Kir Bulyčov - Popoluškine biele šaty

Здесь есть возможность читать онлайн «Kir Bulyčov - Popoluškine biele šaty» весь текст электронной книги совершенно бесплатно (целиком полную версию без сокращений). В некоторых случаях можно слушать аудио, скачать через торрент в формате fb2 и присутствует краткое содержание. Год выпуска: 1986, Жанр: Фантастика и фэнтези, на словацком языке. Описание произведения, (предисловие) а так же отзывы посетителей доступны на портале библиотеки ЛибКат.

Popoluškine biele šaty: краткое содержание, описание и аннотация

Предлагаем к чтению аннотацию, описание, краткое содержание или предисловие (зависит от того, что написал сам автор книги «Popoluškine biele šaty»). Если вы не нашли необходимую информацию о книге — напишите в комментариях, мы постараемся отыскать её.

Známy ruský autor sci-fi Kir Bulyčov sa narodil roku 1934. Vyštudoval Moskovskú vysokú školu cudzích jazykov, pracuje v Akadémii vied ZSSR ako odborník na dejiny juhovýchodnej Ázie. Ako autor vedecko-fantastických príbehov debutoval roku 1965. Prvú knihu vydal o tri roky neskôr a dodnes mu ich vyšlo niekoľko, medzi nimi Zázraky v Gusľare (Čudesa v Gusľare), Posledná vojna (Posledňaja vojna) a Priesmyk (Pereval), z ktorej sme prevzali aj novelu Popoluškine biele šaty (Beloje plaťje Zoluški).

Popoluškine biele šaty — читать онлайн бесплатно полную книгу (весь текст) целиком

Ниже представлен текст книги, разбитый по страницам. Система сохранения места последней прочитанной страницы, позволяет с удобством читать онлайн бесплатно книгу «Popoluškine biele šaty», без необходимости каждый раз заново искать на чём Вы остановились. Поставьте закладку, и сможете в любой момент перейти на страницу, на которой закончили чтение.

Тёмная тема
Сбросить

Интервал:

Закладка:

Сделать

— Grunin zahynul? — spýtal sa Pavlyš.

— Všetko sa nedá predvídať. A vôbec z toho nemožno obviňovať Ge-vorkjana. Keď tvoríme bioform na základe konkrétneho človeka, musíme pamätať, že v novom tele ostáva mozog tohto človeka. Každý bioform je človek, nič menej, ale ani nič viac… Potom nasledoval Drač, lenže aj on zahynul.

Pavlyš si vybavil portrét Drača v sieni stanice. Na Grunina si nevedel spomenúť, ale Drača si jasne predstavil, iste preto, lebo vyzeral taký mladý a dôverčivý.

— Vrátil sa, — pokračoval Dimov. — Čakala ho retransformácia, návrat do ľudského zovňajška. Vyzeralo to, že sa všetko skončí úspešne. Ale na Kamčatke sa ako naprotiveň začínal výbuch sopky a bolo treba vyhodiť do vzduchu zátku v kráteri, teda spustiť sa dnu, vniknúť do ústia a vyhodiť zátarás, rozumiete? Poprosili náš ústav o pomoc. Gevorkjan kategoricky odmietol. No Drač si náhodou vypočul rozhovor. Šiel, urobil, čo bolo treba, ale nestačil sa už vrátiť.

— Nechcel by som byť bioformom, — povedal Pavlyš. — Podľa mňa je to nehumánne.

— Prečo?

-Ťažko povedať. Je v tom čosi nesprávne. Napríklad taký človek-korytnačka…

— A kde sa končí vaša tolerancia, kolega? Čo myslíte, vychádzať v skafandri do vesmíru je humánne?

— To je odev, ktorý sa dá vyzliecť.

— Principiálne sa korytnačia koža neodlišuje od skafandra. Len korytnačí pancier treba dlhšie dávať dolu. Dnes vás rozčuľujú bioformy, zajtra vystúpite proti transplantáciám srdca alebo pečene, pozajtra budete žiadať zakázal potraty a plombovanie zubov? To všetko je predsa zásah do vecí vysokej predvídavosti.

Vo dverách sa zjavil Jerichovský a Pavlyšovi to prišlo celkom vhod.

Dimov ho nepresvedčil, nevedel však nájsť protiargumenty a nechcel vyzerať ako spiatočník.

— Tak tu ste sa zašili! — zvolal Jerichovský. — Hľadám Pavlyša. Chystáme sa ísť člnom k Šikmému vrchu. Sandra a Stasik nám ukážu Belasú jaskyňu. Už odplávali, zajtra ráno tam budú. Pustíte s nami Pavlyša?

— Ja mu predsa nerozkazujem. Nech sa zoznámi so Stasom Ferém. Práve sme besedovali o bioformii. Takmer mierumilovne.

— Viem si predstaviť, koľko ste mu toho nahovorili, — povedal Jerichovský. — Pavlyš Stasa už pozná.

— Naozaj? — začudoval sa Pavlyš.

— Videli ste ho dolu, keď sme boli so Sandrou v akváriu.

— Nie, Stasa Ferého som tam nevidel…

— Sandra s ním odplávala, — povedal Jerichovský. — S ním a s Poznan-ským.

— Myslíte tie žraloky…? — spýtal sa Pavlyš.

– Áno, podobajú sa žralokom.

— Tak to sú bioformy?

— Feré už pracoval niekoľko mesiacov v sienskych močiaroch. Zhotovili ho špeciálne na prácu v tamojších barinách, je to odporné prostredie, — vysvetlil Dimov.

— Stas mi vravel, — povedal Jerichovský, — že tu sa cíti ako na rekreácii. Nijaké nebezpečenstvo, nijakí konkurenti. V tomto oceáne je najmocnejší a najrýchlejší.

— Ale to je predsa úplná prestavba celého organizmu! — zvolal Pavlyš.

— Na svete teraz existujú dvaja Feréovia. Jeden tu, v oceáne a druhý na Zemi, bunka po bunke, molekula po molekule zakódovaný v pamäti Ústredia.

— No dobre, — Dimov vstal z kresla, — dosť bolo rečí. Lebo sa sem poschádza celá stanica. Každá zámienka je nám dobrá, aby sme sa odpútali od práce! Dúfam, že teraz aspoň v najvšeobecnejších črtách máte predstavu o tom, čím sa zaoberáme. A keď pominie prvá reakcia, azda pochopíte aj viac…

5

Čln odrazil od múrika podzemnej jaskyne, mihli sa lúče lámp, odzrkadlili sa vo vypuklých oblôčikoch. Čln hneď zamieril do hĺbky a za oblôčikmi zavládla tma. Van sedel pri kormidle, na tvári mu zlovestne pohrával odblesk prístrojov. Čln podplával popod skalu zakrývajúcu vchod do jaskyne, chvíľu sa plavil v hĺbke, potom začal stúpať a voda za okienkami nadobudla belasú, neskôr fľaškovozelenkastú farbu.

Čln sa vynoril na hladinu, voda z neho stiekla a vyrútil sa dopredu, zrezávajúc hrebene vín. Do dna hlasito, prenikavo udierali vlny, akoby doň kladivom mlátil zručný kováč.

Mladý, tučný zoológ Pflug prepočítaval plechovky v prenosnom kufri.

— Neviete si predstaviť, — povedal Pavlyšovi, — koľko je tam živočíchov. Keby mi Dimov dovolil, usadil by som sa pri Šikmom vrchu.

— A živil by si sa mäkkýšmi, — doberal si ho Jerichovský.

– Život na tom ostrove je nebezpečný, — prehovoril Van. — Je to seizmická oblasť. Hotový raj pre geológov, lebo tam vzniká kontinent.

— Aj pre mňa je to raj, — povedal Pflug. — Ocitli sme sa tu v skvelom čase, keď vznikajú veľké plochy pevniny a svet zvierat sa tu len začína udomácňovať.

Vpravo sa nad obzorom vynoril čierny stĺp.

— Podvodná sopka, — vysvetlil Van. — Aj tam bude ostrov.

— Prečo vlastne vybrali práve túto planétu? — spýtal sa Pavlyš.

— Je lepšia ako mnohé iné, — povedal Jerichovský. — Podmienky tu nie sú extrémne, ale nie je ľahké skúmať ju. Atmosféra je riedka, teploty sú nízke, povrch je zväčša pokrytý prvobytným oceánom. Všetko je tu ešte mladé, neustálené. Vo všeobecnosti je to vhodný priestor, kde skúšame nové metódy, hľadáme nové formy, podľa možnosti univerzálne. Tu trénujú bioformy, ktoré majú pracovať v sťažených podmienkach. Keď tu budete dlhšie, pochopíte, prečo sme takí spokojní, že nám dali k dispozícii túto mláku…

„Mláka“ im hnala v ústrety nízke zelené vlny a jej nekonečnosť pôsobila skľučujúco. Môžeš plávať koľko chceš, nevidíš tu nič okrem ostrovčekov a brál trčiacich z vody, nie sú tu pevniny, ba ani veľké ostrovy. To všetko dodávalo oceánu zavŕšenosť. Na Zemi sú oceány. Tu je Oceán.

Slnko sa skláňalo k obzoru, ktorý na západe bol pokojný, zjemnený vrstvami páperových oblakov, čo ako mušelín zahaľovali slnko. Len ďaleko naboku, celkom nízko nad obzorom sa kopili čierne mračná. Iste tam bolo peklo, lebo tam vyčíňali sopky.

Ostrov Šikmý vrch sa vynoril po troch hodinách. Od stanice sem bolo asi päťsto kilometrov. Bola to šikmá hora, ktorá akoby dlho a namáhavo vyliezala z oceánu. Napokon sa jej podarilo zdvihnúť nad vodu jedno plece, druhé ostalo pod hladinou. Preto hlava, vrchol hory, bola nachýlená nabok, ňou sa začínal polkilometrový zráz do hĺbky. Druhý okraj ostrova sa mierne zvažoval a bol lemovaný širokou plážou posiatou balvanmi i menšími skalami.

Van pridal rýchlosť, a čln sa vzniesol nad hladinu, preskočil ponad široký pás pobrežných vín víriacich okolo útesov a čľupol na plytčinu.

Tam, kde sa končila pláž, stála neveľká striebristá kupola.

— To je naša chalúpka, — povedal Jerichovský.

Natiahli si masky. Dul silný vietor, šľahal drobné pichľavé snehové vločky. Voda pri brehu bola pokrytá tenkou ľadovou kôrou.

— Ráno bude ľad hrubý ako ruka, — povedal Van. — Pravda, slanosť je tu nízka.

— Tak, a teraz sa navečeriame a ide sa spať! — vyhlásil Pflug. Prvý zoskočil na piesok z ostrého nosa člnu, vyčnievajúceho ďaleko nad breh, vystrel ruky a Van mu podal debničku s plechovkami. Všetci okrem Pavlyša si spustili vizíry na kuklách; studený vietor mal silu a sviežosť mladého sveta, poriadne štípal tvár.

— Nie ste navyknutý, omrznú vám líca, — vystríhal Jerichovský. Jeho hlas znel v kuklofóne zastrene, akoby zďaleka.

Van otvoril dvere útulne. Znútra kupolu podopierali masívne železné rebrá. Domec bol pripravený na každé prekvapenie.

Читать дальше
Тёмная тема
Сбросить

Интервал:

Закладка:

Сделать

Похожие книги на «Popoluškine biele šaty»

Представляем Вашему вниманию похожие книги на «Popoluškine biele šaty» списком для выбора. Мы отобрали схожую по названию и смыслу литературу в надежде предоставить читателям больше вариантов отыскать новые, интересные, ещё непрочитанные произведения.


Kir Bulyčov - Zajatci asteroidu
Kir Bulyčov
Kir Bulyčov - Půlka života…
Kir Bulyčov
libcat.ru: книга без обложки
Kir Bulycov
Kir Bulyčov - Průsmyk
Kir Bulyčov
Kirill Bulyčov - Slyšel jsem Zemi…
Kirill Bulyčov
libcat.ru: книга без обложки
Kir Bulyčov
libcat.ru: книга без обложки
Kir Bulyčov
Kubáni Ľudovít - Čierne a biele šaty
Kubáni Ľudovít
Отзывы о книге «Popoluškine biele šaty»

Обсуждение, отзывы о книге «Popoluškine biele šaty» и просто собственные мнения читателей. Оставьте ваши комментарии, напишите, что Вы думаете о произведении, его смысле или главных героях. Укажите что конкретно понравилось, а что нет, и почему Вы так считаете.

x