vôbec v zárodku potláčať akúkoľvek vzburu. Mal som pocit, že už-už sa roztrhnem napoly. „Ako Malý,“ prebleslo mi mysľou.

Vanderhose si odkašlal a povedal:

— E-e, Gennadij. Vari predsa len nie do Centra? Veď Gorbovskij je už na základni. Azda radšej na základňu, čo myslíš?

Komov zo mňa nespustil pohľad. Jeho zúžené oči pripomínali kúsky ľadu.

— Áno, pravdaže, — prehovoril, už celkom pokojne. — Kópiu na základňu, Gobrovskému! Ďakujem vám, Jakov. Popov, pusťte sa do práce!

Nič iné mi ani neostávalo, hoci v duchu som sa búril. Keby sme nosili čiapky so štítkom ako kedysi, obrátil by som teraz čiapku štítkom dozadu. No čiapku som nemal, a preto, vyťahujúc kazetu z nahrávacieho stroja, zmohol som sa len na vyzývavú otázku:

— A čo sa vlastne stalo? Čo také urobila?

Komov chvíľu mlčal. Už zasa sedel v kresle, hrýzol si peru a prstom bubnoval na bočné operadlo. I Vanderhose si našuchoril bokombrady a vyčkávajúco pozrel naňho.