Arkadij Strugacki - Planeta pre Pantanov

— Zapla reflektor, — povedal napokon Komov. Nepochopil som.

— Aký reflektor?

Komov iba prstom ukázal na stlačenú klapku.

— Aha, — rozhorčene sa ozval Vanderhose. Nepovedal som nič. Vzal som kazetu a šiel som k rádiostanici. Ak mám byť úprimný, na toto som nemal čo povedať. I za menšie priestupky s hurhajom a hanbou vyhadzovali ľudí z vesmíru. Majka zapla núdzovú bleskovú lampu, vmontovanú do obruče. A vedel som si predstaviť, ako bolo obyvateľom jaskyne, keď vo večnej tme na okamih vzbĺklo malé slnko. Podľa záblesku tejto lampy možno z obežnej dráhy objaviť výskumníka, ktorý stratil vedomie, a to i na osvetlenej strane planéty, ba i keď ho zasypalo… Tento reflektor vyžaruje v rozsahu od ultrafialových lúčov až po UKV… Ešte sa nestalo, aby sa výskumníkovi nepodarilo takýmto zábleskom odplašiť aj najzúrivejšie, najkrvilačnejšie zviera. Ešte i tahurgy, ktoré sa neboja ničoho na svete, brzdia zadnými nohami a zastavujú svoj nezadržateľný rozbeh… „Zbláznila sa,“ pomyslel som si beznádejne. „Načisto zbesnela…“ No usádzajúc sa k rádiostanici, nahlas som povedal:

— Je tam toho! Stisla nesprávnu klapku, zmýlila sa…

— Áno, naozaj, — pridal sa Vanderhose. — Akiste to bolo tak. Zrejme chcela zapnúť infračervený reflektor… Klapky sú vedľa seba… Čo myslíte, Gennadij?

Komov mlčal a čosi robil na pulte. Vyhýbal som sa pohľadu naňho. Zapol som automat a demonštratívne som sa zahľadel inde.

— Prirodzene, je to nepríjemné, — dudral Vanderhose. — Ajajaj… Skutočne, to sa môže prejaviť… Aktívny vplyv… Nuž je to naozaj nepríjemné… Hm… V ostatnom čase máme všetci vybičované nervy, Gennadij. Nič čudné, že sa dievča pomýlilo… I ja sám som chcel dačo urobiť… nejako zlepšiť obraz… Úbohý Malý. Myslím, že to zakričal on.

— Tuto, — povedal Komov. — Môžete sa pokochať. Tri a pol záberu.

Počul som, ako Vanderhose ustarostene zafučal. Nezdržal som sa a pozrel som na nich. Spoza ich zdvihnutých hláv som nevidel nič, preto som vstal a pristúpil k nim. Na obrazovke bolo to isté, čo som zazrel v poslednej chvíli, no už som nestihol vnímať. Obraz bol výborný, no aj tak som vôbec nerozumel, čo je to. Veľa ľudí, množstvo čiernych postavičiek, absolútne rovnakých a šachovite rozostavených. Stáli na akomsi rovnom a dobre osvetlenom námestí. Predné postavičky boli veľké, zadné, v zhode so zákonmi perspektívy, čoraz menšie. Rady sa zdali nekonečné a v diaľke splývali do súvislých čiernych pásov.

— To je Malý, — prehovoril Komov. — Spoznávate ho?

Naozaj, bol to Malý, ktorý akoby sa v nesčíselných zrkadlách odrážal nesčíselne veľa ráz.

— Ponáša sa to na mnohonásobný odraz, — zašomral Vanderhose.

— Odraz… — zopakoval Komov. — A kde je potom odraz lampy? A kde má Malý tieň?

— Neviem, — úprimne sa priznal Vanderhose. — Naozaj, mal by tu byť tieň.

— A čo si myslíte vy, Stas? — spýtal sa Komov, no neobrátil sa.

— Nič, — odpovedal som stručne a vrátil som sa na svoje miesto.

Prirodzene, v skutočnosti som myslel, tak som rozmýšľal, až sa mi z kečky parilo, no nič som nemohol vymyslieť. Veľmi mi to pripomínalo formalistickú perokresbu.

— Nuž tak, veľa sme sa nedozvedeli, — povedal Komov. — Ako sa vraví, z koláča dieru…

— Ach ja-jáj! — vzdychol si Vanderhose, nemotorne vstal a vyšiel.

I ja by som rád šiel pozrieť, ako sa má Majka. No pohľad mi padol na chronometer — do konca vysielania zostávalo ešte asi desať minút. Za chrbtom sa mi tmolil a šuchotal Komov. Potom sa jeho ruka načiahla ponad moje plece a na pult predo mňa spadla belasá blanketa rádiogramu.

— To je dôvodová správa, — povedal Komov. — Odošlite ju, len čo sa skončí vysielanie záznamu.

Prečítal som si rádiogram.

ER-2, KOMOV — ZÁKLADŇA, GORBOVSKÉMU, KÓPIA: CENTRUM, BADEROVI. POSIELAM VÁM ZÁZNAM VYSIELAČKY TYPU T. G. NOSITEĽ MALÝ. ZÁZNAM BOL VEDENÝ OD 13.46 DO 17.02 PALUBNÉHO ČASU. BOL PRERUŠENÝ Z MOJEJ NEDBANLIVOSTI PRE NÁHODNÉ ZAPNUTIE BLESKOVEJ LAMPY. SITUÁCIA JE V TEJTO CHVÍLI NEJASNÁ.

Nepochopil som a prečítal som si rádiogram znova. Potom som sa obzrel na Komova. Sedel v predošlej polohe, bradu si opieral o prepletené prsty a hľadel na výhľadovú obrazovku. Nemôžem povedať, že by ma od hlavy po päty zaliala horúca vlna vďačnosti. Nie, nič také. Cítil som k tomuto človeku primálo sympatie. No nemohol som neoceniť, čo práve urobil. V takej situácii nie každý by konal tak energicky a prosto. A vlastne ani nie je dôležité, prečo takto postupoval: či preto, lebo mu prišlo ľúto Majky (čo je pochybné), alebo sa zahanbil za svoju prudkosť (čo bolo bližšie pravde), alebo azda preto, lebo patrí k vedúcim toho typu, ktorí celkom úprimne pokladajú priestupky podriadených za vlastné. Tak či tak, pre Majku sa podstatne zmenšilo nebezpečenstvo, že vyletí z vesmíru ako vtáčik, no Komovove pozície a renomé sa zjavne zhoršili. V poriadku, Gennadij Jurievič, príležitostne sa vám to zaráta k dobru. Takéto činy sa musia všemožne podporovať. Ale s Majkou sa ešte pozhovárame. Na kieho čerta to urobila? Čo je malá? Chce sa tu hrať s bábikami?

Automat cvengol a vypol sa. Pustil som sa do rádiogramu. Vošiel Vanderhose a pred sebou tlačil stolík na kolieskach. Nehlučne a neobyčajne svižne, takže by to robilo česť i naj kvalifikovanejšiemu robotu, postavil tácňu s taniermi Komovovi k pravému lakťu. Komov roztržite poďakoval. Vzal som si pohár rajčiakovej šťavy, vypil som a nalial, som si ďalší.

— A šalát? — rozhorčene sa spýtal Vanderhose. Pokrútil som hlavou a spýtal som sa Komovovho chrbta:

— Všetko je hotové. Môžem si urobiť voľno?

— Áno, — privolil Komov, neobrátiac sa. — Nevychádzať z lode.

Na chodbe mi Vanderhose povedal:

— Majka obeduje.

— Hysterička, — povedal som napajedene.

— Naopak. Povedal by som, že je pokojná a veľmi spokojná sama so sebou. Ani stopy po nejakej ľútosti.

Vošli sme do jedálne. Majka sedela pri stole, jedla polievku a čítala akúsi knihu.

— Zdravím ťa, väzenka, — povedal som a sadol som si pred ňu s pohárom v ruke.

Majka odtrhla pohľad od knihy a pozrela na mňa, pričom prižmúrila jedno oko.

— Čo vrchnosť? — spýtala sa.

— Ponorená do ťažkých úvah, — povedal som, skúmavo si ju prezerajúc. — Rozmýšľa, či ťa má hneď obesiť na sťažni, alebo ťa doviezť do Doveru, kde ťa zavesia na reťaze.

— A čo je na obzore?

— Nijaké zmeny.

— Tak, — povedala Majka, — teraz už nepríde.

V hlase jej znelo jasné zadosťučinenie. Oči mala veselé a smelé ako kedysi. Chlipol som si rajčiakovej šťavy a zaškúlil som na Vanderhoseho, ktorý so skormútenou tvárou jedol môj šalát. Zišlo mi na um, že náš kapitán je vlastne strašne rád, že nie on velí tejto spoločnosti.

— Áno, — povedal som. — Vyzerá to tak, že si nám prerušila kontakt.

— Som vinná, — stručne zareagovala Majka a znova sa zahĺbila do knihy. Jednako nečítala, čakala, čo bude ďalej.

— Dúfajme, že to nie je také zlé, — ozval sa Vanderhose. — Dúfajme, že je to len ďalšia komplikácia.

— Myslíte, že Malý sa vráti? — spýtal som sa.

— Podľa mňa áno, — povedal Vanderhose a vzdychol si. — Priveľmi rád kladie otázky. A teraz má zasa kopu ďalších. — Dojedol šalát a vstal. — Pôjdem do kabíny, — oznámil. — Aby som pravdu povedal, je to veľmi nepekná historka. Chápem ťa, Majka, no ani trochu ťa neospravedlňujem. Vieš,také dačo sa nerobí…